Aj implóziu elít možno podľa francúzskeho filozofa popísať na pozadí náboženského fenoménu. V plochom svete nielenže nekultivujeme vzťah k transcendencii, zavrhujeme aj iné typy hierarchizácie. Preto sa stáva natoľko ťažké kohokoľvek vychovávať či vzdelávať bez toho, aby bol človek obviňovaný zo zneužívania moci.

Teóriu dekulturácie teraz Roy vzťahuje na politiku a akademickú sféru. Aj tieto oblasti a spolu s nimi inštitúcie kľúčové pre západný svet sa stávajú homogénne a v tomto zmysle fundamentalistické. Aj ich obsahy musia vedieť „cestovať s ľahkou batožinou“. V prípade akademického sveta to znamená, že výkony musia mať svoju metriku, aby boli na prvý pohľad porovnateľné. Práve štatistické údaje o tom, ako často je autor citovaný, považujeme za kľúč k excelencii. K homogenizácii vedie podľa Roya aj dôraz na angličtinu, z ktorej sa stáva lingua franca, na úkor publikácie v jazykoch, na ktorých teritóriách dané inštitúcie sídlia a kde by tiež mali vzdelávať a kultivovať jazyk aj predstavivosť.

Predovšetkým sa však Roy zameriava na to, ako veľmi sa zmenilo kurikulum humanitných a filozofických fakúlt. Hoci sa vždy udržiaval nadnárodný korpus s veľkými menami, akými sú Shakespeare, Goethe, Hugo, moderná univerzita zostala od svojho vzniku v devätnástom storočí do konca dvadsiateho storočia v podstate národná a rozvíjala témy kľúčové pre kultúru, v ktorej daná inštitúcia sídlila. Teraz, v čase, keď sa univerzita chová ako nadnárodný korporát, má nadnárodnú agendu. Pre tú sú kľúčové paradoxné témy, ako komunikácia alebo kultúra. Paradoxné sú preto, že kultúrne štúdiá vznikajú v čase po kultúre a komunikácia je zasa pozoruhodná z toho dôvodu, že práve na komunikácii so svojím prostredím už univerzity nestoja.

Ale prečo potom komunikácia? Vykorenenie inštitúcií, ale cez rôzne subkultúry i ľudí z jedného zdieľaného spoločenstva vedie k tomu, že sa všetko musí normovať, lebo si inak nerozumieme, čo tiež znamená, že si nedôverujeme. Akonáhle stratí kultúra, ktorá je miestom implicitného zmyslu, svoju silu, nezostáva nám, než všetko výslovne kódovať. Preto sa neustále bavíme o tom, kto sa k čomu a ako smie vyjadrovať, čo je zraňujúce a ako jednotlivé identity chrániť pred verbálnymi útokmi druhých.

Pozoruhodná miera nových noriem vstupuje aj do sexuality. Aj v tejto súvislosti možno hovoriť o strate nevýslovného. Sexualita sa nestáva predmetom konania, ale myslenia, ktoré sa vyvíja až do scholastických jemností toho, kto reprezentuje akú sexualitu. Tento abstraktný záujem o sexualitu, ktorý ovládol západné kampusy, znovu podľa Roya svedčí o bezdomovectve uprostred sveta.

Nápadný je podľa autora aj záujem o ekologické témy či skôr: pozoruhodná je forma záujmu o tieto témy. Aj na tom je totiž viditeľný únik do abstraktna, „formalizácia skutočného“. Nejde teda o snahu novoobývať svet, treba sa starať o návrat biodiverzity. Namiesto toho sa vo veľkomestách demonštruje za abstraktné ciele. Otepľovanie sa vraj má udržať pod hranicou 1,5 stupňa, takže sa priemeruje globálna teplota. Ale ani na tejto méte nepanuje vedecká zhoda, podľa početných prírodovedcov to nie je príliš dobrý spôsob, ako premýšľať o klíme.

Ako poraziť kultúrne vojny

Nielen spoločnosť, ktorá nerozumie tomu, čím sa akademici zaoberajú, stráca dôveru v univerzity, strácajú ju aj bádatelia sami. Univerzity totiž prestupuje toľko odcudzujúcich fenoménov, napríklad nebývalý nárast byrokratickej záťaže a takzvaný bullshit jobs. Vo svojom odtrhnutí od domácej kultúry sa tak stávajú miestom nemiesta, ale aj nezmyslu. Mohutné zmeny v technológiách a do toho ešte vpád umelej inteligencie nabúravajú zhodu na tom, čo je to veda a na čo slúži.

Roy v tejto súvislosti píše: „Univerzity už nie sú preferovanou cestou k znalostiam. Protiklad medzi vedcom a autodidaktom, ktorý stál v samom jadre vzniku univerzít (tento protiklad neexistoval až do devätnásteho storočia), dáva čoraz menší zmysel.“ Pripomeňme, že v mnohých západných krajinách v posledných rokoch nielenže nerastú počty záujemcov o štúdium, ako to bolo po celú druhú polovicu dvadsiateho storočia, ale začínajú klesať, príznačne zvlášť v oblasti humanitných vied.

Univerzity nerozkladá súboj ideológií medzi wokizmom a konzervatizmom, ten je skôr symptómom vyprahnutosti. Príznačné je, že obe strany tárajú o tom istom: o rase, rode, identite a o tom, ako sa má o tom či onom hovoriť. Je možné spoločnosť rekultivovať? Zdá sa, že by to malo byť možné: či nebol každý pád jednej kultúry začiatkom novej? Lenže na Západe je to už päťdesiat rokov, čo sa kultúra skôr vyprázdňuje, a to je nezvyčajne dlhé obdobie. Navyše nič nenasvedčuje tomu, že by sa na obzore črtala zmena.

Je teda riešením na kultúrne vojny nepristupovať? Kolega z Echa 24 Martin Weiss pred tým varuje. O kultúrnej vojne vraj platí to isté, čo platí o iných vojnách. „Môžete sa o ňu nezaujímať, ale ona sa zaujíma o vás.“ Sama kultúrna vojna je ďalší paradox. Vznikla vo svete po kultúre a podľa Roya predstavuje rovnako ako náboženský fundamentalizmus vyprahnutý úškľabok pôvodných kultúr. Ako teda nevyhrať v kultúrnej vojne, ale poraziť vojnu samu, keď na to navyše podľa autora už nemáme kultúrne prostriedky?

Zabiť vojnu nekultúrne? Možno áno. Tam, kde všetko prestupuje norma, silnie moc individuality. Ostatne to vidíme v umení. Zdá sa, že sa vraciame do sveta, v ktorom sa dá znovu provokovať. Je to príležitosť na hľadanie vlastného hlasu i postoja, nezávisle na taktizovaní. Možno stojí za to znovu objaviť, že ľudia si myslia protichodné veci, sú neusporiadaní, bývajú nevyhranení a nepredvídateľní. Taká je napokon aj kultúra: pripúšťa dvojznačnosť – a tým je životodarná. Ľudia nebývajú woke alebo antiwoke, aspoň kým zostanú ľuďmi. To je vlastne najpodnetnejší odkaz Royovej knihy. Že tu máme krízu inštitúcií, to by bolo to najmenšie. My čelíme kríze humanizmu.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.