Výsledkom bolo, že kresťanov zrazu začal mať v strane každý. V Sme rodina to bol Milan Krajniak, v strane Sieť to bol Radoslav Procházka s Igorom Janckulíkom. O podporu kresťanov sa zrazu uchádzala aj ĽSNS.

Najmasívnejšie bolo tento prúd cítiť, samozrejme, v OĽaNO, kde sa k Vašečkovi zo žilinského spoločenstva Nový Jeruzalem pridal Marek Krajčí z bratislavskej platformy Kresťan v meste. Zástupcom Spoločenstva pri Dóme sv. Martina sa namiesto Branislava Škripeka, ktorý už v tom období sedel v europarlamente, stal Eduard Heger. Hlasy z východu priniesol Jozef Lukáč z Koinonie Jána Krstiteľa.

Skrátka, kresťanov mal v strane zrazu každý. A všetci títo kandidáti tvrdili, že to je tak dobre, lebo takto sa ich do parlamentu dostane viac ako len cez jednu stranu a skôr presadia kresťanské témy v politike. Ich úspechom bolo to, že dokázali vyzbierať hlasy svojich spoločenstiev, čo by síce na stranu a 5 percent nestačilo, ale prekrúžkovať sa dokázali hravo.

Preto si to, s čím pôvodne vyrukovali najmä charizmatici postupne osvojili aj ďalší.

Vedľajším negatívnym dôsledkom bolo, že v roku 2016 sa KDH (samozrejme aj kvôli problémom vo vnútri strany) po prvýkrát v histórii nedostalo do parlamentu. No proklamovaní kresťania zrazu sedeli takmer vo všetkých poslaneckých kluboch.

2016 – 2020: Delenie na ultras a umiernených

Po voľbách v roku 2016 dostáva pôsobenie charizmatikov v politike prvé hodnotové trhliny.

Bol to totiž ich politický prvolezec Branislav Škripek, jeden zo zakladateľov Spoločenstva pri Dóme sv. Martina, kto priniesol do verejnej diskusie naratív o delení konzervatívcov na extrémnych či ultras a umiernených.

Škripek túto rétoriku použil v roku 2017 v rozhovore pre Denník N, kde svoju „umiernenosť“ doložil tým, že zákaz potratov (podobne ako Joe Biden) nazval „vnucovanie môjho kresťanského názoru“. Škripek v tom rozhovore okrem šírenia liberálnej propagandy o potratovej turistike zadefinoval kresťanov, ktorí sa pridŕžajú náuky cirkvi ako „ultras“ a voči ktorým stoja umiernení kresťania ako je on.

Ťažko povedať, čo stálo za Škripekovou zmenou postoja v kultúrno-etických témach, výsledkom však bolo vajatanie v oblastiach, kde by mali konzervatívci a kresťania zastávať jasné postoje a z toho vychádzajúca politická nemohúcnosť.

Tá vyvrcholila na jar v roku 2018, keď nejednoznačnosť nových kresťanských politikov využil Marian Kotleba a jeho poslanci z ĽSNS, ktorí predložili vlastný návrh protipotratového zákona.

Vznikol chaos, obviňovanie a vyviňovanie. No tento návrh priniesol najmä zásadný predel v kresťansko-konzervatívnej politike na Slovensku. Jeho dôsledkom je, že medzi kresťanov a konzervatívcov vniesol extrémistický prvok, s ktorým sa mnohí nevedia dodnes vysporiadať. Navyše z potratového zákona sa naraz stali preteky, v ktorých sa súťaží o to, kto ho v akej forme predloží, čo sčasti degradovalo diskusiu o ochrane života na politickú hru.

A tak sa stalo, že najväčšie verejné podujatia v krajine, keďže na pochody za život v Košiciach a Bratislave prišlo viac ako 80-tisíc ľudí, konzervatívci nedokázali využiť.

A aj keď Škripek neskôr z vrcholovej politiky vypadol, oba charizmatické naratívy, teda potreba konzervatívcov v rôznych stranách a ich delenie na ultras a umiernených sa pred voľbami v roku 2020 ešte posilnili.

Najviditeľnejšie boli oba tieto naratívy prítomné v strane Za ľudí s Jurajom Šeligom (ktorý ešte viac spropagoval naratív o delení konzervatívcov na umiernených a extrémnych), Janou Žitňanskou či Veronikou Remišovou. Kresťanské krídlo však pomocou Lukáča a zopár ďalších ľudí posilnilo pred voľbami aj hnutie Sme rodina.

No a Matovič to už cez tlačovku na sviatok Sedembolestnej Panny Márie a "omilostením" Richarda Vašečku, ktorý si medzičasom na rok odskočil do KDH a potom založil Kresťanskú úniu, otvorene hral na kresťanskú kartu.

2020 – 2022: Bublina spľasla

A potom sa stalo presne to, po čom všetci títo ľudia volali.

Po voľbách v roku 2020 sa proklamovaní kresťania skutočne objavili v parlamente v hojnom počte. Zloženie Národnej rady SR malo byť najkonzervatívnejšie v histórii. Charizmatici navyše získali aj posty ministra financií a zdravotníctva.

Očakávania boli veľké. Sociológ Michal Vašečka sa ešte pred tým, ako by noví poslanci zasadli do lavíc, vyjadril, že sprísnenie interrupčnej legislatívy považuje prakticky za schválené. Liberáli následne šírili strach, niektorí aj urážlivé posmešky.

A aby toho nebolo málo, o rok neskôr sa kresťanský kandidát Edo Heger, ako ho všetci ľudia z kresťanských spoločenstiev volajú, stal premiérom. Kresťanskí politici tak za deväť rokov dosiahli všetko, po čom túžili.

A bublina spľasla.

Kresťanom v "najkonzervatívnejšom" parlamente v histórii a s kresťanským premiérom sa totiž okrem zrovnoprávnenia cirkevného a štátneho školstva nepodarilo presadiť nič. Naopak, neustále sú vo vleku liberálnych politikov.

Jasne sa to ukázalo najmä v dvoch prípadoch. Prvým bolo hlasovanie o návrhu zákona na pomoc tehotným ženám z pera poslancov okolo Anny Záborskej, z ktorého liberálni poslanci spravili nechutné divadlo, ktoré vyvrcholilo tým, že sa Záborskej museli zastávať dokonca poslanci z opozície.

Kresťanskí politici mali pritom v rukách všetky politické karty na to, aby tento zákon presadili a to dehonestujúce divadlo zastavili. Oni však nedokázali urobiť nič. Neukázali svoju údajnú silu v parlamente, nevyužili autoritu premiérskeho úradu, nedokázali čeliť mediálnemu tlaku. To isté sa opakovalo aj pri poslankyni Kataríne Hatrákovej a voľbe detskej ombudsmanky. Kvôli okrajovému a neveľmi dôležitému postu sa zrazu odohral zápas, kde proti Hatrákovej ako extrémistke vystupovali aj ľudia, ktorým nevadila na kandidátke či v klube.

Druhým príkladom sú pandemické opatrenia. Ani údajne najkonzervatívnejší parlament v histórii a vláda na čele s praktizujúcim katolíkom nedokázali urobiť nič proti tomu, aby boli kostoly zaradené do tej istej kategórie ako reštaurácie či fitnescentrá. Preto sme tu mali jedno z najdlhších obmedzení verejného slúženia bohoslužieb na svete.

Premiérovi, ktorý sa do parlamentu dostal ako kresťanský kandidát katolíckeho spoločenstva, museli otvorené listy kvôli neudržateľnej situácii v oblasti obmedzovania náboženskej slobody písať katolícki biskupi aj predstavitelia ďalších náboženských skupín. A to nie raz, ale niekoľkokrát.

Heger si však kritiku za obmedzovanie náboženskej slobody ani náznakom nepripustil. A čo je príznačné, mlčia aj charizmatické spoločenstvá, ich lídri a kňazi, ktorí im pomohli do parlamentu.

No problém charizmatikov nespočíva len v neschopnosti politicky presadiť svoju agendu. Ešte väčším problémom je, že svojím správaním a rétorikou pomáhajú zatvárať takzvané Overtonovo okno na konzervatívnej strane a zároveň nedokážu spraviť nič, čo by zabraňovalo jeho roztváraniu na strane progresívcov.

Inak povedané, nedokážu rozšíriť oblasť konzervatívnych myšlienok, ktoré by boli akceptované vo verejnom diskurze a svojou rétorikou sami posielajú časť konzervatívcov mimo verejného diskurzu.

Práve o tom je zaradenie bohoslužieb na úroveň reštaurácií. O tom je potupenie Anny Záborskej, pričom každý vie, že ten, kto by sa pokúsil ísť v jej šľapajach, bude verejne zničený.

Matovičov syndróm

Výsledkom desaťročného pôsobenia charizmatikov v politike je tak úspech v oblasti politickej moci, no zároveň slepou uličkou z pohľadu presadzovania kresťanských či konzervatívnych hodnôt v politike a spoločnosti.

Aby sme pochopili, prečo je to tak, musíme sa vrátiť do roku 2012, keď sa do parlamentu prvýkrát dostalo OĽaNO. Tento moment totiž znamenal zmenu klasickej straníckej politiky na akúsi reality show.

Odvtedy už nie je potrebné budovať regionálne štruktúry, pripravovať volebný program, mať jasné hodnotové ukotvenie či politické skúsenosti. Dôležitejší sa stal marketing. A to platí pre OĽaNO, ako aj pre charizmatikov.

Jasne to ukazuje rozhovor s Eduardom Hegerom z marca 2016, teda z obdobia, keď sa náš súčasný premiér dostal prvýkrát do parlamentu. Na otázku, aký program chce presadzovať, odpovedá, že nechce „viesť silácke reči“. Zaujímavé sú pritom aj jeho slová o tom, že do politiky vstúpil, lebo sa obáva pokračujúcej sekularizácie a chce ju zastaviť. Cez pandémiu pritom ukázal presný opak.

Niečo podobné ukazuje aj rozhovor s poslancom Marekom Šefčíkom, ktorý priznal, že na kandidátku OĽaNO sa dostal bez toho, aby predtým o politiku vôbec zakopol. Šefčík skrátka podobne ako mnohí (nielen) charizmatici uveril naivnej predstave, že sa cez noc môžu stať zo stredoškolských učiteľov, účtovníkov, lekárov či evanjelizátorov politikmi, ktorí zmenia Slovensko. Veľmi škaredo z tejto predstavy neskôr vytriezvel napríklad poslanec Jozef Bubnár.

A napokon to ukazuje aj ich iniciatíva Kresťan v politike, ktorá má vychovávať budúcich kresťanských politikov a kde sa to hemží marketérmi, ale nedá sa tam nájsť nikto, kto by viedol akúsi hodnotovú či programovú líniu.

Aby ste ma rozumeli správne, charizmatikom sa nedá uprieť úprimná chuť, snaha či presvedčenie. No je načase pochopiť, že na tvorenie politiky, ktorá by skutočne menila spoločnosť, nestačí len lepší marketing, ale najmä kompetentní ľudia a program.

Inak povedané, charizmatikov dobehlo, že nepoznajú kresťanskú a konzervatívnu politickú filozofiu, ani sociálnu náuku cirkvi. Dohnalo ich, že nemajú svoj program a nevedia, čo konkrétne chcú v politike dosiahnuť. Dostihlo ich, že sa im nechcelo budovať stranícke štruktúry, budovať si tímy ľudí a učiť sa politike.

Preto politicky nedokážu takmer nič pretlačiť. A preto sa ich program scvrkol na heslo: Som kresťan, voľte ma!

Výsledkom je, že nie oni pretvárajú politiku či spoločnosť, ale politika pretvára ich. No ako vraví evanjelium, ak soľ stratí svoju chuť, čím ju osolia?