V uplynulých dňoch Štandardu viaceré zdroje potvrdili, že tento rok sa na Slovensku opäť neuskutoční Národný pochod za život. Nikto z ľudí, s ktorými som hovoril, to nebol ochotný povedať verejne, no skutočným dôvodom je, zdá sa, to, že tradičný septembrový termín pochodu by bol príliš blízko parlamentných volieb.
Toto zvláštne odôvodnenie svedčí o hlbšom probléme vo vnútri katolíckej cirkvi na Slovensku.
Národné pochody za život boli totiž veľmi úspešnými podujatiami, ktorých sa vždy zúčastnili desiatky tisíc ľudí, a preto vždy vyvolali verejný ohlas a rešpekt voči cirkvi. A to aj napriek tomu, že mnohé médiá sa tento hlas snažili prehliadať alebo zosmiešňovať.
Desiatky tisíc ľudí v uliciach vždy vzbudili rozruch a aspoň na niekoľko dní prebudili verejnosť aj cirkev samotnú.
Z pohľadu verejnosti to bol čas, keď cirkev vždy nanovo postavila spoločnosť pred pálčivú otázku, na ktorú musela hľadať odpovede. Iste, patrí k tomu aj to, že iní si za to do cirkvi zase kopli. No pre mnohých to bola dôležitá aktualizácia a uvedomenie si svojich vlastných verejných pozícií.
Povedané inými slovami, katolícka cirkev vedela vždy ukázať, že tu je, že nebude ticho a, že s ňou treba pri verejných otázkach počítať. A ostatných nútila zariadiť sa podľa toho.
Malo to aj mobilizačný efekt dovnútra. Pre život vo vnútri cirkvi boli národné pochody dôležité preto, že ju vždy zobudili a nútili hľadať cesty k dialógu nie iba k ľuďom mimo cirkvi, ale aj vo vnútri. Nútili cirkev oslovovať mladých, aktivizovať sa, verejne sa angažovať. Ukazovali, že život kresťana nie je len o chodení do kostola.
Možno aj preto sa v USA Pochod za život organizuje každý rok už viac ako 50 rokov odvtedy, čo tamojší Najvyšší súd vydal rozhodnutie v prípade Roe vs. Wade. Pričom organizátorov neodradila ani snehová búrka. A preto ho aj napriek omnoho nepriateľskejšej atmosfére v spoločnosti organizujú každoročne aj v mnohých ďalších krajinách sveta (Viedeň, Praha).
Pre katolíkov na Slovensku to mohla byť príležitosť po rokoch v covidovej izolácii opätovne pozdvihnúť hlas a ukázať celej spoločnosti, že sú tu a, že s nimi je potrebné stále počítať.
Konferencia biskupov sa však tento rok znova rozhodla toto podujatie neorganizovať. Argument o blízkosti s parlamentnými voľbami sa ukáže v najlepšom svetle, ak by sme to porovnali s dúhovým pridom. Myslí si niekto, že by ho jeho organizátori nerobili len preto, že by niekto ohlásil voľby v čase jeho konania?
Myslím, že dúhoví aktivisti by boli radosťou celí bez seba, lebo by sa v čase volieb ocitli všetkým na očiach, pričom verejnosť by musela opätovne hovoriť o ich požiadavkách.
Katolíci, nepochopiteľne, zvolili opačný prístup.
Pritom Národný pochod za život je len vrcholcom ľadovca, ktorý ukazuje nebezpečný trend ústupu katolíkov z verejného priestoru. Ten vidno aj ak sa pokúsite nájsť odpoveď na otázku, ku ktorým závažným otázkam dneška sa KBS vyjadruje. Alebo si pozriete, kedy naposledy vydali katolícki biskupi spoločný pastiersky list. V roku 2021, keď Slovensko navštívil pápež František, ich bolo päť. Minulý rok už ani jeden, tento rok zatiaľ tiež ani jeden (nepočítame pastierske listy jednotlivých biskupov, ktoré sa čítajú len v ich diecézach).
Pritom tém je dnes ako maku. Máme tu pokusy o gender revolúciu, snahy o sexualizáciu detí cez nevhodné učebné materiály na sexuálnu výchovu, parlament už dvakrát odmietol pomoc tehotným ženám. Za hranicami zúri vojna, v obchodoch rekordná inflácia, v Bruseli zelená ideológia. Politika sa vyznačuje extrémnou nestabilitou a kresťanskí a konzervatívni politici stratou kurzu (Heger, neochota kresťanských politikov zastávať pápežov postoj k Ukrajine).
Zo všetkých týchto tém sa KBS venovala len nevhodným učebniciam sexuálnej výchovy, ku ktorým vydala spoločné vyhlásenie. Inak, až na občasné individuálne vyhlásenia, mlčí.
Čo je ešte horšie, nespája sa s ňou ani žiadna iná téma.
Konferencia biskupov tak v posledných rokoch zahájila jasný ústup z verejného života, čo sa v budúcnosti môže vypomstiť nielen veriacim, ale aj spoločnosti ako celku.
Na Západe na to poukazujú viaceré osobnosti, ktoré tvrdia, že progresívne ideológie sa v spoločnosti šíria aj preto, že v nich už nehrá žiadnu rolu cirkev a kresťanská morálka. Naposledy na to poukázala britská feministka Mary Harrington, ktorá vo svojom texte pripodobňuje náboženskú vieru morálnemu „jazyku“ a morálne zásady akejsi „gramatike“. Harringtonova pritom poukazuje na to, že „morálne jazyky môžu tiež zaniknúť alebo sa vyvinúť v niečo nové, keď (z nejakého dôvodu) ich prívrženci prestanú odovzdávať ich gramatiku a priority“.
Zdá sa, že na Slovensku tento proces sledujeme v priamom prenose.