Zápisky nešťastného východniara II
O tom, že nemám rád Útvar hodnoty za peniaze, som písal už minule. Dnes len pripomeniem, že dôvodom, prečo som sa o tom čitateľom potreboval zveriť, bolo, že tento úrad vytvoril grafikon, ktorý okrem iného odrezal od IC vlakov– teda toho najlepšieho, čo by mali naše železnice ponúkať– minimálne štvrť milióna ľudí žijúcich na Zemplíne. A tiež nám tak predĺžil cestu domov zhruba o hodinu. Veď, či už bude človek domov cestovať sedem alebo osem hodín, alebo dokonca desať, ako ja naposledy, to už by malo byť jedno, všakže.
Keďže nový grafikon spôsobil, že vlaky IC sa pre mňa stali nedostupným tovarom, na cestovanie hromadnou dopravou cez deň som úplne zanevrel, jazdím už len "nočákom". Nastupujem na prvej stanici a vystupujem na konečnej, takže sa aspoň vyspím. A to najmä vďaka tomu, že dokážem spať ako poleno. Cesty nočným vlakom mi nerobia problém aj preto, že nie som alergik. Vysvetlil mi to jeden známy, ktorý sa mi zveril, že nočákom cestoval len raz. Ako silný alergik musel po desiatich minútach utiecť z ležadlového kupé, lebo dostal silnú alergickú reakciu. Chápem ho, tie ležadlá by sa za tých päťdesiat rokov, čo sú v prevádzke, už zišlo niekedy vyprášiť.
Na to, aby som cestu nočákom dobre zvládal, mám tri pravidlá. Nepiť celý deň kávu, vylúčiť poobedný spánok a robiť pred cestovaním niečo fyzicky namáhavé. Ak sa mi niečo z toho nepodarí splniť, žolíkom je pivo pred cestou, prípadne nejaký aperitív.
Včera som porušil pravidlo číslo dva. Ale žolíkov som mal viacero, takže cesta domov bola dobrá. Dokonca som odmietol aj ponuku spolucestujúceho, ktorý sa ma vo vlaku snažil povzbudiť, aby som žolíka vytiahol aj štvrtýkrát. Trochu zavalitý, ale sympatický pánko vypil pivo na chodbe vlaku sám. Keď si líhal spať, mrmlal, že si myslel, že má lístok do prvej triedy. Mali sme ho obaja, problémom je, že túto úlohu ten vagón plní už najmenej päťdesiat rokov. Zasmiali sme sa a zaspali.
Noc prebehla bez komplikácii. V rámci možností som sa vyspal dobre.
Problém nastal až ráno.
Krátko po tom, čo ma sprievodkyňa prebudila, som (už tradične) začal kontrolovať meškanie. Situácia bola dramatická, náš vlak mal prísť do Humenného o sedem minút neskôr, ako mi odtiaľ odchádza prípoj. V minulosti by to nebol žiaden problém. Nočák má totiž už desaťročia meškanie takmer každý deň. Ale odkedy sa zmenil grafikon, prípoje stratili s rýchlikmi trpezlivosť a nečakajú.
So zlou predtuchou som preto nervózne stepoval na chodbičke. Chvíľu som sa upokojoval, že meškanie predsa nie je veľké a prípoj nás počká, chvíľu som si nadával, že som naivka, keď sa utápam v planých nádejach. Popri tom, ako sa mi v hlave striedali takéto myšlienky, moje oko zaujal zvláštny zjav. Až neskôr mi došlo, že to práve kvôli nemu zrejme môj spolucestujúci nechcel veriť, že je vo vlaku prvej triedy. Okno na chodbe bolo totiž vystlané toaletným papierom. Zrejme preto, aby cezeň netieklo a aby jeho prípadný buchot nerušil cestujúcich pri spánku.
Keď sme vošli do stanice v Humennom a videl som tam stáť už len osobák do Prešova, bolo jasné, že prípoj nás znova nepočkal. Po vystúpení som sa ešte raz beznádejne poobzeral po stanici, vytiahol mobil, aby som ešte raz beznádejne skontroloval, ako to vyzerá s prípojom. Mobil hlásil, že vlak z Humenného odišiel bez meškania. Najbližší spoj mi ide o 37 minút.
Beznádej sa vtedy zmenila na hnev. Išiel som k okienku, panej som sa hlúpo opýtal, či prípoj skutočne nečakal. Odpoveď netreba reprodukovať. Snažil som sa jej vysvetliť, že keby na nás počkal, meškal by len sedem minút. Pani povedala, že to je pravda a aj jej to príde zvláštne, ale ona s tým nič nespraví. Na to som sa jej zdôveril, že sa mi to stáva pravidelne, na čo mi ona odpovedala, že si mám radšej kupovať lístok len do Humenného. To však nebola veľmi dobrá rada, lebo keby nás prípoj počkal, nestihol by som si kúpiť lístok na ďalší vlak.
Spravodlivý hnev vo mne vyvolal trápnu myšlienku. Panej za okienkom som povedal, že chcem vrátiť peniaze za cestu z Humenného do Sniny. „Nejde o tie dve eurá, ide mi o princíp,“ dodal som rozhodne. Pani ma vyzvala, aby som ukázal lístok. Vytiahol som mobil a ukázal jej lístok. Bola pripravená, povedala, že ak mám kúpený lístok cez internet, peniaze mi vrátiť nevie. Úplne ma odrovnala, stratil som reč. Bizarnú konverzáciu som zakončil tým, že som sa len nemo otočil a odišiel. Dodatočne sa panej ospravedlňujem, mal som sa pozdraviť.
Zo stanice som si to namieril späť k vlaku. V tej chvíli som si totiž uvedomil, že mám dobrý materiál na článok a chcel som si ešte odfotiť toaletný papier zastrčený v okne, aby som mohol cestu verne zdokumentovať našim čitateľom.
Vozeň už bol zamknutý, no všimla si ma sprievodkyňa, ktorá si myslela, že som vo vlaku niečo zabudol, a tak otvorila okno a pýtala sa ma, čo hľadám. Odpovedal som jej, že by som chcel napísať o dnešnej skúsenosti a chcem si ešte odfotiť to okno vystlané toaletným papierom. Sprievodkyňa ma pedagogickým tónom upozornila, že to nie je toaletný papier, ale servítky. Následne mi ochotne otvorila, vyjadrila pochopenie a vysvetlila mi, že prípoj zrejme nečakal preto, lebo potom by deti z dedín meškali do školy. Napokon ma povzbudila, nech o tom napíšem, lebo aj ju hnevajú pomery na železniciach a zanedbané vlaky.
Keď som si zvečnil okno vo vlaku, vrátil som sa opäť na stanicu a premýšľal, kde sa uchýlim na zvyšnú polhodinu, ktorá ostávala do odchodu autobusu. Na tých šiestich studených kovových sedačkách, ktoré sú na stanici v Humennom, si už hoveli dvaja bezdomovci. Kyslý vzduch sa dal krájať. Vonku bolo príjemne, vlhko a čerstvo. Tak som sa rozhodol, že si tú polhodinku odstojím na nástupišti. Spoločnosť mi robil odpadkový kôš a nedofajčená cigareta, ktorá bola položená na jeho okraji. Spolu sme sledovali ako prichádzajú a odchádzajú biele autobusy a rozrážajú pritom obrovské mláky, ktoré sú v tomto ročnom období neodmysliteľnou súčasťou humenskej stanice.
Môj spoj prišiel načas. Nemal som drobné, vodič zas nemal bankovky. Vďaka tomu som získal drobné do košíka v kostole na celé veľkonočné sviatky. S takýmito myšlienkami som si našiel sedadlo a sledoval dievčatá s obrovskými kuframi, ako si hľadajú miesto, kde by ich kufre čo najmenej zavadzali. Vodič bol milosrdný, nikomu neúčtoval lístok za batožinu.