Ide, samozrejme, o to, či dokáže Mikloško pre KDH priniesť nové hlasy. A v tom sa nedajú čakať zázraky.

Vidieť to pri pohľade na jeho výsledky v prezidentských voľbách. Tie boli vždy zhruba na úrovni, akú malo v tom čase KDH, prípadne menej. V roku 2019 získal Mikloško 122 916 hlasov, zatiaľ čo KDH získalo v roku 2020 vo voľbách 134 099 hlasov, v roku 2009 zas dosiahol len polovicu z toho, čo neskôr získalo KDH v parlamentných voľbách. Pritom je jasné, že voliči Františka Mikloška boli vždy kádeháci.

Aj keď je František Mikloško právom rešpektovaný a obľúbený aj v časti liberálnych elít alebo médií, nedá sa očakávať, že by odtiaľ dokázal priniesť hnutiu vyšší počet hlasov. Minimálne to doteraz neplatilo v prezidentských voľbách. Liberálny volič má na výber množstvo iných strán od Progresívneho Slovenska až po Dzurindovu stranu, medzi ktorými si určite nájde svojho favorita. Liberáli nie sú odkázaní na to, aby pre jednu osobnosť volili konzervatívnu stranu.

Z tohto pohľadu sa zdá, že KDH predstavením Františka Mikloška len upevnilo svoje voličské jadro. Ani to, pravda, nemusí byť pre stranu, ktorej chýbali dvakrát po sebe stovky voličských hlasov, málo.

Druhá rovina je ideová.

Tu, žiaľ, treba otvorene povedať, že František Mikloško dnes už nereprezentuje ten typ konzervativizmu, čo v minulosti. Presunul sa do akejsi liberálnejšej, no zároveň ťažko čitateľnej polohy. A tu treba povedať aj to, že najviac tým prekvapil tých, pri ktorých stál najbližšie.

Príkladom je rozhovor, ktorý vyšiel v čase ohlásenia návratu pána Mikloška do KDH v Postoji. Respondent v ňom na jednej strane varuje pred progresívcami či registrovanými partnerstvami a hovorí, že ak by sa KDH spojilo s Demokratmi, tak by na jeho kandidátku nešiel.

Na druhej strane zas v tom istom rozhovore hovorí, že jedinú koalíciu pre KDH vidí v spoločnosti strany Progresívne Slovensko, pričom dodáva, že v prípadnej koaličnej zmluve takejto vlády by malo byť uvedené, že citlivé témy, ako registrované partnerstvá alebo potraty, sa nebudú otvárať. Je to smutný paradox, ale takmer to isté navrhol a podpísal pred voľbami 2020 za KDH Alojz Hlina.

Majerský a iní členovia predsedníctva KDH sa proti tomu nedokázali pred rokom 2020 vzbúriť, po voľbách to začali kritizovať a odmietať a teraz to navrhuje nová posila KDH. Je to smutný oblúk.

V prípade registrovaných partnerstiev je to, samozrejme, správne, ale prečo by parlament nemal otvárať tému potratov? Obzvlášť, ak vo svete (najmä v USA) badať trend, že politika dokáže zmeniť aj staré rozhodnutia, čo môže výrazne pomôcť tehotným ženám a najmä nenarodeným deťom. Nebyť toho, že to Američania skúšali 50 rokov, nebolo by ani nedávneho víťazstva. Prečo by sme to mali na Slovensku po 30 rokoch vzdať?

Navyše, pri Františkovi Mikloškovi má konzervatívny volič veľký otáznik aj v prípade registrovaných partnerstiev. V spomínanom rozhovore sa zdá, že ich odmieta. No keď ho po teroristickom útoku na Zámockej ulici oslovil s otázkou na zavedenie tohto inštitútu (len s názvom partnerské spolužitie) Denník N, odpovedal, že by nemal problém zahlasovať za takýto návrh. "Pre mňa zákon, ktorý predložila SaS, nepredstavoval žiadny problém a zahlasoval by som zaň," povedal vtedy.

Hodnotovo konzervatívne ukotveným voličom nepridávajú na istote ani jeho mediálne vystúpenia v Teplárni alebo nedávny rozhovor, kde sa zúčastnil na debate o Európskej únii, ktorá bola vedená štýlom, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani novinári spred roku 1989.

Jeho spoludiskutujúcim bol pritom Vladimír Šucha, vedúci zastúpenia Európskej komisie na Slovensku, ktorý sa nedávno zviditeľnil najprv tým, že o Slovákoch povedal, že máme pokazené gény, lebo nám sú proti srsti témy rodovej rovnosti, a neskôr nevedel odpovedať na otázku, kto je to žena. S veľmi originálnym odôvodením, že nie je genetik.

František Mikloško si v tejto debate poťažkal, že slovenská katolícka cirkev "vajatá v orientácii na Západ", pretože neposiela kňazov študovať do Nemecka, ale do Talianska. Pritom ani náznakom nekritizoval Európsku úniu a jej „ideologickú kolonizáciu“, aj keď na to dostal priame otázky. A to v minulosti predkladal návrh na prijatie Deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky o zvrchovanosti členských štátov Európskej únie a štátov kandidujúcich na členstvo v Európskej únii v kultúrno-etických otázkach. Ako jeden z mála hlasoval proti Ústavnej zmluve EÚ a podobne.

Práve tu sa spája mocenský a ideový aspekt, ktorý ukazuje na aktuálny problém KDH. Tým je jeho nečitateľnosť.

Vychádza to ešte z čias Alojza Hlinu, ktorý chcel, aby KDH paktovalo s progresívcami, pričom chrbát mu vtedy krylo mnoho ľudí zo súčasného predsedníctva. To síce viackrát jasne povedalo, že toto spojenie bolo chybou, no taktiež vysiela signály, ktoré opäť mätú voličov.

Príkladom sú aj odpovede šéfa KDH Milana Majerského v debate Denníka N, kde sa síce po väčšinu času držal dobre. No v závere sa vyhýbal otázke, či by zahlasoval za registrované partnerstvá (čo si asi vzápätí uvedomil a tvrdil, že by za ne nehlasoval) a hneď na to aj otázke, či by hlasoval za návrh pomoci tehotným ženám z dielne poslankyne Anny Záborskej.

Alojz Hlina KDH ukázal, že ak existuje nejaká cesta ako udržať KDH mimo parlamentu, tak je to koketovanie s progresívnymi politikmi a myšlienkami.

KDH sa z toho nedokáže vymaniť a neustále sa mu darí vysielať signály, ktoré zneisťujú nemalú časť konzervatívnych voličov. A na tých už nedočkavo čaká buď Igor Matovič, alebo Republika.

A potom je tu ešte druhý problém.

František Mikloško trikrát kandidoval na prezidenta, minimálne dvakrát – ale zrejme pri všetkých troch voľbách – to bolo vnímané s odporom a nevôľou vedenia KDH. Jeho protikandidátom mal byť naposledy Maroš Čaučík, predtým ním bol Pavol Hrušovský.

Dnes sa k tomu nikto nevracia. Ani KDH, ani František Mikloško. Ale to neznamená, že to nemá (alebo nebude mať) význam. Ukazuje to, že Mikloško mal po celé tie roky s KDH problém a keď bol k tomu vyzvaný, vedel ten problém aj jasne pomenovať. Dnes však o tom mlčí aj on, aj KDH.

Z tohto pohľadu sa zdá, že návrat Františka Mikloška do KDH ukazuje, že problém je hlbší, ako sa zdalo predtým.

Františka Mikloška si ľudia v konzervatívnom prostredí vždy vážili. Lenže, ako sám hovorí, doba je vážna a novinár musí písať aj o témach, ktoré si nevyberá on, ale tá doba.

Je smutné, že dnes bolo potrebné takto písať o niekdajšom významnom disidentovi a politikovi.