7 dní v kocke: Minister Káčer sa načisto opustil

1. „Minister“ a „diplomat“

Pri pohľade na Rastislava Káčera nevieme, či sledujeme slovenskú diplomaciu, alebo výčap. Minister najnovšie poslal kritikom vyzbrojovania Ukrajiny odkaz, že sú kolaboranti Putina. A pridal vulgárnu koncovku v ruštine: Иди нахуй! Slovenská obdoba tohto výrazu je, s prepáčením, „choď do pi*e“.

Tieto hrubé slová boli adresované hlavne Maďarom a maďarskej vláde. Sú vlastne iba výkričníkom za provokačnými výrokmi Káčera spred dvoch týždňov. Vtedy vyhlásil, že ak by Rusko na Ukrajine vojensky uspelo, riešili by sme územné nároky Orbána na južné Slovensko.

Motívy Káčera pritom nie sú vlastenecké. Skúsený diplomat by nikdy nehnal slovensko-maďarské vzťahy do konfliktnej a nebezpečnej roviny. Pretože práve v takejto atmosfére by bolo Slovensko (s početnou maďarskou menšinou) zraniteľné. Za agresívnym vystupovaním Káčera je jeho stará známa nenávisť voči Orbánovi. A jeho arogantná povaha.

Káčer nevystupuje hrubo a urážlivo len k susedom. O Matovičovi napísal, že ho nezaujíma a že je „nikto“. Ministrovi zjavne uniklo, že sedí vo vláde, ktorú zostavila – a do ktorej ho povolala – strana OĽaNO. Káčera asi podráždilo, že ho Matovič kritizoval za jeho provokatívne výroky proti Maďarom.

Káčer dokonale znázorňuje, ako veľmi sa zmenili – a zdegenerovali – pravidlá hry v najvyššej politike. Ministrom zahraničných vecí sa dnes môže stať niekto, kto nerozumie ani diplomacii ani domácemu politickému kontextu a stranám, ktoré postavili vládu. A nielen to. Dokonca to môže byť niekto, kto sa postaral o najhoršie vzťahy so susedným štátom a spojencom z V4 za posledných 20 rokov… A kto verejne uráža víťaza volieb a lídra kľúčovej vládnej strany.

Stačí, ak je ten niekto známy servilnou proamerickou rétorikou. Nie politikou, na tú Káčer nemá. Rétorikou.

Inžinier Káčer (absolvent chemickotechnologickej fakulty) sa stal „diplomatom“ už v 90. rokoch. Vždy bol známy tým, že sa vynikajúco orientoval v interiéroch americkej ambasády. A horlivo podporoval rozširovanie NATO. Vystriedal viacero diplomatických funkcií, od misie NATO po veľvyslanca v Spojených štátoch. Zakladal bezpečnostnú konferenciu Globsec.

Slovom, Káčer sa v diplomacii presadzoval ako novodobý politruk. A po ponuke, ktorá prišla od Jaroslava Naďa, sa stal ministrom.

Najsmutnejšie na tom je, že Káčerov štýl vlastne nie je exces. Nie, jeho štýl je pomerne perspektívny. Dnes predsa môže šéf diplomacie poslať, citujeme, „do pi*e“ aj susedov a partnerov z V4, a dokonca aj poslancov a politické strany, ktoré vyhrali voľby. A môže ostať naďalej ministrom.

Pretože hybridná vojna škaredo zmenila pravidlá diplomacie aj politiky. Budúcnosť patrí tým „diplomatom“, ktorí vynikajú v bojovom pokriku. A v bezhraničnej poslušnosti k pánom z Washingtonu a Londýna.

2. Stopka mierovým rokovaniam

Pri ministrovi Káčerovi ešte ostaneme. Jeho ostrý odkaz bol namierený nielen na maďarskú vládu, ale na „všetkých, ktorí chcú mier za cenu zničenia Ukrajiny“. Jeho slová sú názornou ukážkou toho, ako uvažuje veľká časť politikov, médií a nakoniec aj verejnosti. Kto žiada mierové rokovania a odmieta vyzbrojovanie Ukrajiny, ten je vraj kolaborant Putina a nepriateľ skutočného mieru. Pretože cesta k mieru vraj vedie len cez vojenskú porážku Ruska.

Táto rovnica je pritom krivá.

Práve vyzbrojovanie Ukrajiny môže viesť k jej zničeniu. A práve politické rokovania s Ruskom boli, sú a budú cestou, ako konflikt ukončiť ešte predtým, ako Ukrajina vykrváca.

Za vojnou, ktorá sa začala pred rokom a za jej stupňovaním je hlavne úplný krach rokovaní. A hneď dvojnásobný.

Útoku Ruska na Ukrajinu predchádzal pokus o politické riešenie bezpečnostných problémov v Európe. Rusko od decembra 2021 dôrazne žiadalo dohody o vzájomných bezpečnostných zárukách NATO – Rusko. Zároveň žiadalo, aby krajiny NATO prestali s vyzbrojovaním ukrajinskej armády, ktorá bojovala proti ruským a ruskojazyčným menšinám na východe Ukrajiny (Doneck, Luhansk). Nasadenie ukrajinskej armády proti Donecku a Luhansku si od roku 2014 vyžiadalo tisíce civilných obetí a viac ako milión utečencov z Ukrajiny (prevažne etnických Rusov) do Ruska.

Východiskom z vojenského konfliktu, ktorý trval už ôsmy rok, mala byť podľa Ruska vojenská neutralita Ukrajiny a dohoda o bezpečnostných zárukách vo východnej Európe.

Európske štáty ako Nemecko a Francúzsko v decembri 2021 a januári 2022 podporovali rozhovory s Ruskom. Spojené kráľovstvo a Spojené štáty však akékoľvek rokovania na najvyššej úrovni zablokovali.

V platnosti ostala vojenská dohoda Ukrajiny so Spojenými štátmi, kde sa Američania zaviazali masívne podporovať ukrajinskú armádu a jej ambície dobyť Donbas a Krym. Zároveň sľubovali podporu pre členstvo Ukrajiny v NATO. Všetko v záväznej a písomnej forme, v dohode o bezpečnostnej spolupráci USA – Ukrajina z novembra 2021.

Dňa 24. februára Rusko hrubo porušilo medzinárodné právo a vojensky zaútočilo na Ukrajinu. Rusi vojensky obsadili nielen východnú Ukrajinu, ale aj časť kyjevskej oblasti. Odvtedy sa už nedalo hovoriť o mierových rokovaniach. Aspoň nie bez toho, aby sa rokovalo najskôr o prímerí, respektíve o zastavení bojov.

Vo februári 2023, rok po ruskej invázii na Ukrajinu, sa verejnosť dozvedela zaujímavé súvislosti. Bývalý premiér Izraela spomína, ako sa na neho po ruskej invázii obrátil Zelenskyj so žiadosťou o sprostredkovanie rokovaní s Ruskom. Prípadná dohoda o prímerí mala stáť na tom, že Rusko ukončí boje a Ukrajina pristúpi na rokovania o vojenskej neutralite. Zelenskyj bol podľa Bennetta pripravený uvažovať o neutralite výmenou za prímerie a následné ukončenie vojny. Plán mal aj podporu európskych štátov (Nemecko, Francúzsko).

Lenže – podľa Bennetta rokovania, ktoré boli na dobrej ceste, „zablokoval Západ“. Dodajme, že konkrétne sa o to postaral vtedajší britský premiér Boris Johnson. Podľa denníka Ukrainska Pravda neohlásene pricestoval do Kyjeva a Zelenskému povedal dve veci: Západ nepodporí rokovania s Ruskom; a ak do rokovaní vstúpi Ukrajina, Západ jej nedá nijaké bezpečnostné záruky. Krátko na to pricestoval Johnson na druhú návštevu Kyjeva a oznámil, že Západ je pripravený pokračovať vo vyzbrojovaní Ukrajiny.

Teda: sú to práve vojnoví jastrabi, ktorí tvrdo odmietajú akékoľvek rokovania a dohody, a teda aj prímerie. Odmietali ich pred vojnou aj počas nej. A blokovali ich dokonca aj vtedy, keď sa Ukrajina a Rusko cez izraelských sprostredkovateľov blížili k dohode o prímerí.

Spojené štáty a Spojené kráľovstvo totiž nechcú nijaké prímerie ani bezpečnostné dohody pre Európu. Tvrdia, že môžu vyzbrojovaním Ukrajiny zabezpečiť vojenskú porážku Ruska. Hoci vojenskí experti – západní vojenskí experti – túto cestu považujú za celkom nereálnu a spojenú s rizikom jadrovej vojny vo východnej Európe.

Ľuďom ako Káčer môžeme odkázať, že sú to práve oni, „ktorí chcú mier za cenu zničenia Ukrajiny“.

3. Trápenie Hegera

Tretí bod vybavíme stručne, lebo diétna je aj téma: výsledky s novým Hegerovým projektom. Nijaké nemá.

Treba však spresniť, že v skutočnosti nejde a nikdy nešlo o Hegerov projekt. Heger mal predsa slušný výber. Mohol ísť podobnou cestou ako Pellegrini vo volebnom roku 2020, teda ostať s OĽaNO – a po voľbách sa odtrhnúť. Ponuku dostal aj z KDH. A napokon aj z Modrej koalície.

Trochu horšie to vyzeralo s ponukami pre ministra Naďa. Preto si Naď osedlal Hegera a hnal ho do projektu novej strany. Minister obrany potreboval miestenku pre voľby 2023.

Keďže politický výtlak Naďa je záporný a Hegerova motivácia zakladať stranu je chabá, z nového projektu zatiaľ nie je nič. Vieme len to, že prebiehajú rokovania o širšom spájaní síl. A popritom Heger zvažoval aj ústupovú možnosť, že by ostal v OĽaNO. Čo sa dozorcovi Naďovi veľmi nepáčilo.

A nepáči sa to ani Matovičovi. Riskoval by, že po voľbách – ak by vôbec OĽaNO preliezlo – by od neho okamžite odišla časť poslancov okolo Hegera. Dezertovali by v snahe rozšíriť si koaličný potenciál (ktorý majú dnes Obyčajní blízky nule). Je vysoko pravdepodobné, že Matovič tento scenár nepripustí.

Ak sa nestane nič mimoriadne, predvolebná Hegerova misia môže byť čisto negatívna. Môže byť dosť silný na to, aby oslabil Matoviča. A zároveň prislabý na to, aby ponúkol vlastné východisko.

4. Nestrašme sa segregáciou

Vyzerá to tak, že pózovanie, aktivizmus a ideologická nadpráca už zasahujú aj súdy.

Stará Ľubovňa sa už druhý týždeň trápi s hlúpym rozhodnutím Najvyššieho súdu. Ten tvrdí, že škola pre rómske deti v Podsadku pri Ľubovni je nezákonná, pretože segreguje a diskriminuje Rómov. Mesto aj štát majú zariadiť, aby sa rómske deti integrovali do ďalších mestských škôl a deti z mestských škôl do tej v Podsadku.

Najvyšší súd tým vyrobil problém tam, kde nijaký nebol. Je predsa nepopierateľné, že vzdelávanie rómskych detí je špecifický problém, ktorý si zaslúži špecifický prístup. Integrovaný režim nikde a nikdy nefungoval. Lebo brzdil vzdelávanie a napredovanie tých rýchlejších. A nedokázal sa venovať tým pomalším. Nešlo predsa o nijakú segregáciu, ale len o to, na čo naliehali aktivisti z terénu už roky – o investície do vzdelávania detí zo sociálne problematických komunít.

So systémom v Ľubovni boli spokojní všetci. Rómske deti, ich rodičia, učitelia… Rómske deti zo školy v Podsadku dosahovali lepšie výsledky než iné rómske deti z akože integrovaných tried. Nespokojných bolo len zopár pomýlených aktivistov v bratislavskej kancelárii.

Dokonca ani súdy pôvodne nenašli nijaké právne prekážky. Okresný súd a neskôr aj krajský súd antidiskriminačnú žalobu aktivistov zamietli. Deti predsa chodili do školy v Podsadku so súhlasom rodičov, ktorí prístup školy oceňovali. Rodičia, ktorí nesúhlasili, mohli deti zapisovať do iných škôl.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu je absurdné. Pretože ak má byť zakázané investovať do škôl pre Rómov, potom by sa predsa nemohli stavať ani domy či byty pre rodiny z rómskych osád. Časť rómskych rodín by sa podľa „logiky“ sudcov mala z bytov vysťahovať a uvoľniť miesto iným. Aby sme tu mali tzv. integrovaný prístup.

Po nadpráci Najvyššieho súdu musí mesto dobre fungujúci systém zrušiť. A nahradiť ho horším, v ktorom budú aj rómske, aj nerómske deti dosahovať horšie výsledky.

A deje sa to len preto, že experimentálna menšinová ideológia má dnes väčšiu váhu než právo.