7 dní v kocke: Tajné dokumenty odkrývajú holú pravdu o vojne na Ukrajine

1. V zajatí propagandy

Rozsiahly únik dokumentov amerických tajných služieb vyzerá ako informačná katastrofa. Ukazuje na dramatický rozpor medzi vojnovou propagandou a realitou.

Bezpečnostné služby vo svojich správach priznali holú pravdu: vyčerpaná Ukrajina už nemá sily na to, aby si v protiofenzíve zabezpečila väčšie územné zisky. Nepomáha masívne vyzbrojovanie ani nasadenie vojenských špecialistov z krajín NATO priamo na ukrajinskom území (aj o tom hovoria dokumenty). Ukrajina má veľké straty, slabo vycvičených vojakov, nedostatok záloh, neudržateľnú spotrebu munície a zbraní.

Realisti zo západnej spravodajskej komunity na to upozorňujú už rok. Vojenské riešenie – definitívna porážka Ruska s jeho jadrovým arzenálom – je nemožné. Stupňovanie konfliktu a jeho kŕmenie zbraňami len zvyšuje straty. Nie šance na vojenské vyriešenie konfliktu.

Propaganda však rok hlása pravý opak. Hrdinskí Ukrajinci vraj získajú naspäť všetky územia vrátane Krymu a vybojujú mier.

Tento rozpor medzi aktivistickým prístupom (propagandou) a pravdou je asi najväčším problémom vojny na Ukrajine. Živí krvavý konflikt a rozvrat v Európe – a odsúva riešenie. To riešenie, ktoré nemôže byť čisto vojenské. Silové.

Ukrajina a Západ mali celý čas prevahu len na fronte informačnej vojny. Nie na bojisku, kde krok po kroku postupujú ruské sily. Navyše, mytológia, ktorú produkujú aktivisti, funguje len krátkodobo. Pravda a realita skôr či neskôr vždy prevážia.

Ak niekde virtuálna realita nikdy nemôže prevalcovať tú fyzickú, tak práve vo vojne.

Malý príklad: Denník Times na základe uniknutých tajných správ priznáva, že Záporožskú jadrovú elektráreň bombardovali Ukrajinci. Použili pri tom aj americké raketové systémy HIMARS. Ukrajinci chceli z elektrárne vytlačiť ruskú armádu, ktorá objekt obsadila.

Možno si spomínate, že ukrajinská vláda a Západ scénu prevrátili. Aspoň na fronte informačnej vojny. Obvinili Rusko, že nezodpovedne bombarduje jadrovú elektráreň a ohrozuje tým celú Európu. Toto obvinenie nemalo nijakú logiku. Rusko by predsa nepodniklo raketový útok na jadrovú elektráreň, ktorú obsadili a kontrolovali ruské sily. To však konzumentov propagandy nevyrušovalo. Obvinenie na krátky čas splnilo účel: svet bol pobúrený a odhodlaný stupňovať protiruské sankcie. A protiruskú nenávisť.

Tá je dnes v časti západného sveta taká silná, že celkom znemožňuje politické rokovania a dohody o prímerí. Poháňa rozširovanie vojny bez náznaku reálneho východiska.

Na druhej strane: časť spojencov si uvedomuje, že toto podsúvanie falošnej reality a predlžovanie konfliktu je v konečnom dôsledku nebezpečné. Naliehajú na racionálny prístup. Lenže narážajú na ďalší z frontov hybridnej vojny.

Úniky tajných dokumentov ukazujú, ako americké spravodajské služby sledovali súkromnú komunikáciu spojencov a partnerov. Sledovali napríklad generálneho tajomníka OSN, vedenie Južnej Kórey, Maďarska, izraelských kolegov. A sledovali aj komunikáciu ukrajinského prezidenta Zelenského a jeho tímu.

Kto preferoval mierové riešenia alebo rokovania s Ruskom, prípadne kto odmietal ďalšie dodávky zbraní Ukrajine, ten bol vyhodnotený ako riziková osoba. A následne bol ešte hlbšie „rozpracovaný“ spravodajskou službou.

Pozitívne je, že úniky tohto typu prispievajú k tomu podstatnému – priznaniu pravdy. Je to kľúčové. Lebo bez toho sa nedá nájsť riešenie.

Samozrejme, časť laickej verejnosti bude aj ďalej fungovať tak ako doteraz. Slepo aktivisticky, iracionálne a emotívne. V rytme propagandy bude veriť tomu, že Rusi si sami odpálili ruský plynovod Nord Stream, že si sami bombardovali jadrovú elektráreň, ktorú obsadili… Dôležitý je však posun v rovine politického myslenia kompetentných.

Niektorí analytici sa domnievajú, že únik tajných dokumentov je len jedna z operácií na bojisku hybridnej vojny. Predpokladajú, že úniky boli zámerné, v réžii bezpečnostných zložiek, a majú upozorniť tých z politickej úrovne rozhodovania na tvrdú vojenskú realitu. Prípadne na to, že vojenská podpora Ukrajiny musí mať svoje limity.

Bolo by načase. Po roku hysterických kampaní a kriku dozrieva čas na vytriezvenie. A na racionálne posudzovanie možností a riešení.

Ak sa to podarí, presnejšie, ak sa to podarí včas, môžeme aspoň čiastočne znížiť straty Ukrajincov. A ďalších európskych národov, ktoré sú bojiskom nezmyselnej hybridnej vojny.

2. Ide o Krym

Jednou z dobrých správ týždňa je posun v politickom uvažovaní ukrajinskej vlády o ukončení vojny. Ukrajinské vedenie naznačilo, že východné územia chce dobyť naspäť, no pri otázke Krymu je pripravené na špeciálne dohody.

Je to posun správnym smerom. Predstava, že Ukrajinci by mohli vlastnými silami vyhnať z Krymu ruskú jadrovú flotilu, je kompletne utopická.

Je zrejmé, že koreňom vojny na Ukrajine je práve Krym. Ak Rusi niekde nedokážu ustúpiť, tak pri tejto téme. Pri ostatných by mohli byť otvorení rokovaniam.

Podstatu problému vystihol už pred pár rokmi britský bezpečnostný analytik Tim Marshall. Viaceré z jeho kníh vyšli aj v slovenskom preklade a stoja za prečítanie.

Tim Marshall tvrdí, že Západ robil pri snahách vytláčať Rusov z Krymu a začleniť polostrov do NATO osudovú chybu (a robil ju hlavne od Majdanu, teda od roku 2014). Západní lídri podľa neho nechápali, aký mimoriadne dôležitý bol a je Krym pre Rusko. Pripomína, že Rusko krvácalo vo vojnách o Krym od 16. storočia. Od polovice 19. storočia im Krym patril. A vo vojenskej aj politickej rovine ostal Krym de facto ruský aj po osamostatnení Ukrajiny (väčšinu obyvateľov Krymu tvoria Rusi, navyše, Sevastopol je storočia základňou ruskej čiernomorskej flotily).

Plány na vytlačenie Ruska z Krymu a jeho perspektívne začlenenie do štruktúr NATO podľa Marshalla viedli ku konfliktu a následnej ruskej anexii polostrova. Už po roku 2014 Marshall predpovedal, že Rusi sú v geopolitickom súperení o Krym ochotní zájsť za hranu a riskovať medzinárodný konflikt. Západní lídri, ktorí tomu nerozumeli, sa podľa Marshalla zahrávali s ohňom.

Ak dnes Ukrajina naznačuje, že je ochotná urobiť ústupky a rokovať o štatúte Krymu, je to nutný základ pre politické ukončenie konfliktu.

Samozrejme, ďalším nutným krokom musia byť aj ústupky zo strany Ruska.

Škoda, že Západ nepodporil mierové rokovania medzi Ukrajinou a Ruskom pred rokom, keď boli na dobrej ceste.

Dnes je situácia pre Ukrajinu o niečo horšia.

Téza, že vojenské vyriešenie krízy je celkom nereálne, totiž platí len zo strany Ukrajincov. Nie zo strany Rusov, ktorí po roku vojensky postupujú čoraz hlbšie k Dnepru.

3. Macronova vízia

Francúzsky prezident v posledných dňoch mierne provokoval. V pozitívnom zmysle. Najskôr vyhlásil, že Európa by nemala nasledovať Spojené štáty ani Čínu v otázke Taiwanu. Teda nemali by sme sa nechať zaťahovať do konfliktov, „ktoré nie sú naše“.

O pár dní pritvrdil a vyhlásil, že Európa potrebuje viac suverenity. Zjavne tým narážal na svoje staršie tvrdenia o tom, že Európa sa má emancipovať a zbaviť závislosti od Spojených štátov a Spojeného kráľovstva.

V jednom aj druhom má Macron pravdu. Európa by určite nemala byť obeťou konfliktu Američanov a Číňanov o kontrolu Taiwanu. Prípadné obchodné sankcie, ktoré pripravujú Spojené štáty v rámci krízových scenárov, by boli pre EÚ ťažko únosné. Únia sa predsa chcela presadiť ako zóna voľného obchodu a obchodná veľmoc. Nie ako vazal, ktorý má krvácať v sankciách proti krajinám ako Rusko alebo Čína.

A len preto, že to tak vyhovuje Spojeným štátom…

Macronova vízia suverenity Európy pôsobí atraktívne. Je celkom prirodzené, že s touto témou prichádza práve Francúzsko. Dnes je to jediný suverénny štát v západnej Európe. Pretože disponuje jadrovými zbraňami. Na rozdiel od Nemecka a ďalších veľkých štátov EÚ, ktoré roky slúžia len ako základne amerických vojenských síl.

Macron už v roku 2020, pred vojnou na Ukrajine, navrhol, aby boli kostrou európskej bezpečnostnej politiky a suverenity francúzske jadrové kapacity. Nemecku navrhol, aby spojili sily, spoločne investovali do moderných zbraní a viac ich zapojili do štruktúr EÚ.

Nemecko s odpoveďou váhalo. Pochopiteľne. Na mier a poriadok v Nemecku ešte stále dohliadajú desiatky tisíc amerických vojakov. Hoci sa to nepatrí nahlas hovoriť, sú tam aj preto, aby sa Nemecko nerozhodlo až príliš vyskakovať. A osamotené Francúzsko z EÚ suverénnejšiu veľmoc neurobí.

Žiaľ, pomery v Európskej únii sa za posledné roky dramaticky zmenili. Od normálneho stavu sa posunuli k anomáliám. Ešte pred rokom 2015 EÚ a hlavne jej západné jadro vystupovali ako dominantná obchodná veľmoc. Hlavné slovo mal tandem Nemecka a Francúzska. Po Majdane (teda po začiatku konfliktu o Ukrajinu) a hlavne po februári 2022 sa moc EÚ zlomila.

Západné jadro a dominancia EÚ v medzinárodnom poriadku je minulosť. Znie to paradoxne a ponižujúco, ale hlavné slovo v Európe majú mimoeurópske krajiny. Spojené štáty, Kanada, Spojené kráľovstvo… Určujú tempo. Určujú intenzitu vojny na Ukrajine. A ťažia z toho. EÚ len platí účty. A pridáva sa k likvidačným sankciám, ktoré projektujú veľmoci ako Spojené štáty.

Toto všetko prekáža aj Francúzom, aj Nemcom, aj ďalším silným európskym národom.

Len s tým nevedia takmer nič robiť. Lebo v časoch vojenských kríz nemá rozhodujúce slovo obchod a ekonomická sila. Moc držia krajiny s vojenskou silou (najmä tie z jadrového klubu) a s aktívnymi bezpečnostnými službami.

Preto je EÚ aj s celým západným jadrom nepodstatná. A bezpečnostne závislá od mimoeurópskych spojencov. EÚ s 500 miliónmi obyvateľov je násobne slabšia ako 140-miliónové Rusko. Alebo ako 330-miliónové Spojené štáty.

Riešením je samostatná bezpečnostná politika EÚ. Alebo ukončenie hybridnej vojny. A návrat do mierového sveta, v ktorom majú hlavné slovo obchod, ekonomika, veda, kultúra, technológie.

Prípadne by mohlo byť riešením oboje. Aj bezpečnostná emancipácia Európanov. Aj tlak na mierové usporiadanie kontinentu.

4. Príbeh dezertéra

V prehľade ešte krátko spomenieme prípad Petra Kažimíra, ktorého súd potrestal (aj keď len finančne a bez procesu) za korupciu. Jeho príbeh je poučný.

Podnikateľ Kažimír je ukážkový oportunista. Kým bol Fico dominantnou postavou slovenskej politiky, stál verne po jeho boku. So všetkými výhodami. Keď Fica odpisovali, Kažimír sa bleskovo otočil. A ušiel. Dezertoval. Jeho únikovou cestou bola funkcia guvernéra NBS.

Po roku 2020 si chameleón Kažimír osvojil dúhovú agendu. A lásku k sexuálnym menšinám. Verejne to demonštroval na sociálnych sieťach.

Nepomohlo.

Kažimír po priznaniach a po sérii udaní od „kajúcnika“ Imreczeho skončil medzi tými, ku ktorým viedli stopy korupčných škandálov. Súd mu určil trest 100-tisíc eur.

Rozhodnutie súdu síce nie je právoplatné, no aj tak je celkom zrejmé, že Kažimír by mal v NBS skončiť. Aby počas procesu nevystupoval ako prominentný finančník národnej banky. A zástupca ECB.

Skončiť by mal buď vlastným, osobným rozhodnutím, alebo, ak to nepôjde, tak s výpomocou zákonodarcov.

Kažimír v tejto funkcii presluhuje. Už tri roky.