Manéver KDH: ako sa vyhnúť Hegerovej a Hlinovej pasci

Majerský v diskusii na Markíze priamo s predsedom Progresívneho Slovenska Michalom Šimečkom razantne odmietol účasť vo vláde, ktorá by chcela presadzovať registrované partnerstvá, „nech sa to volá akokoľvek“.

Ten dôvetok bol dôležitý. KDH totiž už predtým avizovalo, že nepôjde do koalície so stranou, ktorá bude chcieť presadiť registrované partnerstvá. No vzhľadom na nových členov strany (Stachura, Mikloško, takmer Karas) však nebolo celkom zrejmé, kde si nastaví hranicu pre možné kompromisy.

To by bola nebezpečne šikmá plocha najmä v prípade, že by sa liberáli pokúsili o ďalší falš a novú kapitolu boja za homosexuálne manželstvá aj s adopciami (nikdy nešlo o nič menšie) sa pokúsili rozohrať napríklad prefarbením názvu navrhovaného inštitútu. Ten by sa po novom tváril, že ide len o praktickú pomoc pre páry rovnakého pohlavia, nič viac. Strana SaS sa o takúto obštrukciu pokúsila nedávno, keď neúspešne predložila návrh zákona o životných partnerstvách. Progresívne Slovensko má tento návrh tiež vo volebnom programe.  

Keďže legalizácia akéhokoľvek inštitútu by znamenala faktické odovzdanie našej legislatívy do Štrasburgu, ktorý by ho naplnil vlastným obsahom (je vopred známe akým), šlo by tak vlastne len o rafinované mimikry, ktorým sa KDH muselo vyhnúť – a ešte predtým ich rozpoznať.  

Aj registrované partnerstvá sa nám kedysi predstavovali ako nevinná a neškodná pomoc pre homosexuálov, ktorá nijakým spôsobom nepovedie k rovnocennej legalizácii na úrovni homomanželstiev. Dnes už vieme že stačí presadiť akýkoľvek inštitút a európske súdy nám odkazom na princíp nediskriminácie homomanželstvá môžu nanútiť (príklad Rakúsko).

Netreba veľa fantázie, aby sme si predstavili, čo by to spravilo s KDH, ak by u nás prešiel podobný podvod ako v Rakúsku – a to prostredníctvom vlády, ktorej by bolo Kresťanskodemokratické hnutie priamou súčasťou.

Nebolo teda zjavné, čo by nasledovalo, ak by sa KDH dostalo pod tlak.

Tentoraz však Majerský pritvrdil a svoj postoj posunul o úroveň vyššie: „Ak by niekto chcel zaviesť registrované partnerstvá v akejkoľvek podobe, nech sa to volá akokoľvek, tak fajka zhasla. Nesadneme si za jeden stôl. Toto je pre nás mantinel, za ktorý nepôjdeme,“ zaklial sa šéf kresťanských demokratov. 

Prienik nemožný

Pripomeňme, že pre progresívcov – ako aj pre Sulíkových liberálov – sú registrované partnerstvá a transgenderová agenda zásadnou programovou témou. Ide dokonca o súčasť agendy, bez ktorej si nevedia predstaviť demokraciu, moderný štát a ani 21.storočie. A za demokratického nepovažujú ani svojho potenciálneho partnera, ak v týchto témach neuhne.

Podobne Richard Sulík odmietal povolebnú spoluprácu so stranami, ktoré registrované partnerstvá odmietnu.

Zápas o tieto témy bude nepochybne náročný, nejaká koalícia bude musieť vzniknúť a všetci v tomto prostredí (KDH i PS) sú rozhodnutí zabrániť vzniku vlády Smeru. Niečo iné však je, akú východiskovú pozíciu si v tomto zápase vytvoríte. Či budete len tým, kto sa poslušne sebaobetuje pod oltárom boja proti Ficovi a ustúpi aj vo svojej agende, alebo budete tým, kto diktuje tempo.  

Keďže tento ring bol dlhodobo ovládaný progresívcami a ich médiami, KDH sa medzičasom ocitlo s hlavou v slučke, a tú si pestujú progresívne strany, ktoré hnutie predstavujú ako svojho blízkeho povolebného partnera. Keďže KDH sa až donedávna nijako nahlas nevyhraňovalo, voličom konzervatívcov zostávalo len hádať, ako sa jeho zvolení aktéri zachovajú, ak dôjde na lámanie chleba.

Skrátka, hrozilo, že progresívci svoju hru rozohrajú približne takto: buď pôjdete s nami do vlády, ktorá presadí homosexuálne zväzky a transgender revolúciu, alebo budete zodpovední za návrat Fica. Všimnite si, ako sa progresívne médiá správajú k politikom Kresťanskej únie, ktorej agenda je na nerozoznanie od KDH. Napriek tomu ich považujú za extrémistických fundamentalistov, pričom KDH predstavujú ako rozumných a prijateľných partnerov. Už len tento fakt musí jasne napovedať, čo od KDH „partneri“ očakávajú.

KDH tento stav dlhodobo trestuhodne ignorovalo.

Z tejto slučky musí KDH vykĺznuť. A s ním každý, kto ráta so vznikom vlády bez toho, aby sa nutne stal vazalom progresívnej radikálnej agendy. Preto bolo dôležité, aby aj ono začalo hrať vlastnú hru a nepôsobilo ako nezúčastnený hráč na obojku kdesi povedľa vo výbehu, ktorý poslušne pribehne na zavolanie.

Konzervatívna strana sa predsa musí nielen pasívne, ale aj aktívne postaviť proti radikálnej agende, ktorej na Slovensku chýba väčšinová podpora. KDH musí „zmeniť hru“ a dať najavo, že ak vznik prípadnej „stredopravej“ vlády padne práve na kultúrnej agende, nebude to vina KDH, ale čierneho Petra budú mať v rukách progresívci.

Podobné výpady KDH, kde si hlasno definujú jasné a presvedčivé červené línie, musia prichádzať čo najčastejšie.

Medzi bývalými či váhajúcimi voličmi KDH sa navyše posledné roky špekuluje, za akých okolností by existencia KDH bola v dnešnom svete ešte zmysluplná. V tomto tábore jestvuje presvedčenie, že by to bolo vtedy, ak by hnutie pochopilo, že najväčšou výzvou dnešnej doby nie je boj proti akýmsi hybridným hrozbám, ale proti novej hybridnej forme pseudodemokratického progresívnemu režimu.

Krok Majerského je preto logický. Politicky, marketingovo aj programovo. Jeho strana musí hrať svoju hru, nie sa prispôsobovať svojim „partnerom“. Nie naopak, ako sa to dialo doteraz.

Kľúčový zápas

Rozhodný postoj lídra hnutia KDH je však podstatný aj z iného dôvodu.

Už nejaký čas sa v politickom a mediálnom éteri hrá akási zvláštna hra. Liberálne strany a médiá si vyberajú partnerov, o ktorých sa predpokladá, že im budú slúžiť – a robia to bez toho, aby vôbec preskúmali vôľu oných „partnerov“.

Najbizarnejšie to bolo pri strane Hlas. Ešte blahej pamäti, keď sa očakávalo, že pôjde o 20-percentného lídra volieb, sa v prostredí progresívnych strán – v tom čase na hrane zvoliteľnosti – začalo špekulovať, či exsmerákov okolo Petra Pellegriniho slobodno rehabilitovať. Napokon sa spolu so „svojimi“ komentátormi v médiách rozhodli, že áno, ale pozabudli sa spýtať, čo si o tom myslí onen Pellegrini. A či menších partnerov bude ochotný rehabilitovať on.  

Líder Hlasu sa ani nestihol spamätať a na tento terč, ktorý mu na krk zavesili progresívci, Robert Fico stihol vypáliť zásobník. Pellegrini tak musel reagovať a voči progresívcom sa vyhraniť. Bolo však neskoro, z tohto úderu sa Hlas už nespamätal.  

KDH sa svojím mlčaním, keď sme sa o jeho budúcich „plánoch“ dozvedali skôr od progresívnych médií a politikov, pričom od nich samotných sme počúvali skôr váhavé výroky, ocitlo na podobnej rizikovej trajektórii.

Tu totiž ide o viac ako len o bazálny politický spor. Konfikt s progresívcami je kultúrny boj o pretvorenie spoločnosti podľa cudzích predstáv a hrá sa v ňom o samotné predefinovanie toho, čo je to demokracia a ľudské práva. Konzervatívny volič si preto uvedomuje, že národná, konzervatívna a kresťanská strana nesmie vstupovať s progresívcami pri týchto témach do klasických politických kompromisov, ale ak by aj s nimi musela vstupovať do vlády, musí skôr v záujme prežitia jasne určiť svoje neprekročiteľné línie a definovať svoju „jadrovú doktrínu“.

Hegerov pád

Pre KDH bude dôležité vyhnúť sa aj takzvanej Hegerovej pasci. Príbeh expremiéra (či predtým Alojza Hlinu) je mementom, ako to dopadne, keď budete hrať v službe iných hráčov.

Keď prezidentka Zuzana Čaputová odvolala Hegerovu vládu, dôvodom údajne bolo, že založil vlastnú stranu a vládne funkcie využíval pre stranícke záujmy. Bol to oprávnený dôvod, ale prišiel neskoro. Ak by ho prezidentka myslela naozaj vážne, musela by ho predsa odvolať okamžite, ako stranu založil a stal sa vo vláde čiernym pasažierom.

K založeniu strany Demokrati by pravdepodobne ani len nedošlo. Čaputová by totiž musela vopred signalizovať, že ak Heger urobí takýto krok, bude ho musieť odvolať. Za takýchto okolností by určite neriskoval, že príde o post premiéra. Lenže Čaputová a jej progresívne okolie Hegera do založenia strany vyslovene dokopávali a keď mal menej odhodlané obdobie, progresívne médiá ho hecovali o to intenzívnejšie.

Prečo potom ten zvrat v konaní prezidentky? Existoval totiž plán. Nie Hegerov plán, ale „plán s Hegerom“. Demokrati, kde našiel azyl zvyšok levitujúcich progresívcov, ktorí vtedy ešte neboli v žiadnej strane, mali prevziať časť voličov OĽaNO, neutralizovať Igora Matoviča a ich predseda mal hrou na kresťanského konzervatívca získať voličov z tábora, ktorí by liberálne strany nevolili. Následne by poslúžil ako poslušná súčasť novej vlády, v ktorej by dominovali liberálne sily. Skrátka, Heger mal v záujme progresívcov lapiť viac múch jednou ranou.

Tento plán však zlyhal. Heger nielenže nedokázal zničiť Matoviča, ale limitoval aj progresívcov. A tak prišlo rozhodnutie ho zarezať.

Expremiér mal pritom sľubne rozbehnutú kariéru straníckej dvojky v stredne veľkej strane, či už v OĽaNO, alebo v KDH. O všetko prišiel, keď pustil vrabca z hrsti a začal slúžiť progresívnym záujmom. Aby ho tí napokon pustili k vode.   

Memento Heger je len ďalšou variáciou na pád Hlinu. Aj preto KDH nesmie tento scenár opakovať.