Manažér Penty Martin Danko: Woke kultúra sa u nás presadzuje najmä plazivým tlakom anglosaských korporácií

Najmä v nadnárodných korporátoch sa v poslednom období presadzuje nová podoba takzvanej „spoločenskej zodpovednosti“ firiem, ktorá je namierená na presadzovanie klimatických cieľov, inkluzívnosť a rôzne dúhové politiky. Manažéri o tom na Slovensku zatiaľ neradi hovoria, vy ste však v nedávnej diskusii Štandardu spomenuli, že s tým máte nepríjemnú skúsenosť. O čo ide?

Pri rozhovoroch s ľuďmi z nášho biznisového prostredia pozorujem, že kultúra a ideológia wokeizmu sa môže do našej spoločnosti dostať aj prostredíctvom korporácií. Deje sa to v tichosti, ale je tomu vystavených čoraz viac ľudí, ktorí v nich pracujú. Nemusí to teda byť ani o médiách, akademickom prostredí či kultúrnych inštitúciách, ale môže sa to plazivým spôsobom udiať prostredíctvom korporácií, kde to presadzujú najmä ľudia, ktorí jednoducho chcú byť za „pekných“.

Moja vlastná skúsenosť je skôr nepriama, keďže nepracujem v korporácii, ktorú by vlastnila nadnárodná či anglo-americká štruktúra. Pracujem pre investičnú skupinu Penta, ktorá má vlastníkov prevažne česko-slovenského pôvodu. Máme na pozícii managing partnera Angličana, Iana Childa, ktorý sa síce nenarodil na Slovensku, ale dlhé roky tu žije a hovorí po slovensky…

Je teda už kultúrne viac Slovák ako Anglosas?

Určite nie je protagonista woke kultúry, vyrastal v Spojenom kráľovstve, ale väčšinu profesionálnej dráhy prežil na Slovensku. Pracoval pôvodne v Deloitte a posledných pomaly pätnásť rokov je spoluvlastníkom Penty. Na pozícii partnera máme aj finančného riaditeľa Francúza Fabricea Dumontheila, ide však tiež skôr o technokraticky zameraného manažéra. 

S firemnou woke kultúrou máte teda len sprostredkovanú skúsenosť?

Áno, stretávam sa s tým skôr v kontakte s manažérmi iných súkromných firiem, ktoré vlastnia nadnárodné korporácie. V súkromných rozhovoroch otvorene hovoria o tom, že tieto princípy sú silne prítomné v ich každodennej firemnej kultúre. Ak nechcú mať problémy vo svojej kariére, musia sa prispôsobiť a podriadiť.

Vaša investičná skupina teda zatiaľ tejto agende nečelí?

Nie, máme istú skúsenosť s bankami, ktoré vyžadujú pri financovaní našich projektov a investícii takzvaný ESG report, čiže správu o tom, ako meriame a aplikujeme do praxe opatrenia na podporu udržateľnosti a etickosti nášho podnikania. Jedna časť tohto reportu, ktorá vyplýva zo smernice EÚ, takzvaná CSRD, bude povinná od roku 2024 pre väčšinu veľkých korporácií vrátane tých, ktoré patria do našej investičnej skupiny.

Čo to znamená?

Podrobnosti má zverejniť Európska komisia v lete tohto roku, no očakáva sa, že firmy budú musieť vykazovať v prísnej a rigidnej štruktúre predovšetkým to, ako plnia svoje ciele z hľadiska redukcie uhlíkovej stopy. Bude to však zahŕňať aj opatrenia, ktoré sa týkajú podpory diverzity, opatrení proti praniu špinavých peňazí, boja proti korupcii a podobne.

Tento report bude teda od roku 2024 záväzný aj z hľadiska formovania investičnej stratégie alebo rozhodovania, komu dá banka úver?

Smeruje to k tomu. Je tu už európska regulácia zameraná na environmentálne otázky, ktorú musia firmy povinne napĺňať. Pravidlá presadené na úrovni Európskej únie, ktoré sa už uplatňujú, majú päť základných pilierov. Prvý je Nonfinancial reporting directive, ktorý bol prijatý ešte v roku 2021 a už je prenášaný do lokálnej legislatívy v európskych krajinách. Druhým pilierom je Sustainable financial disclosure regulation [ukladá zverejňovať firemný plán udržateľnosti firmy, pozn. red.], ktorý je účinný tiež od marca 2021.

Dôležitý je tretí bod, únijná taxonómia, čo je v podstate hodnotiaci systém, ktorý definuje zoznam enviromentálne udržateľných ekonomických činností, ktoré majú primárne viesť k znižovaniu uhlíkovej stopy. Posledné dva body boli prijaté v roku 2022 a jedným z nich je spomínaná smernica CSRD (Corporate Sustainability Reporting Directive).

Zorientovať sa v týchto piatich bodoch a pochopiť, čo vlastne znamenajú, aký majú dosah a čo všetko musíte zaviesť, to je robota pre expertov, ktorých preto musíte do firmy prijať alebo si ich najať. Ich úlohou bude sledovať, čo všetko máme robiť. Do toho vám, samozrejme, vbieha aj lokálna legislatíva, ktorá európsky rámec prenáša do konkrétnych zákonov. Tieto pravidlá sú už v drvivej väčšine záväzné, firmy na ne postupne nabiehajú a musia si vytvoriť samostatnú kapacitu a štruktúru, aby boli vôbec schopné ich dodržiavať. Od istej veľkosti, ktorá je definovaná tržbami a počtom zamestnancov, to budú musieť zahrnúť ako súčasť svojej výročnej správy.  

Ako to bude v prípade bankového sektora, ktorý má podľa plánov pri úverovaní vziať do úvahy klimatické ciele?

Banky si vyhodnocujú svojho klienta aj na základe toho, ako plní opatrenia v rámci ESG. Tým akoby povedia, že chcú mať klientov, ktorí robia najmä zodpovednú environmentálnu politiku a takým sme pripravení dať lepšie úrokové sadzby. Nie je to ešte nič zásadné, ale už vás to tlačí týmto smerom.

Banky podľa týchto nových pravidiel už aj úverujú alebo je to len hudba budúcnosti?

Prvýkrát sme to zaznamenali ešte v minulom roku. Banky, s ktorými máme dlhoročné vzťahy, od nás začali vyžadovať reporty v oblasti klimatickej zodpovednosti. Tento report už preto dnes nájdete na stránke našej firmy. Ešte to však nie je ten európsky ESG report, ale zhrnutie toho, čo naša firma v tejto oblasti robí.

Vy máte aj svoju vlastnú banku. Ako sa tieto opatrenia premietnu do efektivity bankára, ktorý pri rozhodovaní, ktorému projektu má dať úver, nebude brať ohľad len na ekonomické kritériá návratnosti a rizík, ale poskytne investorovi nižší úrok za takýto de facto neekonomický ukazovateľ?

Banky to majú nepochybne dobre vyrátané. Naša Prima banka nerobí príliš korporátne financovanie, ale skôr retailové bankovníctvo pre bežných klientov. Jej šéf Jan Rollo je konzervatívny človek, ktorý odmieta tieto veci presadzovať, pokiaľ nie je vnútorne presvedčený, že sú správne. Nemáme teda vlastnú skúsenosť ako poskytovateľ. Pôjde skôr o väčšie korporátne finančné domy. Banky tak budú mať argument, ktorým ukážu, že ich klienti nie sú „nevhodní“ a môžu ich ďalej financovať. Zatiaľ je to viac v pozícii „zaškrtnúť si kolónku vo formulári“.

Vráťme sa ešte späť k tomu, ako sa vám známi z korporátov vlastnených Anglosasmi sťažujú na prenikanie woke agendy do firmy. Spomenuli ste, že o tom hovoria najmä súkromne, prečo sa boja hovoriť verejne?

Pretože ak ste vlastený, povedzme, americkou korporáciou, ktorá túto agendu presadzuje, musíte sa jej podvoliť, alebo tam jednoducho nemôžete pracovať. Ak vedenie firmy presadzuje tieto princípy, stávajú sa súčasťou kultúry firmy.

Nemajú silu na presadenie vlastnej špecifickej lokálnej kultúry?

Ak sa s ňou nestotožníte, odídete. Ak ste predstaviteľom českej alebo slovenskej pobočky zahraničnej firmy, máte len marginálny vplyv na to, ako bude vyzerať kultúra celej firmy. Takže sa tomu musíte podriadiť.

Čomu konkrétne sa musia podriadiť?

V jednej firme, ktorú nechcem menovať, majú na úrovni ich nadnárodnej matky vytvorenú pracovnú pozíciu officera, ktorý má presadzovať firemnú diverzitu, rozmanitosť. Musia mu hlásiť aj to, ako prebieha výberový proces ich zamestnancov, prípadne výber kľúčových riadiacich pracovníkov, či pri výbere spĺňajú podmienky rozmanitosti, aby zodpovedali takýmto kritériám. Pravidelne majú k týmto témam niekoľkokrát do mesiaca celofiremné porady či školenia, ktoré musia absolvovať. Zamestnanci to považujú za otravné a neproduktívne, ide to mimo misie toho, čomu sa má ich firma venovať z hľadiska ich produktu či služby. Vedia však, že je to súčasť firemnej kultúry, ktorej sa musia prispôsobiť, ak tam chcú pracovať.  

Ak sa tomu nemôžu vzoprieť zamestnanci, môže túto módu odmietnuť jej vedenie…

Lex Friedman mal vo svojom podcaste nedávno rozhovor so zakladateľom spoločnosti Coinbase Brianom Armstrongom, ktorý hovoril o tom, ako vo svojej firme zakázal, aby sa tieto woke záležitosti riešili na pracovisku. Povedal, že do práce majú jeho kolegovia chodiť preto, aby napĺňali poslanie svojej firmy, a tým je dodávať produkt a podporovať ekonomickú slobodu tak, že tvoria kryptotrh. Ľudia, ktorí k nim chodia do práce, majú v práci uvažovať nad tým, ako svoju prácu robiť čo najlepšie. A tí, ktorí chcú robiť aktivizmus, či už politický alebo sociálny, to majú robiť mimo práce, keďže to nepatrí na pracovisko a nemajú ho miešať do svojej roboty. On ako CEO firmy odmieta, aby ich spoločnosť bola vťahovaná do týchto tém a svojim zamestnancom dal možnosť voľby: buď chcú pracovať vo firme a tieto veci neriešiť, alebo môžu odísť. Až 95 percent zamestnancov zostalo. Ukazuje to, že ide o záležitosť zradikalizovanej menšiny. Ostatní šúchajú nohami, pretože sa im nechce ísť do nepríjemných konfliktov. Použil pojem „virtue signaling“, niekto potrebuje ukazovať, že je lepší ako ostatní, keďže sa venuje týmto veciam. Získava to potom efekt snehovej gule, zrazu sa to stáva súčasťou každodenného firemného života, ale bez toho, aby sa pre to ľudia slobodne rozhodli. Väčšinou je to však záležitosť niekoľkých výraznejších individualít.

Tento fenomén, podľa ktorého sa od firiem vyžaduje, aby boli iniciátormi riešenia závažných sociálnych či enviromentálnych problémov, naberá v poslednom období veľkú rýchlosť. 

Stalo sa to aj vám?

Keď vypukla vojna na Ukrajine, aj u nás sa stalo, že niektorí naši zamestnanci požadovali, aby sme k vojne zaujali stanovisko a ak k tomu do hodiny nevydáme tlačovú správu, tak sme sa zachovali zle.  

Ako ste reagovali?

Povedal som im, že všetci vrátane mňa samotného k tomu máme jasný postoj, ale sme predsa firma, nie sme ani Organizácia spojených národov a ani žiadna iná politická organizácia, aby sme k takejto udalosti okamžite zaujímali postoj. My sme pritom, samozrejme, postoj zaujali a poskytli aj pomoc na Ukrajinu. Chcel som tým povedať, že aj tlak zdola od zamestnancov dokáže vo firme vyvolať pocit, že ich spoločnosť je tu na to, aby pomáhala presadzovať tieto témy a ak to nerobia, nie je hodná toho, aby pre ňu pracovali. To sa už stáva silno prítomným javom. Do určitej miery je to záležitosť aj generačná, ale ide najmä o trend z anglosaského korporátneho sveta. 

Klasické definície obchodu hovoria o tom, že ziskovosť firiem je aj spoločenským dobrom, a ak je podnikanie zamerané na podporovanie iniciatívy jednotlivcov, ktorá je správne regulovaná, napĺňa sa tým aj verejný záujem. Poukazuje na to okrem Briana Armstronga napríklad aj Warren Buffett, ktorý sa odmieta novým politikám pri riadení firiem a investícii podvoliť. Aký je však váš odhad pre domáce prostredie, prijmú to slovenskí manažéri?

Veľmi ťažko sa to odhaduje. Oxfordský profesor sociológie Michael Diggs v nedávnom rozhovore pre české Echo [rozhovor sme uverejnili aj na Štandarde, pozn. red.] povedal, že napríklad transgenderizmus je dosadzovaný zhora, ideológia je súčasťou zahraničnej politiky EÚ a USA a časom to dôjde aj do odolných krajín. Jeho pohľad je pesimistický, akoby sa tomu už nedalo vyhnúť. Ale ak firmy prestanú robiť to, čo je ich úlohou, teda presadiť sa v konkurencii so svojím produktom a namiesto toho sa budú venovať aktivizmu, firma prestane byť úspešná. O tom som presvedčený. Domnievam sa však, že to kyvadlo sa začne vracať do normálu aj v anglosaskom svete a príde to aj k nám. Dúfam, že dovtedy to u nás nestihne zapustiť korene do takej miery, že s tým budeme následne desaťročia zápasiť a iba s veľkým úsilím to vracať späť. To, čo nie je prirodzené a normálne, sa časom ukáže ako neživotaschopné.

Celá táto ideológia je veľmi neprirodzená. My sme pritom pre náš ESG report vôbec nemuseli nič špeciálne vymýšľať, len sme spísali všetko, čo sme počas dvadsiatich rokov v tejto téme urobili. Robili sme to tak preto, že nám to dávalo zmysel. To, čo sa robí prirodzene, ide do hĺbky a nemusí to byť podporované umelými stimulmi. Verím v normálnosť a myslím si, že korporátne prostredie je plné ľudí, ktorí na tieto témy majú zdravý pohľad. Vývoj teda nemusí byť pesimistický, ale je potrebné hovoriť o týchto veciach nahlas a netváriť sa, že neexistujú.

Naznačili ste jednu našu obrovskú výhodu, totiž, že sme tradične pozadu v pokrokových ideách, ktoré k nám, našťastie, prichádzajú s istým oneskorením. Naozaj však veríte, že Anglosasi sa prebudia skôr, než svoje „idey“ u nás naplno presadia?

To je moja malá nádej, keď premýšľam o týchto javoch (smiech).V našom prostredí, nehovoriac o českom, poľskom a maďarskom, sme voči týmto veciam odolnejší. Možno je to aj tým, že naši ľudia majú skúsenosť s komunizmom a je v nás zabudovaný odpor voči zväzáckemu aktivizmu. Mojou nádejou je, že to nestihne zapustiť korene do takej miery, že firmy to odvedie od ich skutočnej náplne práce.

Akým spôsobom dokážu tieto nové politiky komplikovať manažérom dobré a efektívne riadenie investícií?

Berú im čas, pretože tomu musia venovať pozornosť. Je to agenda, ktorej musia vyčleniť nástroje, keďže sa to stáva súčasťou povinného reportovania. Ak to máte reportovať, musíte byť schopný tieto veci merať. Na to musíte zaviesť nové procesy a tím ľudí, ktorí sa tomu budú venovať. To všetko je odklon od core biznisu firmy.  

Čo ak by ste však museli predstavenstvá vašich firiem budovať nie podľa zásluh šikovných manažérov, ale ako pestrú zmes rasovo, genderovo a sexuálne odlišných osôb, dokázalo by takto vyvolené účelové skupenstvo vôbec riadiť firmu?

U nás je kultúra meritokracie. Človek, ktorý je schopný a má odborné a ľudské kvality, aby vykonával danú top pozíciu, na ňu dosiahne. A je úplne jedno, akú má rasu, pôvod či orientáciu. To je zásadné kritérium, na základe čoho sa rozhodujeme. Len čo toto kritérium opustíme a budeme klásť dôraz na iné „kvality“, je to pre nás cesta do pekla.

Je však možné, aby firmy dokázali plniť rôzne spásonosné globálne ciele pri budovaní tohto progresívne definovaného lepšieho sveta a svetlých zajtrajškov aj bez toho, aby to limitovalo ich obchodný úspech?

Prečítal som si vyjadrenie Warrena Buffetta, ktoré k tejto téme vyšlo aj u vás a verím, že to vôbec nie je pre spoločnosť málo, ak firma robí dobre svoju robotu, platí dane a zamestnáva ľudí. Dobre fungujúca firma nielenže vie dať ľuďom zmysluplnú prácu, ale je aj garantom životného štandardu pre rodiny zamestnancov. To za mňa úplne stačí. Ak firmy poctivo robia svoju robotu, to je ich najväčšia spoločenská zdpovednosť. Nechcem vstupovať do polemiky, či prebieha klimatická zmena, veď o prírodu sa chceme starať všetci a súhlasím aj s tým, aby existovali stimuly motivujúce firmy správať sa čo najekologickejšie. Ale nemalo by to byť o tom, že firma zmení svoje poslanie a začne bojovať proti klimatickej zmene. Pokiaľ to nie je napríklad vedecké centrum pre vývoj bezemisných technológií.