Dnes už málokto vie, že v centre Košíc na Pribinovej ulici stále stojí bývalá väznica ŠtB. To, čo kedysi slúžilo ako dom hrôzy, je v súčasnosti jedným z pracovísk Štátnej vedeckej knižnice.
Bývalá väznica má pritom za sebou zaujímavý príbeh. Vybudovali ju už v roku 1878 a pre nedostatočnú kapacitu v roku 1932 dostavali tretie poschodie. Dostavba sa veľmi nepodarila, lebo v tých časoch zúrila hospodárska kríza, ktorá si vyžadovala šetriť. Cely na najvyššom poschodí boli preto zle odvetrané, plesniveli, bola v nich vlhkosť, okná sa nedovierali a kúrenie zle fungovalo.
Je iróniou doby, že o necelých pätnásť rokov sa tieto nedostatky eštebákom veľmi hodili.
Tí väznicu využívali od septembra 1948 do konca roka 1953, teda päť rokov a štyri mesiace. Počas tohto obdobia pribudli vyšetrovne v podzemí, ktoré boli zapustené až 1,8 metra pod úroveň chodby, a začali sa vo veľkom využívať samotky. Za spomínané obdobie v týchto priestoroch ŠtB väznila 4 992 väzňov. Medzi inými napríklad aj Silvestra Krčméryho, ktorý jej diabolské prostredie opísal vo svojich knihách dnes združených do diela Pravdou proti moci. Tu sa dozvedáme o brutálnych výsluchoch. Obávaných samotkách, chlade, hlade, odopieraní spánku a ďalšom fyzickom a psychickom terore, ktorý tu v tých rokoch vládol.
Príbeh väznice sa končí v roku 1992. Odvtedy funguje ako súčasť Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach. Jej osud od piatku 23. júna pripomína expozícia, ktorú tu otvorilo Múzeum obetí komunizmu.
Výstavu som navštívil skôr, ako bola oficiálne otvorená. Spolu so mnou chodbami bývalej Krajskej väznice ŠtB v Košiciach prechádzali aj miestni gymnazisti. Ako prvé ma zaujalo ich správanie. Hoci učiteľka sa na nich na konci predsa len trochu ponosovala, podľa mňa boli na pomery dnešnej mládeže všetci nadmieru zaujatí tým, čo vidia. Nikto ostentatívne nepozeral do mobilu, nikto nevyrušoval, všetci viac či menej pozorne sledovali výklad.
Na obrazovke sa striedali 3D grafické modely, ako vyzerala väznica. Nehostinné cely, samotky, vyšetrovacie miestnosti v podzemí, vnútorný dvor, strecha obohnaná ostnatým drôtom, ktorá bola prebudovaná na miesto určené pre vychádzky. Budova, ktorá ako knižnica pôsobila tuctovo, odrazu vyzerala akosi inak. Priam až hrozivo.
Tie úzke schody, vysoké stropy, štvorcový pôdorys. To všetko zrazu dávalo úplne iný význam. Človek si predstavoval, ako po schodoch vedú väzňa so zakrytými očami, ktorý má hlavu plnú strachu a zároveň odhodlania. Ktorý sa bojí sám seba a toho, čo s ním môže spraviť mučenie, ktorého neklamné znaky sú všadeprítomné. Vzápätí človeku napadne, že po týchto schodoch a chodbách vliekli telo nevládneho človeka, ktorý nevydržal týranie vyšetrovateľov. Čo vtedy cítili dozorcovia? Boli to sadisti alebo ľudia, ktorých taktiež zlomili? Bol medzi nimi niekto ľudský, kto pomáhal väzňom zmierniť utrpenie?
Na chodbe, kde sme sledovali 3D model, stáli napravo od nás mohutné väzenské dvere. Je to posledná zachovaná väzenská cela. Každých päť minút doň vošla malá skupinka študentov. S poslednou som sa dostal dovnútra aj ja.
Všetko, čo si človek uvedomuje na chodbách, tam bolo cítiť ešte viac. Jedinými spoločníkmi väzňa boli pričňa, stolička a vedro, ktoré slúžilo na vykonávanie potreby. Ostal len on a jeho myšlienky. Nad čím premýšľal? Čo cítil? Skúsenosť s komunizmom je tu podaná silnejšie ako v najerudovanejších výstavách.
Vtedy som si spomenul, že raz som už niečo podobné zažil. Bolo to v Rumunsku, keď som bol v tamojšej komunistickej väznici, ktorej časť bola prebudovaná na múzeum. Tam som mohol nazrieť do cely niektorých mučeníkov rumunskej cirkvi z čias komunizmu. Tu to bolo rovnaké. V tej cele si človek uvedomí, čo sa v tej miestnosti odohrávalo v päťdesiatych rokoch. V tom momente musí každý pocítiť zločinnosť komunistického systému.
Práve v Rumunsku som si v duchu vravel, že niečo také na Slovensku chýba. Dnes to už vďaka košickému Múzeu obetí komunizmu môže človek zažiť aj u nás.
O tom, ako vnikla nová expozícia Múzea obetí komunizmu, ako sa do nej dostať a o ďalších plánoch múzea som sa porozprával s jeho zakladateľom Pavlom Hricom.
Pred dvomi rokmi ste v Košiciach otvorili Múzeum obetí komunizmu. Ako ste sa dostali k tomu, že teraz otvárate novú expozíciu v bývalej väznici ŠtB?
Minulý rok sme mali v múzeu na návšteve ľudí, ktorí mi hovorili, že by tu mala byť aj väzenská cela alebo niečo zo života vo väznici. Tvrdili to viacerí, ale konkrétne si pamätám na pani Pastvovú, ktorá rozprávala veľmi silný príbeh o tom, ako bola v 80. rokoch zatvorená vo väznici. Tieto podnety som zobral vážne, lebo väzenský život bol predsa len vrcholom perzekúcií.
Ako ste sa dostali k Štátnej vedeckej knižnici?
V budove Štátnej vedeckej knižnice bola v minulosti vyšetrovacia väznica ŠtB a dodnes sa v nej nachádza jedna väzenská cela. V roku 2014 osadili na budove pamätnú tabuľu obetí komunistického režimu, ktoré tam väznili. Začali sme teda komunikovať s riaditeľkou knižnice o možnosti využiť ju na prezentovanie života v bývalej väznici.
Ako prebiehala príprava expozície?
Dlho sa nám nedarilo nájsť nejaké informácie. Nepamätám si, že by som toľko googlil k nejakej téme a na nič nenarazil. Nakoniec sa na nás usmialo šťastie a našiel som dokumenty pána Prokopa Tomeka, ktorý napísal dve štúdie o eštebáckych väzniciach. Tu som sa dozvedel, že eštebáci nechceli mať svojich väzňov v súdnych väzniciach, čo nás trochu posunulo.
Čo nasledovalo?
Obrátili sme sa aj na archív leopoldovskej väznice. Povedali nám, že o samotnej väznici toho veľa nemajú, ale môžu nám poskytnúť spisy osôb, ktoré tam boli vyšetrované. Takto sme sa dostali k spisom 452 ľudí, o ktorých sa vedelo, kde majú kartu väzňa a kde majú spis väzňa. Dostala sa nám do rúk aj väzenská kniha, čo pokladám hádam za najväčší úspech. Tento dokument pokrýva pôsobenie väznice od jej vzniku v roku 1948, až kým ju ŠtB v roku 1953 neopustila. Z nej budeme môcť analyzovať, kto tam bol, kedy a aj ďalšie informácie. Zaujímavé je, že dôvody väzby sa tam veľmi neuvádzajú. Nedá sa teda očakávať, že by tam v tom čase boli kriminálni väzni. Ani to nestačilo, aby sme tému mohli štrukturálne podchytiť.
Čo ďalšie vám pomohlo?
Keď bývalí väzni hovorili o časoch vo väzení, väčšinou uviedli len miesto väzby bez ďalších podrobností. Veľmi nám preto pomohli pamäti Silvestra Krčméryho, ktorý detailne opísal, ako vyzerali väznice v tom čase. Podobným kúskom je svedectvo pána profesora Hlaváča. Jeho kniha Po priamych cestách vyšla ešte za socializmu ako samizdat. Zhruba tretinu knihy tvorí popis jeho pobytu vo vyšetrovacej cele v Prešove aj v Košiciach.
Ako ste vytvorili 3D model väznice?
Pýtal som sa architektov, ktorí robili rekonštrukciu budovy, či nemajú nejaké výkresy, ktoré by nám mohli pomôcť. Môj známy – architekt z tajných spoločenstiev z čias socializmu – mi povedal, že to bola jeho prvá práca, keď robil u projektanta Michala Baníka. To je na východe známe meno, Baník tu v roku 1968 vytvoril niekoľko kostolov a aj v cirkevnom prostredí bol rešpektovaný aj po roku 1989. Oslovil som syna pána Baníka, ktorý asi po šiestich týždňoch našiel výkresy v pivničných priestoroch domu, kde pán Baník býval. To bolo veľmi povzbudivé. Ale nepostačovalo to na zostrojenie nášho modelu. Hľadali sme preto aj v archívoch mesta Košice. Tam sme našli výkresy z roku 1932, ktoré pojednávali najmä o nadstavbe podlažia a o dvore. To už bola vážna vec. Realizačné zameranie, teda súčasný stav, nám poskytla aj Štátna vedecká knižnica. Problémom bolo, že výkresy sa síce podobali, ale neboli totožné. Ľudia, ktorí nám s tým pomáhali, však podali slušný výkon a po siedmich mesiacoch sa podarilo model dokončiť. Z neho sme už vedeli usudzovať, kde boli „vyšetrovačky“, kde temnice či kde mohli byť aké veľké cely.
Na materiáloch som nevidel žiadne logo sponzora. Predpokladám, že ste celú expozíciu realizovali z vlastných prostriedkov. Je to tak?
Neviem, či projektanti, ktorí nám pomáhali s 3D modelom, chcú byť menovaní. No ak by nám nepomohli podstatnými zľavami, bolo by to náročné. Ale je pravdou, že na to nešli peniaze zo žiadnych grantov.
Ak by chcel niekto navštíviť túto expozíciu, ako má postupovať?
Ako pri objednávke do Múzea obetí komunizmu. Treba navštíviť našu stránku a informovať sa. Termíny sa ešte ustaľujú, ale našou snahou je, aby sme tam mohli organizovať prehliadky aspoň raz za týždeň.
Ako dlho trvá prehliadka expozície?
Do hodiny. Zahŕňa výklad, sledovanie 3D modelu väznice a 4,5-minútové zážitkové video priamo v cele, ktoré ma vytvoriť priestor na uvažovanie nad tým, čo v cele väzeň prežíval.
Koľko návštevníkov príde ročne do Múzea obetí komunizmu?
Minulý rok sme mali 2 100 návštevníkov, pričom tam boli ešte dva mesiace „covidové“. Tento rok sme mali zatiaľ 1 700 návštevníkov. Keďže je za nami takmer polovica roka, očakávam, že tento rok by ich mohlo byť okolo tritisíc.
Kto sú vaši návštevníci?
Primárne sú to študenti z Košického kraja, druhou veľkou skupinou Prešovský kraj. Prichádzajú však aj ľudia z väčšej diaľky. Nedávno sme mali napríklad návštevníkov z Oravy.
Zaujíma to mladých ľudí?
Áno.
Čím to podľa vás je?
Asi tým, že všetci cítime, že v spoločnosti sa nám to nevyvíja očakávaným smerom. Možno chcú vedieť, kde to má začiatok. Keď zisťujú, čo všetko sa počas komunizmu dialo, lepšie chápu aktuálnu situáciu v spoločnosti. Boli sme pripravení na to, že niektorí ľudia nám budú nadávať a budú rozprávať, že za „socíku“ bolo dobre. Okrem občasných komentárov na Facebooku sme však nemali žiadne také reakcie. Možno preto, že sme to poňali z pohľadu tých, ktorí trpeli.
Aký je váš najsilnejší zážitok za dva roky fungovania múzea?
Ťažko povedať. Keď si predstavím, čo sa v tej väznici dialo, je to pre mňa veľmi silná skúsenosť. Keď chytím do ruky niečí životopis a zároveň viem, ako prebiehalo vyšetrovanie, to znamená absolútne bezvládie, svojvôľa, porušovanie ľudských ani nie práv, ale ľudskej dôstojnosti, akejsi celistvosti duše a ducha... Išlo o to urobiť z človeka biologickú bytosť. A mnohí sa napriek všetkým tým vonkajším utrpeniam dokázali vnútorne sformovať. Boli to pevní ľudia s pevným postojom k pravde. Toto ma vždy chytí za srdce. Preto by sa na týchto ľudí nemalo zabúdať a mali by sme k nim mať úctu.
Ja som päťdesiate roky nezažil, len som o nich počúval. Ale môj otec patril do generácie, kde vrchný sused dostal sedemnásť a pol roka, spodný sused bol s rodinou vyvezený a pracoval v baniach. Asi štyria boli pre Bielu légiu vo väzení. Ak je z takej malej dediny toľko ľudí perzekvovaných, tak to nie je málo. A teraz premýšľam nad tým, ako sa otec cítil, keď jedného jeho kamaráta zobrali tam, iného inde. Aká bola atmosféra takého stíchnutia alebo rozbitia tej obce. To má dôsledky aj v súčasnosti.
Aké máte plány do budúcna?
Pravdupovediac, už si potrebujeme trochu oddýchnuť. Asi to teraz necháme trochu doznieť. Ja som však dieťa normalizácie. Na strednej škole som sa učil o poučení z krízového vývoja. Na vysokej škole som sa hýbal v spoločenstvách. Nebolo to také kruté a v takom rozsahu ako v 50. rokoch, ale bolo to dosť nepríjemné. Neustále sledovanie, pozorovanie, strach z toho, čo a kde povedať. V spoločnosti bola šedosť. Preto ma láka uchopiť za správny koniec aj normalizáciu a vysvetliť, že to nebolo obdobie rozkvetu socializmu, ako sa to často zdôrazňuje. O všetkom tom psychologickom nátlaku a sofistikovaných spôsoboch manipulácie by sa malo vedieť. Myslím si, že mnohé z toho vidieť aj v dnešnej dobe.
Koľko ľudí pracuje v múzeu?
Máme dvoch lektorov, jedného historika, ktorý chodí po archívoch a robí akýsi základný výskum, jednu dievčinu, ktorá zabezpečuje čistenie databáz, a ja to riadim manažérsky popri práci. Je nás teda päť.
Prečo to celé robíte?
Po prvé, z úcty k mojim rodičom, ktorí boli perzekvovaní, čo poznačilo našu rodinu. Veď zostali bez živobytia a mali štyri deti. Po druhé, keď som študoval v Bratislave, spoznal som veľa ľudí z tajnej cirkvi, ktorí strávili roky vo väzení, takže aj z úcty k týmto ľuďom. No a po tretie preto, že v spoločnosti sa veľa hovorí o tom, že o týchto témach treba rozprávať a pripomínať si ich, no nebolo kde. Tak som si povedal, že stačilo slov a treba už niečo urobiť, hoci len niečo malé.
