Náš takmer zabudnutý kráľ. Príbeh svätého Ladislava

Svätý Ladislav bol najčastejšie zobrazovaným domácim svätcom v slovenských a vôbec v uhorských kostoloch. V niektorých obdobiach (najmä v 14. storočí) bol častejšie zobrazovaný a pravdepodobne obľúbenejší ako samotný svätý Štefan. Napriek tomu u nás nie je vôbec samozrejmosťou poznať ho.

Najčastejším zobrazením svätého Ladislava v našich kostoloch sú monumentálne fresky vykresľujúce Ladislava zachraňujúceho unesené uhorské dievča a následne zápasiaceho s únoscom – kumánskym bojovníkom. Svätý kráľ je tu vykreslený ako ochranca vlasti athleta patriae, ktorý bojuje proti zlu, ktoré je stelesnené pohanským nájazdníkom.

Tieto nástenné maľby vznikali najmä od 14. storočia a súviseli s nástupom novej dynastie Anjouovcov. Keďže boli títo vnímaní ako cudzinci, snažili sa nadviazať na arpádovských svätých kráľov a stali sa tak významnými propagátormi ich kultu. V období rozmachu rytierskej kultúry sa tak z Ladislava, ich výrazným pričinením, stal ideálny vzor vojenského svätca a hrdinského rytiera.

Kostoly boli v stredoveku pre bežných obyvateľov Uhorska najvplyvnejším médiom. Práve tu sa vo veľkej miere formoval myšlienkový svet našich predkov. Úplne rovnaký príbeh o svätom Ladislavovi mali možnosť sledovať na stenách svojich kostolov Uhri v Kraskove na Gemeri, v Türje nad Balatonom, ale tiež v Dârjiu na juhovýchodnom konci Sedmohradska. A tí Uhri hovorili po slovensky, po maďarsky, ale kľudne aj po nemecky. Bez ohľadu na jazyk, ktorý používali. Jazykom bohoslužby bola latinčina a mimo bohoslužieb každý používal svoj vlastný jazyk. To, čo ich spájalo, bolo práve vyznávanie kultu svätých uhorských kráľov, podobne ako obyvateľov Českého kráľovstva spájalo vyznávanie kultu svätého Václava.

Nepatrí ale Ladislav predsa len viac našim južným susedom? Nebol aj on skôr Maďarom? Poľský kronikár Gallus Anonymus napísal niekoľko rokov po jeho smrti, na začiatku 12. storočia, toto: „Ladislav bol správaním a životom Poliak.“ Náš kráľ sa totiž narodil a prvé roky života strávil v Poľsku. Navyše sa jeho meno v dobových, ale aj neskorších písomných prameňoch uvádza ako „Ladislaus“ vychádzajúc zo slovanskej podoby mena. Až v kronikách zo 14. storočia nachádzame formu „Ladisla“ prípadne „Lasla“, ktorá sa môže viac podobať na maďarské „László“. Táto podoba mena sa však nachádza v nemecky písaných kronikách. Jeho národnosť, moderným slovníkom, teda určite bola výrazne slovanská, čo nevylučuje, že bola zároveň aj maďarská. O slovanskom elemente Ladislava svedčí jeho detstvo strávené v Poľsku, jeho neskoršie pôsobenie v Nitriansku, teda na území dnešného Slovenska, a v neposlednom rade jeho slovanské meno „Ladislav“. Len ťažko by ste dali svojmu synovi meno, ktoré nedokážete sami vysloviť a inak tomu asi nebolo ani u Ladislavovho otca Bela. Slovanský element bol u Arpádovcov jednoducho stále prítomný.

S Ladislavom nás však spája viac ako len jeho slovanské meno. Ladislav istý čas opieral svoju moc práve o Nitriansko a bol to práve on, kto so svojím bratom Gejzom na čele nitrianskych a bihorských plukov porazil kráľa Šalamúna v bitke pri Mogyoróde. Táto udalosť z roku 1074 zavŕšila desaťročia vnútorných bojov o trón medzi jednotlivými vetvami arpádovského rodu, ktoré v kráľovstve trvali od smrti svätého Štefana. Ladislav s bratom Gejzom ako údelné kniežatá ovládali dovtedy Nitriansko a Bihorsko, respektíve „Tretinu kráľovstva“ (lat. Tertia pars regni). Proti nim stál kráľ Šalamún, podporovaný rímsko-nemeckým kráľom Henrichom IV. Táto bitka, z ktorej Ladislav (a Gejza) vyšiel ako víťaz, predurčila ďalší vývoj Uhorska. Ladislav v roku 1077 nastúpil na trón a vďaka jeho politike ho možno považovať za akéhosi druhého zjednotiteľa Uhorského kráľovstva. Prvým bol svätý Štefan. A mnohé z toho, čo o Štefanovi vieme, vzniklo práve za vlády Ladislava, ktorý ho dal kanonizovať.