Matej Gašparovič

V slovenskej ponovembrovej politike platí 30 rokov jeden železný zákon: vyskladanie nemečiarovskej či nesmeráckej stredopravej vlády je možné iba za predpokladu, že sa spoja konzervatívci a liberáli (dnes progresívci). Nič nenasvedčuje tomu, že tentoraz to bude inak.

Dnes však žijeme v úplne inej realite. Vybudovanie vlády bez Smeru, čo väčšina strán považuje za hlavný cieľ volebného boja, je realizovateľné iba s Ficovým tieňom Petrom Pellegrinim a zároveň so stranou Sme rodina. Obe pritom majú detektory nastavené na obe strany a boli by pripravené aj na vládu so Smerom, ak by rozdané karty po voľbách neponúkali inú (či menej výhodnú) možnosť.

Je tu však aj ďalší posun, ktorý dlhoveké spojenectvo liberálov a konzervatívcov ohrozuje. Radikalizácia v hodnotových témach, respektíve zánik liberálnych a nástup neliberálnych progresívnych strán, viacerých stavia pred pochybnosti, či je pokračovanie tohto spojenectva vôbec možné.

V tomto smere je Sulíkov nedeľný posun dôležitý. Líder liberálov totiž po vražde v Teplárni rezolútne vyhlásil, že nevstúpi do takej vlády, ktorá na svojom prvom rokovaní neodhlasuje registrované partnerstvá. Progresívne Slovensko má vo svojom programe dokonca nielen presadenie homosexuálnych manželstiev, ale zároveň aj zavedenie inštitútu životných partnerstiev (pre tých, ktorým sa nechce sobášiť). Ani jedna z týchto troch možností nie je pritom pre voliča KDH prijateľná (a ani pre spločenskú väčšinu).