O niekoľko hodín známy vatikanista Sandro Magister prilial do ohňa ďalší olej, keď prišiel s informáciou, že práve Pell sa skrýval pod pseudonymom Demos. Takýmto nickom bol podpísaný manifest, ktorý koloval minulý rok medzi kardinálmi. Ten Františkov pontifikát z viacerých dôvodov označil za „katastrofu“ a načrtol aj cesty, ako z toho von.

https://standard.sk/307532/tento-pontifikat-je-katastrofa-tvrda-kritika-pomerov-v-cirkvi-ktoru-pravdepodobne-napisal-kardinal-george-pell/

Nelenili ani liberálne kruhy, ktoré sa pustili do ďalšieho kola spochybňovania katolíckej náuky, na čo najčastejšie využívajú prebiehajúcu Synodu o synodalite. Najsilnejšie spomedzi ich apelov v poslednom čase zarezonoval text najnovšieho amerického kardinála Roberta McElroya, ktorý získal kardinálsky klobúk aj napriek tomu, že je biskupom len v malej diecéze San Diego a má na sebe biľag týkajúci sa sexuálneho zneužívania kardinálom McCarrickom.

McElroy sa vo svojom texte, ktorý vyšiel v jezuitskom časopise America, často odvoláva na učenie o eucharistii, kde by podľa neho malo dôjsť k zmene. Jej prijímanie by vraj malo byť umožnené každému pokrstenému. Teda aj tým, ktorí spáchali ťažký hriech a nevyspovedali sa z neho. Okrem toho kardinál v texte tvrdí, že homosexuálne zväzky nie sú hriešne a, že by mali byť požehnávané cirkvou. 

Rovnaké stanoviská zastáva aj relátor synody, luxemburský kardinál Jean-Claude Hollerich, ktorý sa v minulosti vyjadril, že „hodnotenie homosexuálnych vzťahov ako hriešnych nie je správne,“ alebo, že náuka cirkvi o sexualite je zastaraná, odporuje vede a mala by sa zmeniť. Hollericha pritom pápež František v polovici marca menoval za člena Rady kardinálov, nazývanej aj C9, čo je úzky orgán deviatich kardinálov, ktorí pomáhajú pápežovi viesť katolícku cirkev.

Nuž, a cez rozšírenie mottu proprio Traditionis custodes, pokračuje obmedzovanie možností zúčastňovať sa na tradičnej liturgii. Tú v západných krajinách často navštevujú práve tí veriaci, ktorí sa chcú vyhnúť liberálnym excesom. Takým je napríklad kázanie homosexuálneho páru na deň otcov, ktoré sa odohralo v rámci liturgie minulý rok v Chicagu. Miestny biskup kardinál Blase Cupich, prirodzene, silno podporuje obmedzenia latinských omší.

https://www.youtube.com/watch?v=BTNwbcPuWSc

Takto by sa dalo pokračovať a menovať aj ďalšie väčšie či menšie bojiská „občianskej vojny“ vnútri katolíckej cirkvi.

Žiadny problém však nie je natoľko veľký, aby nemohol prísť problém ešte väčší.

To, čo sa deje v Nemecku, ukazuje, že problémy, ktoré nikto netlmí, sa zákonite stupňujú. Žiaľ, v katolíckej cirkvi to môže vyústiť len jedným smerom, na jeho označenie používame slovo schizma.

Nemecká schizma

K nej sa cirkev zatiaľ najvýraznejšie priblížila v piatok 10. marca po tom, čo účastníci nemeckej synody odsúhlasili požehnávanie homosexuálnych zväzkov (a možnosť krstiť a kázať aj pre laikov). Nemci tým otvorene odmietli nielen náuku katolíckej cirkvi, ale aj nariadenia vatikánskych úradov, ktoré to v máji 2021 oficiálne zakázali. Za požehnávanie homosexuálnych zväzkov aj napriek tomu hlasovalo 38 (!) nemeckých biskupov. Pre úplnosť dodajme, že z celkového počtu 58 nemeckých biskupov deviati hlasovali proti a jedenásti sa zdržali.

Zdá sa, že po tomto kroku možno bez preháňania konštatovať, že katolícka cirkev stojí na prahu obdobia, ktoré možno raz historici nazvú oficiálnym začiatkom druhej nemeckej schizmy.

Heretici

Jej kontúry už naznačil kardinál Gerhard Müller, bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery a donedávna jeden z najvplyvnejších mužov Vatikánu. „Musí prebehnúť súd, musia byť odsúdení a musia byť zbavení svojho úradu, ak sami nekonvertujú a neprijímajú katolícku doktrínu.“ Tak zhodnotil rozhodnutie nemeckých biskupov, ktorými sa postavili proti učeniu a úradu pápeža. Inak povedané, Benediktov strážca pravej viery tvrdí, že dve tretiny katolíckych biskupov v Nemecku sú heretici, ktorí by mali byť – v prípade, že sa nezrieknu svojich výrokov, – zbavení hodnosti biskupa a exkomunikovaní z katolíckej cirkvi. Podobné stanovisko pritom otvorene alebo súkromne zastáva viacero biskupov a cirkevných právnikov.

A to nielen voči nemeckým biskupom.

S pojmom schizma sa v poslednom čase operuje aj na druhej strane Atlantiku a týka spomenutého kardinála McElroya. Jeho text sa, samozrejme, stretol s pozitívnym ohlasom u liberálnych katolíkov, ktorí odmietajú učenie katolíckej cirkvi, no vyvolalo aj ostrú kritiku od ostatných biskupov.

Verejne na McElroyov text reagoval napríklad kansaský arcibiskup Joseph Neumann, bývalý predseda Komisie pre život v americkej biskupskej konferencii, ktorý mu pripomenul, že to, čo spochybňuje, je dvetisícročné učenie katolíckej cirkvi. „Bolo radikálne začlenenie najvyššou prioritou nášho Pána, ak mnohí učeníci odišli po jeho prejave o chlebe života? ... Boli Pavlove listy alebo Petrova kázeň na Turíce o radikálnom začlenení alebo boli výzvou na obrátenie?“ pýta sa McElroya Neumann, podľa ktorého si máme brať príklad od Ježiša nielen v tom, že pôjdeme za hriešnikmi, ale aj v tom, že nebudeme akceptovať hriešnu morálku, ale budeme ich – rovnako ako Ježiš, – vyzývať na pokánie.

Omnoho tvrdší je k McElroyovi rešpektovaný americký biskup zo Springfieldu Thomas Paprocki, ktorý uverejnil na stránke portálu First Things článok s názvom Predstavme si heretického kardinála (Imagining a heretical cardinal). Text biskupa Paprockého sa začína výzvou čitateľovi, aby si predstavil kardinála katolíckej cirkvi, ktorý by odsúdil „teológiu eucharistickej koherentnosti" s argumentom, že ide o prekážku božej milosti a milosrdenstva, pretože to znemožňuje prijímanie eucharistie. Alebo kardinála, ktorý verejne vyhlásil, že homosexuálne skutky nie sú hriešne a zväzky osôb rovnakého pohlavia by mala cirkev požehnávať.

Malá vsuvka: takzvaná theology of eucharistic coherence, o ktorej biskup hovorí je priamym odkazom na dokument latinsko-amerických biskupov z roku 2007, ktorého hlavným autorom bol Jorge Bergoglio (dnešný pápež František), a ktorý hovorí, že nie je možné udeliť prijímanie politikom, ktorí schvaľujú potrat, eutanáziu alebo iné porušenie Božích príkazov. Dokument vtedy schválil aj Benedikt XVI.

Paprocki ďalej pokračuje: „Až donedávna by bolo ťažké predstaviť si, že by nejaký nástupca apoštolov urobil takéto heterodoxné vyhlásenia. Žiaľ, dnes nie je nezvyčajné počuť katolíckych predstavených, ktorí potvrdzujú neortodoxné názory, ktoré by ešte prednedávnom presadzovali iba heretici.“

Paprocki McElroya síce nemenuje v článku ani v reakciách po ňom, no z napísaného je jasné, o kom píše, keďže úvodzovky v jeho texte sú pasážami práve z McElroyovho článku pre jezuitský časopis.

Keďže biskup zo Springfieldu je elitný cirkevný právnik a predseda Výboru biskupov USA pre kanonické záležitosti a riadenie cirkvi, vo svojom texte ďalej cituje Kanonické právo a Katechizmus, čím ukazuje, že je evidentné, že McElroy je nielen heretik, ktorý by mal čeliť cirkevnému súdu, ale aj to, že je exkomunikovaný latae sententiae. To znamená, že vyslovením herézy sa McElroy už „ontologicky – teda v skutočnosti – oddelil“ od katolíckej cirkvi. Preto by ho mal podľa neho pápež František zbaviť hodnosti kardinála.   

„Iba pápež môže odvolať kardinála z úradu alebo ho prepustiť z klerického stavu v prípade herézy alebo iných závažných zločinov. Ak tak neurobí, vzniká nepríjemná perspektíva, že kardinál, exkomunikovaný latae sententiae pre herézu, bude hlasovať v pápežskom konkláve. "Musíme sa modliť, aby to Duch Svätý nedovolil a inšpiroval každého, kto zastáva heretické názory, aby sa ich zriekol a hľadal zmierenie s naším Pánom a jeho cirkvou,“ zakončil svoj text biskup Paprocki.

https://standard.sk/321366/americky-kardinal-vyzval-na-radikalnu-inkluziu-lgbt-ludi-presadzuje-medvediu-sluzbu-odpovedaju-biskupi/

Slová kardinála Müllera a biskupa Paprockého sú vážnym posunom, ktorý ukazuje, že situácia sa od pohrebu pápeža Benedikta značne posunula. To, čo sledujeme, už totiž nie sú teologické dišputy, výmeny názorov či ostré vyjadrenia nesúhlasu. Je to na jednej strane verejné odmietanie katolíckej náuky a konanie v rozpore s ňou. Na druhej strane sú to obvinenia z herézy a exkomunikácie. A to nie voči jednotlivým výstredným kňazom alebo biskupom, ale voči viacerým kardinálom a dvom tretinám nemeckých biskupov.

Takúto situáciu poznáme skôr z dejín cirkvi, keď sa katolícka cirkev zmietala v herézach a bludoch. Ale nie z novodobých dejín.

Pápež František

Ak je potrebné problém riešiť, treba si položiť otázku: Ako sme sa sem dostali?

Úlohu na tom mali v zásade dva faktory. Jedným je neustály tlak na liberalizáciu cirkvi, ktorý silnie od 60. rokov minulého storočia a ktorý nedokázal vyriešiť ani Druhý vatikánsky koncil.

Druhým je prístup pápežov, ktorí – od Pavla VI. až po Benedikta XVI. – liberálov vždy vypočuli, ich umierneným protagonistom dokonca nechávali v niektorých prípadoch možnosť získať biskupskú hodnosť. No Vatikán v konečnom dôsledku možnosti zmeny učenia vždy rázne odmietol.

Tento stav sa však zmenil po nástupe pápeža Františka, ktorý – zjednodušene povedané – nechal liberálnym kňazom takmer voľné pole pôsobnosti a viacerých z nich vymenoval do dôležitých funkcií, prípadne ich verejne podporoval.

Okrem spomínaných kardinálov Hollericha a McElroya ide napríklad aj o mníchovského kardinála Marxa, alebo amerického jezuitu Jamesa Martina. Ten otvorene vystupuje proti učeniu cirkvi o homosexualite, potratoch či transsexualite a pápež František mu aj napriek tomu pravidelne posiela osobné listy, v ktorých mu vyjadruje podporu. Súčasne s tým, pravdaže, pápež František pravidelne upozorňuje na „ideologickú kolonizáciu,“ potrat prirovná k nájomnej vražde, prípadne odsúdi elitárstvo. A to aj v súvislosti s nemeckou synodou. Ale reálne tieto slová nikdy nepretavil do činov a medzi jeho výrokmi a konaním narastajú napätie a rozpory.

Takéto voľné pole pôsobností, samozrejme, využili nemeckí biskupi, ktorí cez vlastnú synodu testovali, kam až možno pri reforme cirkvi zájsť. Keď jej protagonisti videli, že Vatikán na ich provokácie nereaguje, pritvrdili. Výsledkom je hlasovanie, v ktorom sa členovia nemeckej synody rozhodli pre schizmu.

Nádej (aj beznádej pre nich) vyplýva z toho, že kľúč k vyriešeniu celej situácie má v rukách pápež František, ktorý sa – žiaľ – k celej veci zatiaľ nevyjadril. Slová štátneho sekretára Pietra Parolina, ktorý samotné rozhodnutie verejne neodsúdil, ale len konštatoval, že miestne cirkvi „nemôžu prijať rozhodnutie, ktoré zahŕňa disciplínu univerzálnej cirkvi,“ naznačujú, že reakcia zrejme opäť nebude veľmi rázna.

https://standard.sk/235822/biskup-hollerich-opat-spochybnil-ucenie-cirkvi-o-sexualite-ukazal-preco-sa-niektori-katolici-boja-synody-o-synodalite/

Nie je to prekvapujúce, keďže pápež František si vymenovaním Roberta McElroya za kardinála, či kardinála Hollericha do zboru C9 v istom zmysle zviazal ruky. Možno si myslel, že funkciou alebo procesom globálnej synodality im zviaže ruky, ale stal sa opak. A teraz by pôsobilo veľmi zvláštne, ak by rázne klepol po prstoch nemeckým biskupom a zároveň nijako nezakročil voči kardinálovi Hollerichovi, ktorý zastáva rovnaké názory a ktorému zveril do rúk Synodu o synodalite a len pred pár dňami ho menoval medzi svojich najbližších spolupracovníkov. V rovnakom svetle by vyznelo aj nedávne menovanie neznámeho biskupa Roberta McElroya za kardinála, aj keď v USA boli omnoho vážnejší kandidáti na kardinálsky klobúk.

A preto narastajú obavy, že situácia v katolíckej cirkvi sa bude len ďalej zhoršovať. Liberáli nemajú dôvod prestať posúvať hranice. O tom, že sa o to budú pokúšať, svedčia aj viaceré signály v rámci Synody o synodalite. Na druhej strane tí, ktorým záleží na zachovaní pravej viery, nebudú mať dôvod ustupovať heretikom a nechávať im voľné pole pôsobnosti pre hlásanie bludov.

Bohužiaľ, aj to je obraz katolíckej cirkvi po desiatich rokoch pôsobenia pápeža Františka na Petrovom stolci.