Zápisky nešťastného východniara

Útvar hodnoty za peniaze vie veci poriadne skomplikovať. Dnes ráno som vďaka nemu cestoval desať hodín. Rád sa podelím s tým, čo si o ňom myslia ľudia, ktorým vraj pomáha.

Začnem tým, že Útvar hodnoty za peniaze nemám rád. Je to inštitúcia, ktorá berie ľuďom nádej. Dôvod je prostý, tento úrad dokáže najrýchlejšie zrušiť dobrý nápad.

Väčšinou to vyzerá takto: médiá prinesú informáciu, že v okolí nejakého menšieho mesta, napríklad Rožňavy, sa začne stavať diaľnica. Rožňavčania sa začnú tešiť, že už len desať rokov a hádam konečne zídu do svojho rodného mesta priamo z diaľnice. Cesta do najbližšieho mesta už nebude pripomínať Rely Dakar, kde sa na rozbitej, neprehľadnej ceste obiehajú motorky, kamióny a osobáky, a kde zvedavých reportérov nahrádzajú fotografujúci policajti schovaní za najbližším rohom, aby nešťastného vodiča pokutovali za to, že na mieste, kde je značka oznamujúca zníženie rýchlosti ukrytá za stromom, išiel previnilec o päť-desať kilometrov za hodinu rýchlejšie.

Človek si začne predstavovať, aké to bude, keď raz príde ten luxus a on len tak vyjde na diaľnicu, zapne tempomat a obľúbenú hudbu či podcast a prejde nerušene aspoň do najbližšieho krajského mesta bez toho, že by sa modlil pri predbiehaní kamióna, aby sa oproti nezjavilo auto či cyklista.

A tu zrazu príde na scénu vždy starostlivý a vždy zodpovedný Útvar hodnoty za peniaze a všetkým je hneď jasné, ako to dopadne. Sen o diaľnici sa rozplynie rovnako rýchlo ako potešenie, že ste predbehli kamión, po ktorom vás zachytí blesk policajného fotografa. Vyjadrenie úradníkov už nie je potrebné čítať, vopred je jasné, čo tam bude stáť. Stavba je neefektívna, viac je potrebný ďalší pruh diaľnice pri Bratislave.  

Slovensko to vníma asi tak, ako keby v Prahe rozhodovali o grafikone bratislavskej MHD. Všetkým nám je jasné, že za zeleným stolom to vyzerá super, akurát, že ľudia z Rožňavy nemôžu navždy trpieť za to, že ich je menej ako Bratislavčanov.

Dôvod, prečo o tom píšem a vylievam si tu dušu, je, že dnes som sa stal obeťou nášho najzodpovednejšieho štátneho útvaru.

Vianočný večierok Štandardu bol tradične výborný. Ale vodičovi, ktorý ma mal cez aplikáciu BlaBlaCar viezť domov, sa o tom asi nechcelo počúvať, tak sa na mňa vykašľal. Nedvíhal telefón, neodpovedal na esemesky. Spočiatku som bol na neho nahnevaný, teraz skôr dúfam, že sa mu nič zlé nestalo.

Vybral som sa na vlak. Prišiel som na stanicu, mám šťastie, o pár minút odchádza IC do Košíc. Niečo však nesedí. Prípoj z Košíc do Humenného odchádza o tri minúty skôr, ako moje IC dorazí do Košíc. Nechcem tomu veriť, pýtam sa na to panej za okienkom, so smutným pohľadom mi to potvrdí.

„Kto vymyslel takú hlúposť, že prípoj odíde o tri minúty skôr, ako dorazí do Košíc IC?“ Neskryjem, že som nešťastný a mierne nahnevaný zároveň. Chuderka žena, koľko podobných sťažností si vypočuje a pritom s tým nič nemá. A to doslova. Odpovedá mi:

„Ten slávny Útvar hodnoty za peniaze. Na dôvod sa musíte opýtať ich,“ vraví. Krútim hlavou a odchádzam.

Prichádzam k vlaku, hlava mi to stále neberie. Pýtam sa sprievodkyne, či ma v Košiciach počká prípoj do Humenného. Pani nesúhlasne krúti hlavou. „Ako je to možné?“ pýtam sa neveriacky. „My za to nemôžeme, musíte sa pýtať na tom úrade… ako sa to volá… Úrad… teda Útvar hodnoty za peniaze. Oni to vymysleli.“ Nie som vraj jediný, kto tomu nechce uveriť.

Nestrácam však nádej. Tri minúty nie sú veľa. Presvedčím samého seba, že rýchlik a môj prípoj, ktorý odišiel už pred hodinou a prichádza do Košíc 15 minút pred nami, bude napokon meškať, my prídeme načas a ja to celé stihnem. Upokojím sa a zaspávam.

Prebudím sa pod Tatrami. Skontrolujem meškanie a začínam sa zmierovať s tým, že prípoj nestihnem. Rýchlik, ktorý ide pred nami, mešká tri minúty, my desať.

Železnice nenechajú nič na náhodu. Sme asi pol kilometra pred košickou železničnou stanicou, stepujem pri dverách. Zrazu vlak zastane. Stojíme. Po minúte ľudia ešte naposledy kontrolujú mobily. Stojíme ďalej. Mladému dievčaťu v priliehavých legínach, ktoré sa bozkáva so svojím priateľom v teplákoch, zvoní mobil. „Stojíme tesne pred stanicou, neviem prečo,“ posťažuje si za nás. Asi po desiatich minútach sa pohneme. Ale nemá to už význam.

Vystúpim a viac z naivity ako z nádeje sa poobzerám, či náhodou niekde nestojí vlak do Humenného. Na peróne je však len spoj späť do Popradu a Čiernej nad Tisou. Prečo sa Maďari dostanú domov hneď a moja cesta sa predlžuje o hodinu a pol, ostáva záhadou.

Treba to využiť, mám plán B. Idem do staničného pivovaru. Ešteže košická stanica je najlepšia na Slovensku. Pochutnám si na lokálnom pive, horúcom vývare, kuracom plátku na hermelíne s paradajkovým šalátom. Po prebdenej noci to dobre padne.

Asi by som sa mal za to poďakovať Útvaru hodnoty za peniaze.