Filmy ako Klérus, Telo Kristovo (Corpus Christi) či Len to nikomu nepovedz, odhaľovali vnútorné problémy cirkvi a zanechali za sebou hlasnú odozvu v celej krajine. Na rozdiel od spomínaných produkcií, ktoré rozpútavali vášne a otvárali diskusie o hnilobe vnútri cirkvi sa Johnny publiku prihovára kladným posolstvom a ukazuje nenahraditeľnú stránku cirkvi.
Aj keď slovo katolícky sa pri filmoch nie vždy snúbi so známkou kvality, Poľsko je ako krajina filmovo rozmaznaná a divákov v kinách má veľmi náročných. Aj preto prešiel Johnny dôkladným hodnotením. Po premiére bolo v kinách vypredané a rozruch urobil aj na filmových festivaloch, kde získal mnoho ocenení. Teraz svoju slávu žne na internete, kde si ho môžete pozrieť na jednej zo streamovacích služieb, dokonca aj s českým dabingom.
Do deja diváka vovádza liturgická pieseň Skosztujcie i zobaczcie [Ochutnajte a presvedčte sa, Paweł Bębenek; pozn. red.] práve vo chvíli, keď hlavný hrdina – Patrik – “ochutnáva životodarný pokrm”. Mladý chlapec sa aj vinou tohto „pokrmu” dostane neskôr do problémov, za čo mu hrozí väzenie. Ako nápravnú stratégiu však súdy zvolia verejnoprospešné práce v hospici.
Tam sa stretáva s druhým hlavným hrdinom deja, vďaka ktorému vlastne celý tento film mohol vzniknúť – skoro slepým a na jednu stranu takmer ochrnutým mladým kňazom Jánom Kaczkowským. Ten hospic vedie. Je to jeho dieťa, ktoré sa narodilo po ťažkých bojoch. Dodávam len, že Johnny bol v tomto svojom evanjelickom pomáhaní ľuďom vnútri cirkvi sám. Proti jeho plánom bol dokonca aj jeho arcibiskup.
Len tak mimochodom, zdá sa mi, alebo od čias konca komunizmu sa biskupi vo filmoch vykresľujú len ako mrzutí, chamtiví neprajníci, ktorí sú proti všetkým dobrým nápadom kňazov a veriacich, holdujú aspoň jednej z nerestí triády peniaze, sex či alkohol a radi sa tvária autoritársky a mocensky. Neviem, ako vám, ale mne v snímkach celkom chýba tvár dobrého pastiera v rozhodujúcom postavení, ktorý pomôže, poradí, vybaví a postaví sa za dobrú vec. Bola by to príjemná zmena. Také odčarovanie klerikalizmu. Pre mnohých biskupov možno aj inšpirujúca postava.
Vráťme sa však späť k tomuto decentnému rodinnému filmu, v ktorom, hoci odznejú aj autentické nadávky z úst oboch hrdinov, nebude vás ani na chvíľu nudiť či urážať a myslím, že si ho pokojne môžete pozrieť spolu s vašimi tínedžermi.
Cesta Patrika od zatrateného recidivistu po láskavého priateľa umierajúcich ľudí v hospici dáva divákovi akúsi nádej. To si poľské kino už dávno nezažilo. Johnny, alebo Jan, ako si žiada tento kňaz byť oslovovaný, si Patrika váži ako človeka. Hlavní hrdinovia si medzi sebou vytvárajú priateľský vzťah, ktorý stojí na dôvere. Dôvere v dobro toho druhého. Dôvere v to, že sa dá naučiť vyberať si dobro, aj keď zlo je lákavejšie a akosi sme si už k nemu privykli. Prijíma ho celého, takého, aký v danom momente je. Nezačína s moralizovaním, nerobí mu výčitky, jednoducho si k nemu prisadne, stane sa mu evanjelicky blížnym. A hneď potom mu dá do ruky pomyselnú „lopatu” a vytvorí priestor na odpracovanie si jeho trestu.
Johnny je tak trochu náš slovenský Janko Silan. Dioptrie v okuliaroch má také hrubé, že keď šoféruje, aj z neveriaceho Patrika sa stáva najzbožnejší katolík a ctiteľ Panny Márie. Celý film trpí. Najprv nevidí, ťažko sa mu pohybuje vinou paralýzy časti tela, neskôr k zdravotným problémom pribúda glióm na mozgu. Vie, že čoskoro umrie. Zároveň však vie, k čomu ho Boh povolal. Jeho utrpenie je svedectvom aj bláznovstvom pre jeho okolie. To, koniec koncov, potvrdzuje aj jedna z replík jeho vlastného otca: „Čo je to za idiotské náboženstvo, ktoré nám káže trpieť, aby sme boli spasení?!”
Nemenej dôležitú úlohu vo filme hrajú aj medzigeneračné vzťahy. Starčekovia a starenky učia svojho opatrovateľa úcte a zodpovednosti. Rovnako tak vľúdna atmosféra na pracovisku, ako aj spravodlivá prísnosť jeho kolegov ho učia pracovitosti a poctivosti. Vzťahy v hospici sú nádherným príkladom toho, ako si navzájom ako ľudia môžeme slúžiť. Lístie na halúzkach predsa nemôže vyrásť bez mocného navodneného pňa a starých zahĺbených koreňov.
Film nie je idylický. Patrik sa v ňom nevyhne ťažkej skúške, keď v jeho nápravu neveria súdy, ktoré ho práve v snahe napraviť ho do hospica vyslali. Musí sa zmieriť so svojím osudom a prijať dôsledky, ktoré vyplynuli z jeho zlých rozhodnutí. Najdôležitejšou skutočnosťou pri procese jeho nápravy je napriek celej neprajnosti inštitúcií dôvera osoby, ktorá mu zverila zodpovednosť. Záleží mu na ňom a jeho dôveru nesklamal.
Hoci celý film je inšpirovaný pravdivým príbehom, ktorý je ťaživý a po ľudsky smutný, režisér ho nenútene dotvára humorom, ktorý bol vlastný aj reálnemu Jánovi Kaczkowskému. Mimochodom, nedá sa nespomenúť autentickosť prejavu výborného Dawida Ogrodnika, ktorý rolu kňaza Jána stvárnil. Od reálnych nahrávok či vlogov umiestnených na YouTube sa prakticky nelíši a úprimne, v jednom momente vo filme len s ťažkosťou rozpoznáte, ktorú pasáž zo skutočného vystúpenia strihači len prilepili.
Celá snímka stojí na dobrom hereckom výkone, kvalitnej muzike a autentickosti príbehu. Ponúka divákovi celú škálu emócií. Najviac však láka otvoriť sa na súcit, pochopenie a lásku.