Zápisky nešťastného východniara II

O tom, že nemám rád Útvar hodnoty za peniaze, som písal už minule. Dnes len pripomeniem, že dôvodom, prečo som sa o tom čitateľom potreboval zveriť, bolo, že tento úrad vytvoril grafikon, ktorý okrem iného odrezal od IC vlakov– teda toho najlepšieho, čo by mali naše železnice ponúkať– minimálne štvrť milióna ľudí žijúcich na Zemplíne. A tiež nám tak predĺžil cestu domov zhruba o hodinu. Veď, či už bude človek domov cestovať sedem alebo osem hodín, alebo dokonca desať, ako ja naposledy, to už by malo byť jedno, všakže.

ReportážZápisky nešťastného východniara

Keďže nový grafikon spôsobil, že vlaky IC sa pre mňa stali nedostupným tovarom, na cestovanie hromadnou dopravou cez deň som úplne zanevrel, jazdím už len „nočákom“. Nastupujem na prvej stanici a vystupujem na konečnej, takže sa aspoň vyspím. A to najmä vďaka tomu, že dokážem spať ako poleno. Cesty nočným vlakom mi nerobia problém aj preto, že nie som alergik. Vysvetlil mi to jeden známy, ktorý sa mi zveril, že nočákom cestoval len raz. Ako silný alergik musel po desiatich minútach utiecť z ležadlového kupé, lebo dostal silnú alergickú reakciu. Chápem ho, tie ležadlá by sa za tých päťdesiat rokov, čo sú v prevádzke, už zišlo niekedy vyprášiť.