Niet politického zámeru za posledné desaťročia, ktorý by spôsobil takú politickú, vojnovú a humanitárnu katastrofu, až postupné ponáranie sa do tretej svetovej vojny s Ruskom, ako bol zámer Západu a NATO prijať Ukrajinu do NATO. Prísľub členstva bol daný Ukrajine v oficiálnom komuniké na samite NATO v roku 2008 v Bukurešti (viď bod 23). Tento prísľub bol opakovaný na samitoch v ďalšom období.
Čaká nás samit v dňoch 11. a 12. júla vo Vilniuse a tieto prísľuby sa podľa všetkých príznakov budú opakovať a opätovne potvrdzovať. Je to už pätnásť rokov vojnotvorná politika. Politika, ktorá vytvára vojnu. Preto by Slovensko vo Vilniuse malo odmietnuť ďalšie prísľuby prijatia Ukrajiny do NATO.
Zhrňme, čo doteraz povedali politici.
Čo už povedali politici
Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg povedal, že vo Vilniuse sa prijmú rozhodnutia, ktoré priblížia Ukrajinu k NATO. Prezidentka Zuzana Čaputová verí, že NATO na samite poskytne Ukrajine víziu členstva.
Najviac tlačí prezident Zelenskyj. Počas návštevy v Bratislave uviedol, že od samitu NATO očakáva konkrétne kroky voči Ukrajine „s presnými termínmi ich realizácie“.
Najďalej zašli už pred mesiacom predsedovia zahraničných výborov parlamentov krajín NATO. Podpísali spoločné vyhlásenie, v ktorom vyzývajú NATO a jeho hlavy štátov a vlád, aby vo Vilniuse „vytvorili jasnú cestu pre vstup Ukrajiny do NATO a poskytli Ukrajine jasné a silné bezpečnostné záruky“. Niektorí predsedovia, napríklad turecký, maďarský, i niektorí ďalší vrátane predsedu slovenského zahraničného výboru Mariána Kéryho, vyhlásenie nepodpísali.
Treba jasne povedať, čo vlastne navrhujú Zelenskyj a predsedovia výborov. V skutočnosti navrhujú, aby samit schválil pre Ukrajinu Akčný plán pre členstvo (Membership Action Plan), čo je procedúra, ktorá už de facto nezvratne vedie k členstvu krajiny v NATO. Len ten pojem nepoužili.
O tomto sa rozhodovalo aj v roku 2008 v Bukurešti. Akčný plán členstva však schválený nebol. Ako kompromis bol schválený v záverečnom komuniké politický prísľub, že Ukrajina sa členom NATO stane, s čím súhlasili všetky krajiny NATO.
Bod č. 23 zo záverov samitu NATO v Bukurešti v roku 2008, kde sa hovorí o tom, že Ukrajina sa stane členom aliancie.
Výsledok z Vilniusu možno predvídať. K schváleniu Akčného plánu nedôjde. Naznačuje to vyhlásenie Jakea Sullivana, poradcu amerického prezidenta pre národnú bezpečnosť.
Dôjde však zrejme k potvrdeniu pôvodného prísľubu budúceho členstva.
Tým bude ďalej živený konflikt. Ďalej živená vojna. A to by Slovensko malo odmietnuť.
Ako vznikla vojna
Tento konflikt sa rozhorel v roku 2008, ale rodil sa ešte skôr a spočíva v tom, že Západ rozširoval svoje vojenské kapacity čoraz viac na východ k hraniciam Ruska. Prebiehalo to v dvoch líniách, v oboch pod taktovkou USA. Prvou bolo rozširovanie NATO, druhou osobitné aktivity USA, ktoré si na základe dvojstranných zmlúv zabezpečovali budovanie svojich vojenských základní stále bližšie k Rusku.
Tento konflikt vznikol porušením sľubov, ktoré americkí a iní západní politici dávali Michailovi Gorbačovovi v roku 1990, že NATO sa nerozšíri na východ.
Toto porušenie sľubu rozšírením NATO v dvoch vlnách v roku 1999 a 2004 ešte nebolo fatálne. Fatálnym sa to stalo, keď už šlo o Ukrajinu. A že to je fatálne, sa už jasne dalo rozpoznať v roku 2014, keď USA podporili štátny prevrat na Ukrajine a vzápätí Rusko anektovalo Krym.
Vedeli politici Západu, že snaha dostať Ukrajinu do sféry vplyvu Západu znamená vojnu? Áno, v každom prípade boli veľakrát varovaní z vlastných radov.
A vlastne nie jednu vojnu, ale tri vojny. Najprv občiansku na Ukrajine, a potom rusko-ukrajinskú a ešte i zástupnú vojnu Západu s Ruskom.
Vedeli, že hrozí občianska vojna na Ukrajine
V spomínanom vyhlásení predsedov výborov sa hovorí, že Rusko nemôže mať právo veta na členstvo Ukrajiny v NATO. Ale veď o tom sa predsa nesporíme. Ale desiatky miliónov Ukrajincov ho vari mohli mať, nie?
Pre mňa najfascinujúcejším prvkom ukrajinskej tragédie je fakt, že bukureštský samit v roku 2008 bohorovne rozhodol, že Ukrajina bude v NATO, pričom v tom čase seriózne prieskumy ukazovali, že ukrajinskí občania v drvivej väčšine členstvo v NATO odmietajú. Celé roky až do roku 2014 zhruba dvadsať percent Ukrajincov podporovalo členstvo a zhruba šesťdesiat percent ho odmietalo.
Západná politika a médiá o tom nehovoria.
A okrem toho prieskumy ukazovali ešte jednu hrozivú vec. Tou boli priepastné rozdiely pre podporu členstva v NATO v jednotlivých častiach Ukrajiny. Dvoma protipólmi boli západná Ukrajina (Halič, Volyň) na strane jednej a Krym s Donbasom na strane druhej. Uveďme prieskum z roku 2009. Na západnej Ukrajine bola podpora 40 percent, zatiaľ čo v regióne Krym plus Donbas to boli 4 (!) percentá. Čo to boli za šialenci, keď si mysleli, že tieto oblasti patria do NATO?
Čo to znamenalo? Že členstvo v NATO je otázka, ktorá roztrhne Ukrajinu napoly. V roku 2008 napísal vtedajší americký veľvyslanec v Moskve William Burns ministerke Condoleezze Riceovej, akú hrozbu predstavuje perspektíva členstva Ukrajiny v NATO: „Odborníci nám hovoria, že Rusko sa obzvlášť obáva, že silné rozpory na Ukrajine v otázke členstva v NATO, kde veľká časť etnickej ruskej komunity je proti členstvu, by mohli viesť k veľkému rozkolu, ktorý by zahŕňal násilie alebo v najhoršom prípade občiansku vojnu. V takom prípade by sa Rusko muselo rozhodnúť, či zasiahne; a to je rozhodnutie, ktorému Rusko nechce čeliť."
Áno, Burns varoval, že myšlienka Ukrajiny v NATO môže spôsobiť občiansku vojnu. Áno, západní politici boli varovaní vlastnými. A tá vojna prišla. A de facto trvala od roku 2014 až do začiatku ruskej invázie v roku 2022. Burns je dnes riaditeľom CIA.
Aby sme pochopili arogantnosť rozhodnutia v Bukurešti, treba si uvedomiť, že dva roky po ňom na Ukrajine zvíťazil v prezidentských voľbách Viktor Janukovyč s programom neutrality, ktorý členstvo v NATO odmietal. A Ukrajina potom schválila zákon o neutralite.
Potom v roku 2014 USA boli ochotné pre získanie vplyvu na Ukrajine podporiť i štátny prevrat, pri ktorom bolo použité násilie a pri ktorom významnú úlohu zohrali i ukrajinskí pravicoví extrémisti.
Ale my stále opakujeme, že Ukrajina má byť v NATO. A že sme tou ideou vytvorili podmienky pre občiansku vojnu na Ukrajine dávno pred ruskou inváziou, o tom ani nemukneme.
Vedeli aj, že hrozí vojna s Ruskom
Prečo bolo v roku 2008 rozhodnuté na samite NATO, že Ukrajina bude v NATO, ale Akčný plán schválený nebol? USA ho chceli, ale Nemecko a Francúzsko boli proti. Prečo bola Angela Merkelová proti? Pretože vedela, že Ukrajina v NATO znamená vojnu. „Schválenie akčného plánu pre členstvo Ukrajiny by Vladimir Putin považoval za vyhlásenie vojny“, povedala po rokoch Merkelová.
Na časti rokovania samitu bol aj Vladimir Putin. Hovoril, že prípadné členstvo Ukrajiny v NATO je priamou hrozbou pre bezpečnosť Ruska a že NATO by nemalo zaisťovať svoju bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných krajín. Putina upokojovalo len to, že Aliancia zatiaľ neodsúhlasila akčný plán pre členstvo Ukrajiny.
Oveľa priamejší bol v onom roku 2008 už spomínaný William Burns, ktorý napísal ministerke Riceovej ešte ďalšiu správu, v ktorej hovorí: „Vstup Ukrajiny do NATO je pre ruskú elitu (nielen pre Putina) najjasnejšou zo všetkých červených čiar. Za viac ako dva a pol roka rozhovorov s kľúčovými ruskými hráčmi, od postáv v temných zákutiach Kremľa až po Putinových najostrejších liberálnych kritikov, som ešte nenašiel nikoho, kto by Ukrajinu v NATO považoval za niečo iné ako priamu výzvu ruským záujmom.“
Čo znamená v geopolitických vzťahoch eufemizmus „červená čiara“? Veď vieme. Znamená to „ak to prekročíte, začne streľba“.
Áno, vedeli, že z toho hrozí vojna. A napokon im to rovno povedali aj Rusi začiatkom roku 2022 po tom, čo Američania a NATO odmietli ich výzvu, aby zanechali plány prijať Ukrajinu do NATO. Rusi na to povedali, že v takom prípade prijmú nešpecifikované „vojensko-technické opatrenia“. No a tými bola invázia na Ukrajinu.
Pre myšlienku Ukrajiny v NATO sa vojna neskončila po mesiaci
Keď krátko po začatí invázie vo februári 2022 začali v Istanbule mierové rokovania medzi Ruskom a Ukrajinou, čoskoro sa v médiách objavovali pozitívne správy, že dohoda o mieri je na dobrej ceste. Hlavnou požiadavkou Ruska bola neutralita Ukrajiny, teda odmietnutie členstva v NATO. Ukrajina na rokovaniach začala vyjadrovať s touto požiadavkou súhlas. Prezident Zelenskyj sa verejne zmieňoval o tom, že je zmierený s myšlienkou ukrajinskej neutrality.
Dňa 9. apríla navštívil Kyjev britský premiér Boris Johnson a sľúbil Ukrajine silnú vojenskú pomoc. Po Johnsonovej návšteve Ukrajina začala dohodu s Ruskom o mieri odmietať. Ukrajinska pravda napísala, že to zariadil Johnson.
O rok neskôr, v júni 2023 Vladimir Putin ukazoval africkým politikom náčrt dohody spred roka, parafovaný zástupcom ukrajinskej delegácie. Názov dohody začínal slovami „Dohoda o trvalej neutralite Ukrajiny“.
Najsilnejším svedectvom je však svedectvo bývalého izraelského premiéra Naftaliho Bennetta, ktorý po začiatku ruskej invázie viedol vlastné mierové rozhovory a rokoval so Zelenským aj s Putinom. Bennett svedčí, že Zelenskyj súhlasil s ruskou požiadavkou neutrality, ale že západní politici s dohodou o mieri nesúhlasili.
Skoro to pripomína právo veta, však?
Tak Západ trval na myšlienke Ukrajiny v NATO aj za cenu, že umrú ešte státisíce.
Treba opustiť falošné naratívy
Mali by sme opustiť dva falošné naratívy, ktoré Západ v súvislosti s členstvom Ukrajiny v NATO šíri.
Prvým je naratív o jednotnej snahe ukrajinského národa o únik z „ruského mira“ a zakotvenie v západných štruktúrach vrátane NATO. Nie je to pravda. Ukrajinci si zaslúžia svoj štát, ale v čase bukureštského samitu aj po ňom boli v názore na NATO tragicky rozdelení. A to rozdelenie bolo prehĺbené práve nástupom pomajdanských vlád, ktoré šli proti používaniu ruštiny a snažili sa, aby sa súčasťou štátnej idey celej Ukrajiny stal odkaz Stepana Banderu, čo bolo pre Ukrajincov na východe a juhu neprijateľné. Západ túto škodlivú politiku podporoval alebo k nej prinajmenšom mlčal.
Druhý je naratív, že myšlienka členstva Ukrajiny v NATO znamená mier v Európe. Opak je pravda. Od roku 1985 až do bukureštského samitu v roku 2008 rok Sovietsky zväz za Gorbačova, Rusko za Jeľcina i za prvé dve prezidentské obdobia Putina nejavili žiadne známky, že by chceli ohroziť Západ. Až potom sa to zmenilo. Čím viac Západ trval na Ukrajine v NATO a USA na svojom vojenskom vplyve na Ukrajine, tým viac sa zhoršoval konflikt medzi Ruskom a Západom, až sa Ukrajina stala tragickou obeťou.
To neznamená, že ruskú inváziu možno ospravedlniť
Táto analýza neznamená, že ruskú inváziu možno ospravedlniť. Naopak, Rusko malo v čase, keď ju začalo, ešte stále aj iné možnosti, ako odvrátiť hrozbu, ktorú pociťovalo. Preto som ju vždy odsudzoval, dokonca už vtedy, keď sa ešte len črtala na obzore v období január a február 2022.
Táto analýza však hovorí o spoluvine Západu, najmä USA, za túto vojnu, lebo Západ mohol a mal predvídať ešte pred svojou akciou, čo sa stane na Ukrajine a aká ruská reakcia bude nasledovať, a preto sa mal niektorých aktivít zdržať. Najmä snahy priviesť Ukrajinu do sféry svojho vplyvu.
Treba odmietnuť vojnotvornú ideu
Veľmocenská logika akcií Západu a následných reakcií Ruska priviedla Ukrajinu k občianskej vojne. Potom nám dala ruskú inváziu na Ukrajinu. Potom po mesiaci vojny zabránila mierovej dohode a dala nám pokračovanie vojny v podobe terajších „mlynčekov na mäso“. A dala nám postupné uviaznutie celého Západu vrátane nás, v situácii, keď sme len kúsok od tretej svetovej vojny.
A ak nevystúpime z tohto reťazca akcií a reakcií, dostaneme ďalšie pokračovanie a eskaláciu vojny, na ktorej koniec a výsledky nedovidíme.
Preto by Slovensko na samite vo Vilniuse malo každé ďalšie pohrávanie sa s členstvom Ukrajiny v NATO odmietnuť.
Áno, slovenská delegácia na to zrejme nemá. Ale treba o tom hovoriť.