V slovenskej ponovembrovej politike platí 30 rokov jeden železný zákon: vyskladanie nemečiarovskej či nesmeráckej stredopravej vlády je možné iba za predpokladu, že sa spoja konzervatívci a liberáli (dnes progresívci). Nič nenasvedčuje tomu, že tentoraz to bude inak.
Dnes však žijeme v úplne inej realite. Vybudovanie vlády bez Smeru, čo väčšina strán považuje za hlavný cieľ volebného boja, je realizovateľné iba s Ficovým tieňom Petrom Pellegrinim a zároveň so stranou Sme rodina. Obe pritom majú detektory nastavené na obe strany a boli by pripravené aj na vládu so Smerom, ak by rozdané karty po voľbách neponúkali inú (či menej výhodnú) možnosť.
Je tu však aj ďalší posun, ktorý dlhoveké spojenectvo liberálov a konzervatívcov ohrozuje. Radikalizácia v hodnotových témach, respektíve zánik liberálnych a nástup neliberálnych progresívnych strán, viacerých stavia pred pochybnosti, či je pokračovanie tohto spojenectva vôbec možné.
V tomto smere je Sulíkov nedeľný posun dôležitý. Líder liberálov totiž po vražde v Teplárni rezolútne vyhlásil, že nevstúpi do takej vlády, ktorá na svojom prvom rokovaní neodhlasuje registrované partnerstvá. Progresívne Slovensko má vo svojom programe dokonca nielen presadenie homosexuálnych manželstiev, ale zároveň aj zavedenie inštitútu životných partnerstiev (pre tých, ktorým sa nechce sobášiť). Ani jedna z týchto troch možností nie je pritom pre voliča KDH prijateľná (a ani pre spločenskú väčšinu).
PS a SaS presadzovali tieto nové inštutúty ako elementárnu ľudskoprávnu nevyhnutnosť pre 21. storočie, pred ktorými za žiadnych okolností neuhnú, keďže bez nich vraj nie je možná liberálna demokracia a vlastne ani dôstojná civilizácia ako taká. Zároveň KDH predstavovali ako svojho prirodzeného partnera, zrejme s automatickým očakávaním, že v týchto (a mnohých ďalších) témach kresťanskí demokrati uhnú.
KDH v tejto hre dlhodobo mlčalo, až sa vytvoril dojem, že ich hovorcom v hodnotových témach sú skôr ich samozvaní progresívni partneri. Konzervatívnych voličov to zneistilo a predseda KDH Milan Majerský musel reagovať.
Najprv avizoval, že kresťanskí konzervatívci nepôjdu do koalície so stranou, ktorá bude chcieť presadiť registrované partnerstvá, neskôr tento postoj priamo v diskusii s predsedom PS Michalom Šimečkom spresnil tak, že odmietnu každý podobný inštitút, aj keby sa rafinovane premenoval (ako sa to bežne skúša, keď nevyjde plán A).
To, že aj KDH sa dokáže ozvať a pomenovať svoje postoje, dokonca že nejaké má, progresívne prostredie zjavne zaskočilo. Denník N o Majerskom okamžite napísal, že „s takýmto nastavením má bližšie k svetu Roberta Fica a jeho kumpánov ako Michala Šimečku a Demokratov“.
Majerského prebudenie tak zrejme malo svoj význam aj v tom, že sa progresívci dozvedeli, na akých pozíciách vôbec ich partneri stoja. Možno o tom doteraz ani netušili.
Status quo v kultúrnych témach považuje za predpoklad vzniku stredopravej vlády aj Boris Kollár. Pellegrini sa síce nevyjadruje, ale aj pre neho by tak nastalo vykúpenie z rôznych dilem. A tak Sulík pochopil, že bez vycúvania z jeho pôvodného ultimáta bude jeho spolupráca s kýmkoľvek okrem progresívcov zarúbaná. A ustupuje.
Najnovší vývoj ukazuje, aké je pre KDH dôležité nedriemať pri hodnotových otázkach a nevajatať pri agresívnom nastoľovaní progresívnej agendy ako chudobný príbuzný, ktorý ani len nie je schopný pomenovať svoje červené čiary.
Majerský zároveň liberálom naznačil, kde by si vedel predstaviť kompromis. V jeho ponímaní by ním bol nedávny návrh exmnistra spravodlivosti Viliama Karasa o tazvaných „dôverníkoch“, ktorý by riešil životné situácie rovnakopohlavných a iných párov bez toho, aby sa zavádzal nový inštitút, ktorým by sme našu legislatívu de facto odovzdali do rúk Štrasburgu (s vopred jasnými dôsledkami). Karasa KDH dokonca lanárilo na vstup do svojich radov.
Karasov zákon nebol ani zďaleka dokonalý a vnímajú ho kontroverzne na oboch stranách, no zatiaľ ide o jediný priechodný posun v otázke rovnakopohlavných párov, na ktorom by bolo možné hľadať zhodu na oboch stranách barikády.
Je príznačné, že tento návrh zhodila zo stola práve ministerka spravodlivosti Jana Dubovcová, ktorá v posledných voľbách kandidovala za Progresívne Slovensko. Možno progresívci nechcú, aby jediný legislatívny posun v prospech homosexuálov, ktorý sa na Slovensku za desaťročia ujal, pochádzal od konzervatívneho autora. Alebo sa zľakli, že by jeho presadenie brzdilo nátlak zo strany európskych inštitúcií, čo bol jeden z hlavných dôvodov, prečo návrh Karas vymýšľal.
S buzeráciou Bruselu progresívci, ako inak, počítajú pri nastoľovaní homomanželstiev v budúcej vláde. Je to pre nich hlavné palivo, bez ktorého na Slovensku nie je možné presadiť radikálnu agendu proti súhlasu spoločenskej väčšiny. Karasova iniciatíva im túto zbraň mohla vyraziť z rúk.
V každom prípade, po Sulíkovi a Borisovi Kollárovi sú s kompromisom na rade progresívci. V tejto chvíli sa už nebudú môcť vyhovárať na to, že to bolo KDH, kto zarezal vznik stredopravej vlády pre svoje „temné“ hodnoty.