1. Už aj firmy majú byť „uvedomelé“
Izraelský historik Harari tvrdí, že progresivizmus naberá znaky náboženského hnutia. Stojí na dogmách, vyžaduje pevnú vieru namierenú na prevýchovu spoločnosti. A už sa neobmedzuje len na politický ring. Expanduje do športu, umenia, vzdelávania. A najnovšie aj do vedy a súkromného biznisu.
Práve zásah do posledných dvoch oblastí – akademickej a firemnej – je mimoriadne nebezpečný. Podkopáva základy slobodnej západnej spoločnosti. Ak veda a podnikanie nebudú stáť na slobode a voľnej súťaži, ale na ideologických výzvach, začnú degenerovať. To nie je názor, ale fakt, ktorý potvrdzuje história.
Pokusy zaťahovať progresívne hnutie do podnikania vidíme už aj na Slovensku. Viaceré veľké firmy sa zapojili do výzvy na presadenie požiadaviek LGBTI komunity. Vrátane voľných pravidiel tranzície (zmeny pohlavia). Jadro „uvedomelých firiem“ tvoria zatiaľ zahraničné korporácie (Amazon) a domáce spoločnosti previazané s progresívcami (Martinus) či Vallo Tímom (Dopravný podnik Bratislava, OLO). Je však celkom zrejmé, že ambíciou je rozšíriť ligu angažovaných, uvedomelých firiem univerzálne. Aby prevychovali svojich zamestnancov podľa predpísaných schém. Kto prikývne, bude mať pokoj. Kto v pózovaní zaváha, bude mať zbytočné problémy.
Jednoducho: progresívna politika sa má stať spoločenskou normou. Predpisom, ktorý sa bude vyžadovať prakticky všade. V škole, na pracovisku, na futbale…
Inými slovami: progresívci sa už neuspokojujú s politickým ihriskom. Lezú ľuďom hlboko do súkromia. Podobne ako kedysi fašisti alebo komunisti. „Výbory“ a „komisie“, ktoré sa majú starať o dozor nad správnym zmýšľaním, správaním a pokrokovou výchovou zamestnanca, začínajú byť samozrejmosťou v každej väčšej firme. Zavádza sa to v čoraz väčšom rozsahu aj na Slovensku.
V tejto fáze by sme už mohli namietať, že ide o zásah do ústavných princípov, ktoré chránia slobodu. Ústavy západných štátov na prvých riadkoch deklarujú, že spoločnosť nie je viazaná na nijaké náboženstvo ani ideológiu. Ani na tú progresívnu, respektíve inkluzívnu a dúhovú.
Problém je v tom, že progresívci siahli po malom triku: svoje dogmy a svoje požiadavky nepovažujú za ideológiu, ale za sféru ľudských práv. Týmto trikom sa dá legitimizovať prakticky čokoľvek. Manipulácie vnútri spoločnosti. Cenzúra. Likvidácia vnútorného nepriateľa. Alebo vojna.
Táto argumentácia je pritom krivá. Požiadavky progresívcov idú vysoko nad rámec prirodzených práv a slobôd. Sú prevažne politické a ideologické. Ich transrodové experimenty spoločnosť nechránia, ale ohrozujú. Spochybňujú pohlavnú identitu detí (s chorými návodmi na možné „riešenie“), spochybňujú rolu matky a otca, muža a ženy, rodiny, národa. Navyše, ich manipulatívna politika v konečnom dôsledku likviduje základné ľudské práva a slobody. Pretože útočí na ich základ: slobodu. Slobodu slova. Slobodu v zmýšľaní. Slobodu v podnikaní.
Ak nechceme, aby sa pôvodne slobodná západná spoločnosť menila na režimovú, tieto trendy – do veľkej miery importované a nanucované – treba zastaviť. Aktívnym odporom. Politickým, mediálnym, občianskym.
Ešte stále predsa žijeme v slobodnom demokratickom štáte, kde by mal byť popri progresívnej politike priestor aj pre tú konzervatívnu alebo národnú.
Prípadne liberálnu. Tú, ktorú progresívni kazatelia formálne uznávajú, no reálne ju zaškrtili.
2. Aliancia padla
Zmenu politickej atmosféry veľmi výstižne zobrazuje výbuch v Aliancii maďarských strán. Rozpadla sa. Dôvod: poslanec Gyimesi sa opovážil vystupovať konzervatívne. A kriticky k vojenskej politike NATO a vyzbrojovaniu Ukrajiny. Čiže: stal sa neprijateľným. Dnes je predsa poslaním konzervatívcov verne slúžiť tým druhým. Aj ideologicky, tolerovaním a tichou podporou ich agendy. Aj geopoliticky – poslušnosťou voči Washingtonu a Londýnu. Bezvýhradnou a nekritickou, lebo iná sa hodnotí ako zrada a služba Putinovi.
SMK sa napriek tlakom zachovala principiálne a svojprávne. Gyimesiho podržala. Trvala na tom, aby popri maďarských liberáloch mohol kandidovať aj Gyimesi. Následky: Most-Híd odchádza z Aliancie.
Podobná vlna odporu sa dvíhala aj proti Záborskej a Kresťanskej únii, respektíve proti jej spojenectvu s KDH. Ani táto skupina – principiálna v konzervatívnej politike – totiž nezapadá do programu. Mediálne aj politicky je vytláčaná na okraj, do karantény.
Je to smutná správa o stave maďarskej aj slovenskej spoločnosti.
Pred pár desaťročiami, v čase, keď bola ešte spoločnosť pri zmysloch a normálna, dokázali v SMK ako únii maďarských strán fungovať bok po boku liberáli (Nagy), kresťanskí demokrati (Bugár) a dokonca aj nacionalisti (Duray). Spoločne zastupovali záujmy maďarskej menšiny. A jej rôzne prúdy, ktorým sa priznávalo právo na život.
Dnes, po rokoch hybridnej vojny, ktorá európsku spoločnosť zradikalizovala a navliekla do vojenských maskáčov, to už možné nie je. A nie, chyba nie je v konzervatívcoch ako Gyimesi. Nerobia predsa nič neprijateľné. Len suverénne, bez ohýbania chrbtice, stoja za svojím presvedčením. A naivne sa nazdávajú, že by mohli mať právo zastupovať časť spoločnosti v parlamente. Ako kedysi.
No nejde to.
Nejde to, lebo pokroková časť „lídrov“ je presvedčená, že konzervatívci – tí skutoční, ktorí sa ešte nestihli podvoliť – nepatria do verejného života ani do maďarskej komunity. Sú vraj toxickí, neprijateľní, sú to vraj agenti Ruska alebo v lepšom prípade agenti Orbána. Preč s nimi.
Prípad Gyimesiho ukazuje, akí sú atlantickí aktivisti zradikalizovaní. V aliancii strán, ktoré majú byť spoločnou ponukou pre maďarských voličov, nesmie byť nikto, kto kritizuje vojenskú politiku Západu. Alebo kto sa nahlas zastáva konzervatívnej maďarskej vlády.
Je pritom nepochybné, že v demokratickom štáte by mal byť v politike priestor aj pre tieto menšinové hlasy. Najmä ak majú verejnú podporu.
Ak je z toho výbušný problém, ktorý pochováva úniu maďarských strán, potvrdzuje to, že geopolitické faktory sú silnejšie ako domáce záujmy, respektíve domáca verejná mienka.
Maďarskú Alianciu postihlo to isté, čo vidieť aj inde. Strata rešpektu k ľuďom s iným názorom. A zúfalé zúženie priestoru pre tých, ktorí sa opovažujú byť kritickí.
3. Nahnevaný Elon Musk
Podnikateľ – a profesionálny provokatér – Elon Musk prišiel s ďalším úderom. Tentoraz proti americkému oligarchovi a sponzorovi siete mimovládnych organizácií Georgeovi Sorosovi. V debatách na Twitteri o ňom napísal, že je ako zlostný Magneto z marvelovských komiksov a že „nenávidí ľudstvo“ a „podkopáva samotnú štruktúru civilizácie“.
Neskôr Musk napísal, že sa ospravedlňuje za tieto slová. „Boli naozaj nefér k Magnetovi“.
Silné slová Elona Muska si zaslúžia pozornosť z troch dôvodov. Jednak preto, že Musk je svetovo známa celebrita a jeho útok na Sorosa sa stal svetovou kauzou. Potom preto, že podobné kritické názory na Sorosovo impérium má veľká časť ľudí. A nakoniec preto, že ukazujú, ako veľmi sa zmenili ideové základy Sorosovej politiky.
Samozrejme, motívy Muska mohli byť skôr materiálne ako duchovné. Soros patrí k investorom, ktorí prestali dôverovať Tesle a zbavili sa jej akcií a dlhopisov. To však nie je podstatné. Za pozornosť stojí skôr obsah slov Elona Muska. Do veľkej miery sedia.
George Soros sa totiž zmenil. V istom zmysle je symbolom drsného prerodu liberálneho prostredia na progresívne, ktoré už s ochranou slobody nemá nič spoločné. Sú to práve Sorosove organizácie, ktoré žiadajú kontrolu obsahu v médiách a na sociálnych sieťach, potláčanie kritikov, regulácie. A popri tom agresívne presadzujú LGBTI agendu z pozícií kultúrnej nadradenosti tých údajne vyspelých nad zaostalými. Teda z pozícií kultúrneho imperializmu.
George Soros pritom začínal s politickým aktivizmom celkom inde a inak. Jeho základy neboli len politické, ale do veľkej miery aj filozofické. George Soros sa považuje za žiaka známeho filozofa Poppera. Prevzal od neho teóriu otvorenej spoločnosti (je v názve jeho nadácie). Čiže spoločnosti, ktorá je slobodná a ktorá sa nezväzuje s nijakou dominantnou ideológiou. Popper (a Soros) považovali fašizmus a komunizmus s ich všeobecnými normatívnymi nárokmi za nepriateľov otvorenej spoločnosti, ktorá musí ostať pluralitná, voľná, tolerantná k širokému spektru presvedčení.
Sorosove organizácie pôvodne zabezpečovali dve veci. Vplyv globalistov v krajinách, ktoré boli predmetom ich záujmu. A podporu liberálnej demokracie. Tá sa mala podľa oligarchov ako Soros presadiť celosvetovo. Ako jednotný operačný systém s prirodzeným lídrom v Spojených štátoch.
To prvé Sorosove organizácie presadzujú aj dnes. To druhé – podporu liberálnych zásad a otvorenú spoločnosť – už nie. Namiesto toho sa podujali prevychovať spoločnosť podľa šablón progresivizmu. Táto ideológia má byť v istom zmysle vedúca, oficiálna, režimová (bez ohľadu na to, kto vyhrá voľby… generálnej línii majú byť oddané aj nominálne konzervatívne strany).
Nástroje, ktorými sa tento prerod spoločnosti vynucuje, sú v mnohom podobné tým totalitárnym: cenzúra, čierne zoznamy vnútorných nepriateľov, potláčanie oponentov, mediálna jednofarebnosť…
A k tomu mytológia o boji svetového Dobra so svetovým Zlom. Pričom v regáloch Zla sa môže nájsť ktokoľvek, kto nedostatočne predstiera nadšenie z pokrokovej línie a inkluzívnej politiky.
Musk len veľmi nemotorne poukázal na podstatu problému. Po fašistoch a komunistoch sú dnes nepriatelia otvorenej spoločnosti ľudia ako George Soros. A ich progresívna ideológia.
4. Konečná
Prehľad zakončíme veľmi krátkou a veľmi dobrou správou. Od pondelka padlo aj posledné z pandemických opatrení – povinné nosenie rúšok v lekárňach a nemocniciach.
Utíchli aj kampane na pravidelné očkovanie látkami, ktorým ešte stále chýba štandardné testovanie. Hoci ešte nedávno autority hlásali, aké je to vraj bezpečné a prospešné pre verejné zdravie.
Dôvod: pandémia koronavírusu sa nevyvíjala podľa varovaní alarmistov. Naopak, končí sa tak, ako predpovedali optimisti, podľa ktorých túto virózu zvládneme aj bez plošných opatrení. Keď už pre nič iné, tak preto, že sú dlhodobo neudržateľné. V 21. storočí nemôžu autority plošne nariaďovať, kedy smú ísť ľudia von, čo musia mať na ústach a čo si musia pravidelne pichať.
Neprešlo to. A neprešlo to hlavne v tradične slobodných krajinách ako Spojené štáty, Kanada, Spojené kráľovstvo a Holandsko, kde sa veľká časť spoločnosti postavila na otvorený (v Amsterdame aj krvavý) odpor.
Žiaľ, WHO a ďalšie organizácie pripravujú pandemické manuály, v ktorých sa počíta s možnosťou tvrdých medzinárodných opatrení. Kríza a boj sa môžu kedykoľvek zopakovať. No extrémy z rokov 2020 a 2021 s rúškami v lesoparkoch, s hromadnými výtermi dutín a s brojlerovým očkovaním na futbalových štadiónoch a v nákupných centrách sa už, dúfajme, nezopakujú. Ľudia nie sú dobytok. Ani vtedy, keď ich na smrť vystrašia.
Povedané havlovsky: pravda zvíťazila nad lžou.
A rozum nad strachom.
Na zdravie.