Čo po dnešku reprezentuje Eduard Heger

V deň, keď skončil na pozícii predsedu vlády, reprezentuje Eduard Heger hlavne neúspech.

V prvom rade je to neúspech politický.

Za dva roky sa mu rozpadli dve vlády. V oboch prípadoch o tom rozhodli ľudia, ktorým Heger do poslednej chvíle veril. Najprv to bol Richard Sulík, ktorý mu sľúbil novú 76-ku, no neskôr svoj sľub odvolal. V druhom prípade to bol Rastislav Káčer, s ktorým Heger len zopár týždňov predtým vytvoril spoločnú stranu, v ktorej Káčer sedel v predsedníctve. Heger nevedel, kto je spojenec a kto nebezpečenstvo.

Neúspešná je aj Hegerova strana Demokrati, ktorá sa momentálne teší približne trojpercentnej podpore v prieskumoch verejnej mienky. V straníckej centrále preto premýšľajú najmä nad tým, ako sa dostať do parlamentu. Jednou z hlavných tvárí, ktorá ich tam má dostať, je politik, ktorý nedávno šikovne podviedol Mikuláša Dzurindu, avšak zhodou okolností sedí na slušnom balíku peňazí zo štátnej pokladnice. Pre ministerskú stranu s premiérom na čele je to hanba.

Stále nie sme na konci.

Heger dnes stelesňuje politika, do ktorého kope každý, kto má záujem. Od Roberta Fica cez Petra Pellegriniho, Igora Matoviča a Richarda Sulíka až po prezidentku Zuzanu Čaputovú.

Na bývalého premiéra si trúfnu pokojne aj červené médiá. Pamätný je najmä rozhovor s reportérkou Denníka N, kde sa ako neposlušný školák kajal, že nešiel do Kyjeva spolu s Petrom Fialom a ďalšími premiérmi z postkomunistických krajín.

Tristné. Ale taký je výpočet politického pôsobenia Eduarda Hegera.

Druhá oblasť, kde je končiaci premiér symbolom neúspechu, je hodnotová.

Heger vstupoval do politiky v roku 2016 ako produkt dohody charizmatických spoločenstiev s Igorom Matovičom. Práve preto sa mu podarilo dostať sa do parlamentu, aj keď bol v podstate neznámy – aj pre znalcov politiky.

Jeho úlohou malo byť pomôcť pozdvihnúť v politike kresťanský a konzervatívny hlas.

A aj keď to spočiatku tak nevyzeralo, Heger okolo roku 2020 pre niektorých skutočne pôsobil ako nová nádej konzervatívnej politiky. Na rozdiel od kolegov z kandidátky zmenil imidž a naučil sa šermovať s číslami. Navyše mal pokojné vystupovanie, sršal z neho optimizmus, vedel byť sebavedomý a ku každému priateľský. Pred kamerou, ako aj mimo nej. Vďaka týmto vlastnostiam sa v priebehu ani nie štyroch rokov prepracoval na jedného z najviditeľnejších ľudí Matovičovej strany.

Plán však nevyšiel. Náš protagonista sa s pribúdajúcou popularitou čoraz menej kamarátil s verejným presadzovaním kresťanských a konzervatívnych hodnôt. Ako výhovorku používal priateľský úsmev a falošný argument, v ktorom sa pokúšal zamieňať formu s obsahom.  

Tie reči počul hádam každý, kto sa niekedy po roku 2020 obtrel o premiéra a ľudí z jeho kresťanského okolia. Väčšinou sa to začínalo otázkou, čo sú to vlastne konzervatívne či kresťanské hodnoty: „Nie je to náhodou aj rešpekt, slušné vystupovanie, stránenie sa urážok, boj proti korupcii či život v usporiadanej rodine?“ pýtal sa kresťanský politik, ktorý držal Hegerovi stranu. A hneď vzápätí si aj sám odpovedal: „Ak je to tak, potom Edo zastáva konzervatívne hodnoty a svedčí o svojej viere.“

Problémom tejto teórie je, že ak by mal Heger a ľudia z jeho okolia pravdu, tak konzervativizmus aj kresťanstvo by stratili zmysel. Ich obsahom by totiž bolo len slušne sa rozprávať s ľuďmi a nekradnúť. A ak by to bolo tak, kresťanským konzervatívcom by pokojne mohol byť aj predseda Progresívneho Slovenska.

Výsledkom Hegerovej politickej filozofie bolo viacero prešľapov vrátane jeho (ne)vystúpenia v parlamente krátko pred hlasovaním o novele, ktorá mala pomôcť tehotným ženám, neochota otvoriť kostoly počas pandémie, genderová a transrevolúcia, ktorú odmietol stopnúť, a ďalšie veci, ktoré by sme tu mohli vymenúvať ešte dlho.

Niekedy je však lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. Myslím, že o ideovom prerode Eduarda Hegera najlepšie svedčia dva nasledujúce obrázky.

Na prvom je pri skladaní poslaneckého sľubu v roku 2016. Všimnite si, že na saku má pripnutú bielu stužku, čo je znak boja proti potratom. Na druhom ho môžeme vidieť stáť s dúhovou vlajočkou na pochode po teroristickom útoku na Zámockej ulici.

Takto dopadol jeho pokus vniesť do politiky viac rešpektu voči kresťanom a konzervatívcom.   

Tretí neúspech sa týka komunity, z ktorej Heger vyšiel a ktorá ho do politiky vyniesla. O charizmatikoch v politike som napísal samostatný text, nemá zmysel opakovať jeho tézy. Pripomenúť treba len to, že na zlyhaní Eduarda Hegera majú podiel aj tí, ktorí ho do politiky vyslali a s ktorými bolo jeho pôsobenie v politike od začiatku previazané.

Keďže k pretrhnutiu týchto väzieb nikdy nedošlo, neúspech Eduarda Hegera je neúspechom aj tohto priestoru. A to preto, že Heger bol ich najznámejším reprezentantom a tiež produktom ich politickej stratégie, ktorá sa ukázala ako nefunkčná.

Časť tohto prostredia sa veľmi hnevá, ak je Eduard Heger s nimi spájaný. No iná ho ešte stále viac či menej podporuje. Pokiaľ nedôjde k zmene postoja a jasne nezaznie, že Eduard Heger a jeho politické pôsobenie už nemožno spájať s charizmatikmi, ťažko sa to dá vidieť inak.

Napokon, štvrtý neúspech sa spája priamo s jeho osobným príbehom. Eduard Heger rýchlo vyletel hore a rovnako rýchlo padol. Mal veľké reči, ako bude meniť krajinu a ako zmení štýl vládnutia. No výsledky neprišli.

Naopak, čerstvý expremiér stratil moc a aj hodnotový kompas. Niekto by povedal, že takéto správanie symbolizuje zradcu a neúspech je toho nevyhnutným dôsledkom. No Heger vyšiel z kresťanského prostredia, ktoré je milosrdné, preto o zrade nehovorí. Skôr sa hovorí o premárnenej šanci.

Najsmutnejšie na jeho príbehu je, že to vlastne mohol byť celkom úspešný príbeh.