Pápež František v týchto dňoch povedal, že konflikt na Ukrajine je hnaný nielen ruskými imperiálnymi záujmami, ale aj záujmami iných impérií. Tento výrok ide v línii jeho výroku takmer spred roka, keď povedal, že na vzniku vojny sa mohlo podpísať i „štekanie NATO pred bránami Ruska“. Ten súčasný výrok na Slovensku takmer nikto nekomentoval. To je na tom možno to najzaujímavejšie.
V súvislosti s opakovanou kritikou Štandardu za údajnú „proruskosť“ sa nedá obísť nasledujúca otázka.
Čo iné hovoríme o vojne ako pápež?
Naozaj, čo vlastne hovoríme o vojne inak ako pápež? Veď hovoríme presne to. Pápež hovorí veľa o utrpení Ukrajincov, mŕtvych, zranených, o utečencoch. A my už rok prinášame takmer dennodenne správy o tomto utrpení, ktoré ruská invázia priniesla.
Pápež odmieta túto vojnu a my ju odmietame tiež. Zároveň pápež hovorí o koreňoch vojny, ktoré spočívajú v dlhoročných nepriateľských aktoch Západu voči Rusku. Píšeme to isté, ibaže to, čo pápež povie v skratke, rozpíšeme detailne. Zároveň hovoríme, že to, čo robil Západ, Rusko právom znepokojovalo, ale neoprávňovalo ho to na takúto reakciu.
Náš postoj sa neodlišuje od pápežovho.
Je aj pápež proruský? Na Slovensku zatiaľ nie
Ujde sa občas aj pápežovi obvinení z „proruskosti“? Vo svete, samozrejme, áno. Jeho výroky začali byť označované za proruské už na jar minulého roku. Na obranu pápeža vystúpil začiatkom augusta 2023 štátny sekretár Parolin. „Pápež nie je proruský, len volá po mieri,“ povedal. Koncom augusta 2022 označil pápežove názory za proruské jeden z najvýznamnejších amerických zahraničnopolitických časopisov Foreign Affairs v článku Fiony Hillovej a Angely Stentovej. Informovali o tom mnohé svetové médiá.
Neskôr sa pápež bránil aj sám v rozhovore pre jezuitský časopis America v novembri 2022. Pripomínal, že opakovane ruskú inváziu odsúdil.
Lenže vieme, o čo ide. Elitám Západu nestačí odsúdenie invázie. Neslobodno spomenúť spoluzodpovednosť Západu. Neslobodno hovoriť o koreňoch vojny. O to ide. A pápež toto tabu opakovane prekračuje.
Pápež má, našťastie, výhodu jedinečného postavenia. Nie každý si dovolí ho kritizovať. Nižšie postavení jednotlivci, ktorí spomenuté tabu prekračujú, to majú ťažšie. Tým sa kritiky ujde oveľa viac a častejšie. Takto si tu žijeme.
Keď pápež hovorí o vojne jedno a ovečky druhé
V Európe a Amerike možno pozorovať fenomén, že pápež hovorí o problematike vojny jedno a mnohí radoví katolíci hovoria o tom čosi iné. A keďže pápež je pápež, tak sa radšej tvária, že ten rozdiel nevidia.
K takým krajinám patrí i naše Slovensko. Nikto tu pápeža neoznačí za „proruského“. Pritom za tie isté názory by za proruského bol označený ktokoľvek iný. Tento rozpor sa prechádza mlčaním. I pápežove výroky spred pár dní o imperiálnych záujmoch iných krajín popri imperiálnych záujmoch ruských takmer nikto nekomentuje. Pritom sú zásadné. Otázka je, dokedy sa bude možné tváriť akoby nič.
Aj pri vojne v Iraku to bolo tak
To, že v otázke vojny mal pápež a hierarchia úplne iný názor ako katolícki politici a radoví katolíci, sme už zažili. Bolo to tak aj v prípade vojny v Iraku. O pár dní si pripomenieme dvadsiate výročie jej začiatku.
Nebolo väčšieho a vášnivejšieho odporcu americkej invázie do Iraku, ako bol pápež Ján Pavol II, ktorý vtedy už nebol v dobrom zdravotnom stave. Jeho hlas však znel jasne. Pápež odsúdil pripravovanú vojnu v Iraku už dva mesiace pred americkou inváziou, a to v prejave pred diplomatickým zborom Svätej Stolice. „Nie vojne! Je to vždy porážka humanity,“ povedal. Vyslal svojho osobitného vyslanca, kardinála Pia Laghiho, za prezidentom Georgeom W. Bushom, aby zvrátil prezidentovo odhodlanie ísť do vojny. Mesiac pred inváziou pápež prijal na súkromnej audiencii irackého ministra zahraničných vecí Tárika Azíza, chaldejského kresťana.
To isté, čo hovoril Ján Pavol II., opakovane hovorili jednotným hlasom americkí katolícki biskupi. Chystanú inváziu do Iraku kritizovali aj ako jednotlivci, aj pred ňou varovali spoločným listom celej biskupskej konferencie. Podľa biskupov invázia nespĺňala podmienky na to, aby mohla byť podľa katolíckej náuky považovaná za morálne oprávnenú.
Americkí katolíci to však videli inak
Americká invázia sa začala 20. marca 2003. Podporila ju väčšina katolíckych amerických kongresmanov a senátorov. Podporil ju aj katolícky senátor Joe Biden, terajší prezident. Z významných katolíckych publicistov ju podporili napríklad Richard John Neuhaus, neskorší autor biografie Pápeža Jána Pavla II. George Weigel, ako aj na Slovensku známy Michael Novak, laureát Templetonovej ceny. Novak dokonca vo februári 2003 podnikol cestu do Ríma, aby presviedčal významných členov kúrie o tom, že invázia je aj z katolíckeho hľadiska opodstatnená. Nepochodil.
Keď sa invázia začala, podporovalo ju 72 % amerických občanov. Atmosféra bola tak presýtená vlasteneckým nadšením pre vojnu, že verejne vojnu kritizovať bolo riskantné, lebo kritikovi hrozila nálepka „nevlasteneckosti“.
Vojnu kritizovali napríklad paleokonzervatívci ako katolík Pat Buchanan, poradca prezidentov Nixona, Forda a Reagana. Charakteristikou tej doby je článok neokonzervatívca Davida Fruma Unpatriotic conservatives v National Review, ktorý týchto paleokonzervatívcov označil práve touto nálepkou. Frumov článok je dnes učebnicovým príkladom tragického omylu, ale Frumovi osobne sa darí v rovnakej línii v časopise Atlantic a televízii MSNBC.
Keď sa invázia začala, podporovalo ju 72 percent amerických občanov. Nepodarilo sa mi nájsť na internete, ako v tomto prieskume odpovedali respondenti podľa ich náboženskej príslušnosti. Vydoloval som však prieskum agentúry Gallup, ktorý sa robil v roku 2006, keď už začalo byť zrejmé, že invázia bola zlyhaním. Respondenti odpovedali na otázku, či považujú inváziu za chybu.
Najdlhšie trvalo vytriezvenie protestantom, len 45 percent odpovedalo áno. O čosi lepšie dopadli katolíci, z ktorých áno povedalo 52 percent. Čo sa týka veriacich z nie kresťanských náboženstiev, áno povedalo 58 percent. Najlepšie dopadli respondenti bez vyznania, 62 percent z nich odpovedalo áno. Nie dobré vysvedčenie pre amerických katolíkov.
Pritom len katolíci mali svojho svetového zjednocujúceho lídra vo Vatikáne, ktorý dlhodobo pred inváziou, i po jej začiatku opakoval, že tá vojna je nesprávna a zlá. Americkí katolíci však viac verili americkým médiám a politikom.
Ako to bolo v katolíckom Poľsku?
Svätý pápež Ján Pavol II. bol a bude hrdosťou a pýchou poľského národa. V roku 2003 však názory Jána Pavla II. na vojnu v Iraku Poliakov až tak veľmi nezaujímali. V „koalícii ochotných“, ktorá sa podieľala na invázii, Poľsko dodalo po USA a Spojenom kráľovstve tretí najpočetnejší kontingent v počte 2 500 vojakov.
Je zaujímavé čítať si z webovej stránky venovanej Jánovi Pavlovi II.: „Je príznačné, že aj v Poľsku, kde sa vplyv Jána Pavla II. zdal taký veľký, jeho rozhodný boj za mier na Blízkom východe našiel len malý ohlas. Drvivá väčšina politickej elity podporovala americkú snahu o vojnu. Všetky hlavné politické sily súhlasili s účasťou vo vojne a stabilizáciou Iraku: vládna koalícia a dve najväčšie opozičné strany. Poľská armáda postavila tretiu najväčšiu armádu v koalícii okupujúcej Irak s podporou vplyvných médií vrátane katolíckych.“
A na väčšinovo katolíckom Slovensku?
Na Slovensku katolícky premiér a katolícky minister obrany a celá ich Slovenská kresťanská a demokratická únia (SDKÚ) vehementne podporili inváziu. Podporila ju celá vláda s výnimkou dvoch ministrov a podporil ju parlament. Za vyslanie slovenskej jednotky, a teda za súhlas s inváziou hlasovali vládne strany SDKÚ, ANO Pavla Ruska a Strana maďarskej koalície (SMK). Z opozície hlasovalo za Mečiarovo HZDS. Proti hlasovalo vládne KDH a opozičné strany Smer a KSS. Povedzme si rovno, že Smer a KSS teda naozaj katolícke nie sú. Predstavte si tú katastrofu, keby aj KDH hlasovalo za vojnu. Proti tej katastrofálnej vojne by boli bývali len komunisti a postkomunisti.
Pápež Ján Pavol II. prišiel na návštevu Slovenska v tom istom roku, ale rozpor medzi pápežovým stanoviskom a stanoviskom slovenskej vlády a parlamentu v otázke vojny počas návštevy nijako nerezonoval.
Veď vraj cirkev tak musí hovoriť
Po roku 1989 sme rýchlo pochopili, že pápeži čosi kážu o ochrane života a rodiny, ale že katolícki politici i voliči to nezriedka vidia inak. Za posledných dvadsať rokov sme však pochopili, že podobne to môže byť aj v otázkach vojny a mieru. V prípade vojny v Iraku pápež odmietol vojnu, ale mnohí katolícki politici to nechceli počuť. Ohľadne vojny na Ukrajine pápež odmietol nielen vojnu, ale kriticky sa vyjadril aj k politickým krokom, ktoré k vojne vedú. To druhé tiež mnohí katolícki politici nechcú počuť.
Politici si povedia, no veď cirkev tak musí hovoriť, nemôže inak, ale my predsa vieme, ako to v reálnom živote chodí. Akoby reči o vojne a mieri boli vždy iba nejaký folklór.
Ale občas sa potom ukáže, že pravidlá reálneho života odmietali práve politici. Keď pápež vyslovuje názor na konkrétnu vojnu, neznamená to automaticky, že v tej chvíli vykonáva učiteľský úrad cirkvi. Ale tých dvadsať rokov nás učí, že sa ho aj vtedy oplatí počúvať.