Bol uhorským kráľom a pre Rusov sa stal symbolom boja proti Tatárom. Príbeh kultu svätého Ladislava za našimi hranicami

Pred 831 rokmi bol vyhlásený za svätého uhorský kráľ Ladislav I. V dnešný dátum oslavujeme Ladislava. A istý čas ho možno oslavovali aj na Rusi.

Svätý Ladislav patril medzi troch hlavných patrónov Uhorského kráľovstva. Spolu so svätým Štefanom a jeho synom svätým Imrichom boli uctievaní v rámci kultu trojice svätých uhorských kráľov (Sancti reges Hungariae). Svätý Ladislav bol však uctievaný aj osobitne. Tešil sa mimoriadnej úcte ako rytier, ktorý bránil svoju uhorskú vlasť pred nepriateľmi (athleta patriae). Bol tiež vzorom pre rytierov v časoch rozmáhajúcej sa rytierskej kultúry najmä v 14. a 15. storočí. Dôkazom jeho kultu sú dodnes viaceré nástenné maľby zachované v stredovekých kostoloch najmä na Gemeri a Spiši. Tie zachytávajú Ladislavov boj s Kumánmi a oslobodenie uneseného uhorského dievčaťa. Príbeh bol v Uhorsku známy aj vo verzii s Tatármi.

Menej známym je fakt, že sa tento príbeh v upravenej podobe dostal až na stredovekú Rus, kde si ho osvojili elity Moskovského veľkokniežatstva. To si medzi ruskými kniežatstvami v priebehu 15. storočia postupne vybojovalo dominantné postavenie. S tým sa spájala aj potreba moskovských vládcov (a ich intelektuálnych elít) vybudovať pevné ideologické základy tvoriaceho sa ruského štátu. A v závere 15. storočia sa na Rusi (ešte nehovoríme o Rusku) objavuje aj hrdinský príbeh o našom kráľovi svätom Ladislavovi.

Rovnako ako v uhorskej verzii sa príbeh odohráva aj v tej ruskej v meste Veľký Varadín (rumunské mesto Oradea) v Sedmohradsku. Rozprávanie začína nájazdom tatárskych dobyvateľov, na čele ktorých (a tu je oproti uhorske verzii zmena) stojí Batuchán, známy aj ako Batu. Ladislav, vidiac ako Batu unáša uhorské dievča, sa ho vydá na koni prenasledovať. Dievča je v tejto verzii sestrou samotného Ladislava, ktorého meno sa tu uvádza v pôvodnej slovanskej verzii ako Vladislav. Ten nakoniec pohana dobehne a v súboji ho zabije. Príbeh však ponúka aj alternatívny a drastickejší záver, v ktorom Ladislav zabije aj svoju sestru, pretože sa zamilovaná do svojho únoscu pridá na stranu Batua. Najdôležitejšou zmenou je v ruskej verzii porážka a zabitie Batua, zakladateľa Zlatej Hordy. K tomu sa ale ešte vrátime.

Svätý Ladislav zápasí s Kumánom (ten je v ruskej verzii nahradený Batuom). Nástenná maľba v kostole vo Veľkej Lomnici. Foto: wikimedia

Rus v 15. storočí nepredstavovala zjednotené územie. Tvorilo ju viacero samostatných kniežatstiev, medzi ktorými malo najvyššie postavenie veľkoknieža, ktoré zároveň stálo na čele jedného z kniežatstiev. Navyše, od 13. storočia bol dominantnou silou v tomto priestore chanát Zlatá Horda, teda štátny útvar založený Džingischánovým vnukom a tatárskym vodcom Batuchánom. Chánovia Zlatej Hordy vydávali listinu nazývanú jarlyk, ktorou schvaľovali ruské kniežatá vo svojich funkciách. Táto nutnosť potvrdenia kniežat chánom bola znakom dominancie tatárskych vládcov. Od konca 14. storočia však moc Tatárov postupne upadala a ruské kniežatá vystupovali čoraz častejšie voči Tatárom aj vojensky. Bola to ale ešte dlhá cesta k úplnému oslobodeniu sa spod tatárskeho jarma.

S vojenskými aktivitami súvisel v stredoveku aj kult vojenských svätcov. Bol to špecifický typ svätcov, ktorí sa vyznačovali vojenskými atribútmi. Tí mohli byť hrdinskými bojovníkmi už za svojho života, no dôležitú úlohu zohrávali najmä vo svojom posmrtnom živote. Verilo sa, že s ich pomocou môžu tí, ktorí ich kult vyznávajú, privolať ich vojenskú pomoc v boji s nepriateľom. V časoch, keď sa ruské kniežatá pokúšali vojensky zbaviť tatárskej nadvlády, mohli práve vojenskí svätci poslúžiť aj ako mobilizačný prvok v boji s pohanmi.

Na Rusi existoval kult niekoľkých vojenských svätcov. V prvom rade to boli svätci „privezení“ z Byzantskej ríše, odkiaľ na Rus prichádzali kristianizačné misie. Po vzore cisárskeho dvora v Konštantínopole si aj rurikovské kniežatá osvojili kult svätého Juraja, Teodora a Demetria. Postupne však rástol dopyt po vlastných domácich vojenských svätcoch, ktorí by sa mohli stať zjednocujúcim prvkom celej Rusi. Táto snaha Rurikovcov vyvrcholila v roku 1072 vysvätením svätých Borisa a Gleba. Tí boli považovaní za ochrancov armády, Rusi a kniežacieho rodu. V časoch oslobodzovania sa spod tatárskeho jarma však ťažko mohli byť symbolom vzdoru voči Tatárom. Ich smrť bola výsledkom intríg, nie boja proti pohanom.

V súvislosti s tatárskou nadvládou sa najmä v Kyjeve a Novgorode začal budovať kult kyjevského veľkokniežaťa svätého Michala Černigovského. Ten bol podľa legendy zavraždený na príkaz Batuchána. Ako kresťan sa totiž odmietol pokloniť tatárskym modlám. Tento jeho čin bol uctievaný ako morálne víťazstvo nad Tatármi. Ťažko však mohol predstavovať symbol úspešného bojovníka, bol skôr martýrom.

Úspešný vojenský hrdina prichádza na scénu v postave Alexandra Nevského. Ten bol mimochodom v roku 2008 v hlasovaní v súťaži Meno Ruska zvolený za najväčšiu osobnosť ruských dejín. Jeho vojenské úspechy však z neho urobili legendu už krátko po smrti. No oceňovaný nebol za boj proti Tatárom. Naopak, s tými Alexander spolupracoval. Jeho hrdinstvo spočívalo v porážke dobyvateľov zo Západu – križiakov a Švédov. Nemohol byť teda vnímaný ako symbol bojovníka proti Tatárom.

Takýto symbol na Rusi vytvorili práve z uhorského kráľa Ladislava. Ten v ruskej verzii príbehu konvertuje na pravoslávie a vystupuje ako pokoriteľ samotného zakladateľa Zlatej Hordy Batuchána. Svätý Ladislav v tomto prípade mohol slúžiť aj ako príklad, že porážka Tatárov je možná. Príbeh o uhorskom kráľovi sa dostal do ruských bohoslužobných kníh a tiež do ruského chronografu – diela, ktoré vzniklo na prelome 15. a 16. storočia a ktorého ambíciou bolo popísať dejiny celého sveta. Príbeh o svätom Ladislavovi nám ukazuje prepojenosť stredovekého sveta. Z dnešného pohľadu je možno ťažko predstaviteľné, že mentálne hranice medzi východom a západom nemuseli byť zďaleka také ostré, ako by sa mohlo zdať.

O príbehu svätého Ladislava v Uhorsku si možno prečítať samostatný text.