Svätý Ladislav bol najčastejšie zobrazovaným domácim svätcom v slovenských a vôbec v uhorských kostoloch. V niektorých obdobiach (najmä v 14. storočí) bol častejšie zobrazovaný a pravdepodobne obľúbenejší ako samotný svätý Štefan. Napriek tomu u nás nie je vôbec samozrejmosťou poznať ho.
Najčastejším zobrazením svätého Ladislava v našich kostoloch sú monumentálne fresky vykresľujúce Ladislava zachraňujúceho unesené uhorské dievča a následne zápasiaceho s únoscom – kumánskym bojovníkom. Svätý kráľ je tu vykreslený ako ochranca vlasti athleta patriae, ktorý bojuje proti zlu, ktoré je stelesnené pohanským nájazdníkom.
Tieto nástenné maľby vznikali najmä od 14. storočia a súviseli s nástupom novej dynastie Anjouovcov. Keďže boli títo vnímaní ako cudzinci, snažili sa nadviazať na arpádovských svätých kráľov a stali sa tak významnými propagátormi ich kultu. V období rozmachu rytierskej kultúry sa tak z Ladislava, ich výrazným pričinením, stal ideálny vzor vojenského svätca a hrdinského rytiera.
Kostoly boli v stredoveku pre bežných obyvateľov Uhorska najvplyvnejším médiom. Práve tu sa vo veľkej miere formoval myšlienkový svet našich predkov. Úplne rovnaký príbeh o svätom Ladislavovi mali možnosť sledovať na stenách svojich kostolov Uhri v Kraskove na Gemeri, v Türje nad Balatonom, ale tiež v Dârjiu na juhovýchodnom konci Sedmohradska. A tí Uhri hovorili po slovensky, po maďarsky, ale kľudne aj po nemecky. Bez ohľadu na jazyk, ktorý používali. Jazykom bohoslužby bola latinčina a mimo bohoslužieb každý používal svoj vlastný jazyk. To, čo ich spájalo, bolo práve vyznávanie kultu svätých uhorských kráľov, podobne ako obyvateľov Českého kráľovstva spájalo vyznávanie kultu svätého Václava.
