7 dní v kocke: „Je ako slncový kôň.“ Rozhodnutie Čaputovej odkrylo progresívny mesianizmus

1. „Dobro a temné sily“

Rozhodnutie prezidentky, že z rodinných dôvodov už nebude opakovane kandidovať, odkrylo zvláštny fenomén. S údivom zisťujeme, že progresívny tábor si vypestoval presne to, čo na iných odsudzuje ako prejav zaostalosti: kult osobnosti opradený mytológiou o boji svetla s temnotou. A dobra so zlom.

Čistý Orient.

Niežeby to tu nebolo aj predtým. Bolo. No až správy o konci Čaputovej ukázali nezdravú intenzitu a bigotnosť týchto emócií. Už tu nemáme len kult osobnosti východného strihu, ale rovno mesianizmus. Spasiteľské očakávania posadené v apokalyptickom rámci.

Nie, nepreháňame. Reakcie boli presne také. Jedna z príznačných vyzerala takto: „Je pre nás ako slncový kôň, roznáša lúče svetla do všetkých kútov našej čoraz temnejšej vlasti“ (režisér Nikita Slovák). Druhý príklad: nedovoľme, aby po jej odchode Slovensko „ovládli temné sily“ (šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný). Ďalšie mienkotvorné autority s neskrývanou dávkou bolesti hovoria o hrozbe konca demokracie, slobody a slušnosti. Alebo o údajnom víťazstve luzy, ktorá krajine vzala nádej.

Takéto prostoduché bájky a povesti by sme pritom očakávali skôr v tábore Harabina. Na okraji. Nie medzi celebritami progresívneho hnutia, ktoré sa hrajú na majstrov kritického myslenia či strážcov faktov a racionality.

Ak takýto emotívny, miestami až hysterický pokrik o boji svetla s temnotou ovláda mainstream, znamená to, že niečo nie je v poriadku.

Najhoršie na tom je, že to „niečo“ nie je nijaký skrat. To „niečo“ je program. Konkrétne: je to program progresívcov a väčšiny médií zameraný na, eufemicky povedané, spravovanie spoločnosti a verejnej mienky.

Už desať rokov tu máme kampane, ktorých kostrou je mytológia o boji dobra so zlom, slušnosti s mafiou, svetla s temnotou, pravdy s konšpiráciami. A pokroku s luzou. Tieto nástroje sa aplikujú na rôzne témy a spory: migračné, pandemické, vojnové, klimatické… Spoločnosť musí byť pri týchto kampaniach spolu s progresívcami za. Lebo kto je proti alebo kto má pochybnosti, ten je odpad, luza, zradca, dezolát. A mal by skončiť mimo spoločnosti, prípadne kdesi na okraji.

Pôsobí to primitívne. Mimo 21. storočia. No do veľkej miery to funguje. Funguje to politicky, vo voľbách. A funguje to aj geopoliticky. Dobro sú Spojené štáty a ich vojny. Zlo je Rusko a jeho vojny. Dobro je generál Pavel. Zlo je Babiš. Dobro sú progresívci a ich partneri (vrátane prevychovaných dúhových pseudokonzervatívcov). Zlo sú národné a konzervatívne hnutia.

Dobro bude proatlantický Korčok s uchom na telefóne. A zlo bude jeho hlavný rival. Predohru sme videli a počuli už na tlačovke Korčoka, kde veľmi zmätene a vajatavo oznámil, že sa ešte nerozhodol, ale rozhoduje sa a včas vraj oznámi, že sa rozhodol (ak sa rozhodne). Bolo to príšerné vystúpenie. Nasledoval potlesk. Áno, potlesk novinárov po tlačovej konferencii. Ako v divadle.

Tento program a jeho kampane majú pritom dve riziká.

Prvé je to, že deformujú podstatu západnej spoločnosti, ktorá by mala byť slobodná, teda otvorená polemikám, sporom, kritike, voľnej súťaži. Ak sa priestor pre kritické hlasy oseká, jednostranná a nekritická verejná „debata“ naberá ázijské farby.

Druhý problém má zľahka klinický nádych. Ak sa to s propagandou, kampaňami a mytológiou o zápase dobra so zlom preženie, poniektorí senzitívnejší jedinci vidia v Čaputovej s pietou v očiach koňa.

Povedzme slncového.

2. Číslo 363 žije

Ústavný súd urobil dlhoočakávané rozhodnutie. V povestnom paragrafe 363 trestného poriadku nevidí ústavný problém.

Proti tomuto rozhodnutiu ťažko namietať. Prekvapujúce by bolo skôr to, ak by prezidentka spolu so Šeligom a Baránikom s podnetom uspeli. Paragraf 363 predsa nedáva generálnej prokuratúre voľnú ruku pri zásahoch do stíhania. Dáva jej povinnosť konať, ak je stíhanie nezákonné a ak porušuje práva obvinených.

Problém nie je v paragrafe 363, ale v jeho používaní. Alebo aj v tom, že NAKA a Lipšicova špeciálna prokuratúra robia pri vyšetrovaní káuz vážne chyby.

Dlho to vyzeralo tak, že vinníkom je Žilinka a jeho zástupca Kandera. Stíhanie Pčolinského, Fica, Kaliňáka, Borguľu, Kažimíra vrátili vyšetrovateľom. Vyzeralo to tak, že generálna prokuratúra robí nadprácu pri politicky citlivých sporoch.

Po troch rokoch sa však ukazuje, že problém nemusí byť len na strane generálnej prokuratúry, ale aj v NAKA a na špeciálnej prokuratúre.

Dekan Právnickej fakulty UK Burda tvrdí, že paragraf 363 sa podľa jeho názoru nezneužíval a chyby robili v NAKA, keď kauzy vyšetrili len povrchne. A keď sa spoliehali na výpoveď jediného svedka – kajúcnika. Navyše takého, ktorého na spoluprácu lámali hrozbou väzobného stíhania.

Pri stíhaní oligarchu Brhela a Kaliňáka zas na vážne procesné chyby či na porušovanie práv obvinených upozornili rovno súdy. Najskôr Špecializovaný trestný súd, ktorý odmietol obžalobu špeciálnej prokuratúry. A po ňom aj Najvyšší súd SR, ktorý výhrady potvrdil.

Jednoducho: Lipšic ide za výsledkami viac politickou cestou ako právnou. A zákonite naráža nielen na generálneho prokurátora, ale aj na súdy. Napríklad pokusy väzobne stíhať Fica s Kaliňákom za to, že sa zaujímali o daňové podvody Kisku, boli zjavne prehnané. Ak by sme prijali tieto praktiky, onedlho by mohli byť podobnou cestou (vo väzbe) stíhaní tí lídri, ktorí sa aktívne zaujímali o kauzy Smeru.

Blízko k pravde môže mať aj vysvetlenie, že problémy so stíhaním zločincov sú výsledkom rivality vo vedení prokuratúry medzi Žilinkom a Lipšicom. Generálny a špeciálny prokurátor predvádzajú opak spolupráce.

Smutné je, že z toho ťažia hlavné postavy najväčších korupčných káuz. Vrátane oligarchov ako Bödörovci či Brhel.

3. Kladivo menom Google

Spoločnosť Google na svojej platforme Youtube zrušila deväť kanálov, na ktorých vystupovali lídri strany Republika. Vyzerá to tak, že týmto krokom Google vstúpil do volebnej kampane na Slovensku.

Strana Republika sa nám nemusí páčiť. Môžeme ju otvorene kritizovať či rovno odsudzovať. No mali by sa pri nej uplatňovať rovnaké pravidlá ako pri iných stranách. Tvrdé vypínanie účtov politikov (v Spojených štátoch to bol Trump) alebo stránok, ktoré vystupujú kriticky k režimu, sa nedá nazvať inak ako cenzúra.

A je mimoriadne citlivé, ak sa to nedeje podľa pravidiel zapísaných v zákonoch, ale len tak, z rozhodnutia vlastníkov sietí. Alebo ak to robí americká korporácia Google, ktorá prostredníctvom grantov sponzoruje slovenské médiá s progresívnymi alebo proamerickými postojmi.

Ak by Google likvidoval účty používateľov pre nenávistný alebo agresívny obsah, bolo by to v poriadku. V tomto prípade však Google najskôr uviedol len starú paušálnu frázu o „porušení komunitných pravidiel“. Neskôr dodal, že odhalil stránky, ktoré sa podieľali na tzv. vplyvových operáciách. Dôkazy ani ďalšie argumenty sme nevideli.

O niečo viac povedal exminister obrany Jaroslav Naď. Prišiel s typickou konšpiračnou teóriou: zrušené účty vraj financovali Rusi, aby ovplyvnili slovenské voľby. Dôkazy? Nič. Zjavne nijaké neexistujú. Lebo ak by ich ľudia ako Naď mali, potom by už nemal konať len Google. Zasiahnuť by mali bezpečnostné služby a vyšetrovatelia. A nič také sa nestalo.

Je zrejmé, že intervencia spoločnosti Google bola preventívna. Zameraná na tie stránky a účty, ktoré by mohli byť „cudzou mocou“ využívané na ovplyvňovanie verejnej mienky v prospech konkrétnej strany.

Aktívni pri podnetoch mohli byť aj ľudia z tímu Jaroslava Naďa. Podpredsedu strany Demokrati. A zakladateľa Slovenského inštitútu pre bezpečnostnú politiku, ktorý financovala americká či britská ambasáda…

Zatiaľ sa zdá, že ak tu niekto predvádza predvolebné „vplyvové operácie“ namierené proti vybraným stranám, tak sú to dozorcovia zo siete Google. A ich druh Jaroslav Naď z politickej strany Demokrati.

4. Kam s Hegerom

V prehľade ešte musíme spomenúť malú nehodu, ktorá postihla expremiéra Hegera. Do volieb nakoniec nejde ako líder strany, ale ako dvojka. Líderkou bude Andrea Letanovská.

Heger tvrdí, že je to prejav nesebectva, ktorý bude mottom jeho kampane. Preto sa vraj rozhodol ponúknuť prvé miesto na kandidátke a stiahnuť sa.

Toľko k oficiálnej časti programu.

Zaujímavejšia je, ako to už chodí, tá neoficiálna. Hegerove slová treba spresniť. Nebolo to jeho rozhodnutie. Bolo to skôr rozhodnutie o ňom. Zakladatelia strany, ktorí ho skusmo povolali za lídra, aby ich posunul do extraligy, následne s rukou na čele usúdili, že ho treba stiahnuť. Volá sa to metóda pokus – omyl.

Hegerovi ponúkali post lídra strany, keď bol premiérom. A keď bol na odchode z OĽaNO. Očakávali, že „premiérov projekt“, ktorému agentúry namerali potenciál 22 percent, by mohol osloviť konzervatívnejších voličov. Aj tých z prostredia kresťanských charizmatikov. A predovšetkým mal prebrať voličov Obyčajných. Povedané slovami klasika: príkaz znel jasne, Matovič nesmie prejsť.

Matovič prešiel.

Heger pohorel.

V strane Demokrati zistili, že nie sú zaujímaví pre konzervatívny stred, ale skôr pre ten liberálnejší a progresívny tábor. Rozhodnutie vysunúť dopredu Letanovskú a Hegera postupne odpratať ďalej je celkom prirodzené. Zákonité.

A ešte prirodzenejšie bude, keď časom „predsedovi“ veľmi zdvorilo ponúknu home office.