Kresťanská únia ústami svojej predsedníčky Anny Záborskej vyhlásila, že KÚ vylučuje z povolebnej spolupráce okrem Smeru a Hlasu aj Progresívne Slovensko.
Zo strany KÚ to na prvý pohľad môže vyzerať ako celkom dobrý strategický ťah. A to preto, že v KDH, s ktorým KÚ primárne súperí o voličov, sú progresívci ešte stále háklivou témou.
Zo strany KÚ preto možno tušiť snahu dostať svojho konkurenta pod tlak. A to preto, že kresťanskí demokrati vylúčili z povolebnej spolupráce Smer a „extrémistov“, čím zjavne myslia na ĽSNS a pravdepodobne aj Republiku. Progresívne Slovensko však nie. Hoci aj to v istom zmysle spĺňa definíciu extrémizmu.
Veď sa jedná o stranu, ktorá zabíjanie nenarodených detí prezentuje ako zdravotnú starostlivosť, sexualizáciu detí ako vzdelávanie, rodinu ako zbytočný prežitok a identifikáciu ľudí podľa ich biologického pohlavia priam za trestný čin. K tomu si treba pripočítať ešte zelené šialenstvá, znásilňovanie jazyka, potláčanie náboženských práv a geopolitické dobrodružstvá, v ktorých je pojem „mierové riešenie“ neslušným slovom.
Skrátka, progresívci sú presným opakom konzervatívcov a ich politika je krajne nebezpečná a neprijateľná. Preto dáva logiku, ak takúto stranu niekto z konzervatívneho spektra vylúči zo spolupráce.
Lenže v prípade KÚ sa to nejaví ako najlepší nápad.
Hlavný dôvod uviedol v debate s Annou Záborskou František Mikloško, ktorý sa jej opýtal, s kým chce potom vládnuť. Mikloško tým zjavne narážal na to, že KÚ vylúčila zo spolupráce aj strany Smer a Hlas.
Ak niekto vylúči zo spolupráce tri momentálne najsilnejšie politické strany, zostávajú mu už len strany potácajúce sa okolo piatich percent. A z nich sa koalícia nedá vyskladať ani keby sa do parlamentu dostali rovno všetky.
Pre KÚ to je problém, lebo tým odkazuje, že po voľbách sa vidí v opozícii. A to nie je práve emócia, na ktorú by bolo možné lákať voličov. Každý chce predsa voliť stranu, ktorá presadí svoj program. Nie takú, ktorá sa ešte pred voľbami vylúči zo všetkých možných koalícií.
Záborská tým však ukazuje aj druhý problém svojej strany. Tým je Matovič. On je už v podstate jediný, kto môže KÚ vyniesť do parlamentu. Zároveň ju však núti vyhradiť sa tak voči Ficovi ako aj proti Pellegrinimu. A to pre Záborskú znamená, že jej koaličný potenciál je rovnako nízky ako Matovičov.
Stále platí, že vyhranením sa voči progresívcom Záborská otvorila nový front, na ktorom sa pokúša cieliť na kresťanských voličov z konzervatívnych pozícií a istú časť voličov KDH tým môže stiahnuť na svoju stranu.
Obzvlášť ak v KDH existujú náznaky robiť voči progresívcom predčasné ústupky. Niektoré z nich som už popísal v inom texte. Ako vyzerá podhubie pre takéto myslenie, ukázal František Smolík, ktorý napísal reakciu na môj text.
Aj na základe Smolíkovho textu sa zdá, že viacerí ľudia v konzervatívnom spektre sa chytili do progresívnej pasce z opačnej strany ako Kresťanská únia. Teda priskorým ustupovaním zo svojej agendy. Problémom je, že výsledkom takéhoto zmýšľania je rozmáhanie sa progresívnej agendy a umenšovanie tej konzervatívnej. Teda presný opak toho, o čo by sa mal konzervatívny politik snažiť.
To, čo by mali v dnešnej situácii robiť kresťanskí konzervatívci, preto nie je ani prirýchly ústup, ani prílišné vyhraňovanie sa, ale kreslenie jasných červených čiar. Tie by mohli byť jasným signálom tak ku konzervatívnym voličom, ktorým by ukázali, aký je program kresťanských strán. A tiež voči politickým konkurentom z iných táborov ohľadne toho, aké ústupky nie je možné očakávať v prípade skladania koalície.
Tu by mali konzervatívci jasne ukázať, že červenou čiarou je pre nich akákoľvek liberalizácia potratovej legistalívy. No zároveň aj snaha nasadiť konzervatívcom náhubok v tejto téme.
Ďalej by to mala byť ochrana manželstva a rodiny. To znamená odmietnutie registrovaných partnerstiev a taktiež snahy zasahovať do sociálnych opatrení na podporu rodín, akými sú daňový bonus na dieťa, rodinné prídavky či dôchodkový bonus.
Samozrejmosťou by malo byť odmietnutie dúhovej sexuálnej výchovy na školách či liberalizácia úradnej zmeny pohlavia.
A ďalšie oblasti, ako zelená politika alebo geopolitika, ponúkajú konzervatívcom možnosť na vlastnú tvorivosť.
Tu treba priznať, že niečo také už naznačil predseda KDH Milan Majerský. Ten napríklad v rozhovore pre Štandard povedal, že KDH nevstúpi do vlády, ktorá by chcela presadzovať registrované partnerstvá.
Ak KDH dokáže narysovať viac takýchto červených čiar, vďaka ktorým sa stane uveriteľné pre kresťanského konzervatívneho voliča, môže sa mu podariť otočiť útok Kresťanskej únie proti nej samotnej.
Ak to nedokáže, ukáže, že problémom kresťanských konzervatívcov nie je len Igor Matovič, ale aj vlastná neschopnosť zviesť politický zápas za hodnoty, ktoré majú byť pre konzervatívne strany kľúčové.