Prezident by mal viesť, zjednocovať a dobre reprezentovať štát. Zhruba tak nejako stojí zadanie.
Korčok je slušný človek, má kultúrne vystupovanie a rozhovor s ním je vždy príjemný. Zjednocovať rozdelenú krajinu však sám nechce. Vidí „oprávnený dôvod“ byť „znechutený“ z verejnej mienky na Slovensku, pričom nahlas uvažuje, kde by mala elita obchádzať názory voličov.
Zuzana Čaputová sa správala presne podľa tohto vzorca, ale nikdy o tom nehovorila, najmä v kampani predstierala opak (napríklad pri debate o vojenskej základni USA na našom území).
Korčok nie je Čaputová aj v inom ohľade.
Formálne síce v svojej kariére pôsobí ako človek, ktorý by mal byť schopný spojiť nespojiteľné, veď robil pre Mečiarovu vládu po únose prezidentovho syna, pre vládu SDKÚ a KDH, potom Smeru a SNS, aj koalíciu Matoviča a Sulíka, ale čo platí pre jeho kariéru, neplatí pre jeho politické postoje.
Predtým, ako bol ministrom, mal kritické názory na federalizovanie EÚ, keď som sa ho neskôr, v čase jeho ministrovania v Hegerovej vláde, pýtal, prečo sa neozve práve pri takýchto politikách, rázne to odmietol, ale dôvod bol až smutne obyčajný. V zahraničnej politike po ňom nezostalo takmer nič, oslaboval postavenie V4, ale nepodaril sa mu žiadny väčší osobný či iný úspech. Plával s prúdom.
Korčokov kariérny oportunizmus by sa azda dal prehliadnuť, on napokon tak trochu patrí k profesii úradníka a diplomata, aj keď únos Kováčovho syna a vyčíňanie Ivana Lexu počas Mečiarovej vlády, keď robil hovorcu ministrovi zahraničia, ktorý túto vládu zastupoval a tvoril, by sa mu mal pripomínať vždy, keď začne hovoriť o tom, čo ohrozuje našu západnú identitu.
Mimochodom, Fico bol vtedy odvážnejší ako Korčok.
Skutočný a hlbší problém je inde.
A Ivan Korčok mu rozumie: „(..) dvakrát po sebe vyhrali kandidáti – pán Kiska a pani Čaputová –, ktorí prišli z mimopolitického prostredia. Logicky si kladiem otázku, či môj profil môže získať podporu,“ podelil sa so svojimi obavami pre Denník N.
Korčokovi sa, skrátka, nemôže podariť taký politický švindeľ, aký sa podaril Kiskovi a Čaputovej. Obaja chceli spájať a to sa dalo v kampani „predať“ práve preto, že si ich verejnosť nespájala s jasnými (čítaj žiadnymi) politickými postojmi.
Kiska mal program prvej dámy (ako to nazval Procházka) a Čaputová hovorila o právnom štáte a ešte niečom, na čo sme už všetci zabudli.
Korčok túto rolu zahrať nedokáže.
Lepšie by to dokázali diplomati a bývalí ministri, ktorí by sa tvárili ako kandidáti Smeru a po voľbách by sa správali ako Zuzana Čaputová. Aj takých je dosť.
Korčokov problém je, skrátka, Korčok sám. A to v každom ohľade. Vrátane toho, ako nahlas uvažuje o prekážkach kandidatúry, aby kandidovať nemusel.
Hoci hovorí, že sa ešte nerozhodol, najsilnejší argument proti svojej kandidatúre už sformuloval presne.
