A čo si vy predstavujete pod takým slovom „queer"?

Hlavná postava románu, vojak Kefalín, sa pri odchode domov na vlakovej stanici pýta svojho bývalého nadriadeného, majora Halušku prezývaného Terazky, na bizarnosť ich pôsobenia v PTP: „že to bolo všetko úplne absurdné?" Major, ktorý čitateľov románu po celý čas zabával svojou nevzdelanosťou, najprv s absolútnou istotou odpovie, že „veru bolo". No vzápätí z neho vypadne: „A čo si vy predstavujete pod takým slovom ,absurdný’"?

Terazky si dovolím jednu hypotézu. Znie, že mnohí budúci voliči Progresívneho Slovenska nevedia, čo si hnutie predstavuje pod takým slovom „queer". Ako naznačila aj moja júnová návšteva diskusie Šimečkovho hnutia v Nitre, kde diskutujúci výraz viackrát použili, je slovo pre budúcich voličov PS také čudesné, že ho ani neregistrujú. Moja výskumná vzorka bola malá, pretože účasť na nitrianskom mítingu sa dala zrátať na prstoch dvoch rúk a jednej nohy. 

Ale slovo queer je prosto príliš cudzokrajné, príliš iné na to, aby normálny človek predpokladal, že mu bežní smrteľníci na Slovensku budú rozumieť. Slovenskí vyznávači tohto pojmu sa poväčšinou nenamáhajú ho preložiť. Občas ho ale poslovenčujú do formy „kvír". Že slovo neprekladajú, je možno aj dobre, ale k tomu sa dostaneme. 

V úplne pôvodnom význame tento anglický výraz znamená „čudný", alebo „excentrický". 

V 19. storočí sa však zo slova stala urážka, ktorou ďalšie storočie častovali homosexuálov. Queer ako nadávka v anglicky hovoriacom svete prežíva do súčasnosti, hoci v populárnej kultúre sa ostatných 10 rokov používa skôr vo svojom LGBTQ význame. Ešte v rokoch 2005 – 2013 sa so slovom použitým ako nadávka mohli diváci stretnúť napríklad v kultovom americkom seriáli Kancel (The Office). 

Keby sme chceli byť verní slovu tak, ako sa sto rokov v anglofónnom svete používalo, mohli by sme ho preložiť aj ako „buzerant", prípadne „buzna". Nečudo, že sa proti výrazu niektorí homosexuáli v anglicky hovoriacich krajinách búria. Je tiež celkom pochopiteľné, že si slovenskí fanúšikovia slova volia radšej nezrozumiteľnosť. Keby PS na svojich mítingoch a sociálnych sieťach hovorilo o „právach buzerantov", Slovensko by im síce rozumelo, no zároveň by si aj ich potenciálni voliči klepali po čele. 

S podobným prekladom by veľké sympatie nevzbudili ani slovenské dúhové projekty. Bratislavský festival LGBT divadla, Drama Queer, by pod názvom „Drama Buzna" mohol mať problém získať verejné granty. Aj webstránka Romana Samotného queerslovakia.sk, by riskovala odmietnutie, ak by sa premenovala na „buzerantskeslovensko.sk". Podobne by pochodil magazín Queer Youth Slovakia, keby jeho autori zvolili názov „Buzerantská mládež Slovenska". 

„Ale veď slovo queer si LGBTQIA komunita prisvojila a zmenila tým jeho význam!" Namietali by slovenskí queer aktivisti. Povedzme, že istá časť tejto „komunity" to urobila. V anglicky hovoriacom svete však ľudia obvykle poznajú aj predchádzajúci význam slova. Na Slovensku to neplatí a našinec si teda môže pod kvírom predstaviť čokoľvek, kľudne aj veveričku. Ako pani na mítingu PS v Nitre. 

Čo to asi je? 

A čo si teda queer aktivisti pod týmto slovom predstavujú? Ako je zvykom v našich postmoderných časoch, všeličo. Jedni slovo používajú ako synonymum skratky. Hovoriť len o homosexuáloch by bolo „vylučujúce". No skratka LGBT (prípadne LGBTQIA++) je v reči nemotorná, a tak namiesto nej ľudia používajú „queer". 

Zároveň je ale písmeno Q súčasťou skratky LGBTQ. V tomto význame už queer samozrejme ťažko bude synonymom celého LGBT. Že to nedáva zmysel? To progresívca nezastaví. Nenechajme sa teda odradiť ani my a ponorme sa do definície obľúbeného výrazu.

Podľa Oxfordského slovníka sa v 21. storočí slovo queer začalo čoraz viac používať na opis širokého spektra NEnormatívnych sexuálnych identít, rodových identít a (sexuálnych, rodových) politík. Čo je normatívne, sa v tejto definícii nedozvieme. Je to škoda, lebo ide o podstatnú otázku. 

Zo skúsenosti z týchto kruhov sa odvážim rozdeliť progresívcov na základe ich definície „queer" a „normatívnosti" do troch skupín. Prví, povedzme „vanilkoví" progresívci si pod normatívnosťou predstavujú heterosexualitu a možno aj nedostatok rodovej identity. Podľa týchto každý, kto nie je hetero alebo „cis", je queer. Vanilkoví progresívci bývajú prekvapení, keď zistia, že definícia slova queer je podstatne širšia, a queerstvo zahŕňa viaceré pochybné a niekedy aj zakázané či kriminálne praktiky. 

Druhá skupina, „nevanilkoví" progresívci však definujú ako normatívne praktiky aj monogamiu, sex v súkromí, sex bez masochizmu a sadizmu, a podobne. Podľa tejto definície môže byť aj heterosexuál queer, pokiaľ sa venuje mnohoženstvu, BDSM alebo si svoj sexuálny fetiš berie na verejnosť. 

Rozhodovanie o pomenovaní tretej kategórie progresívcov záleží od toho, či sa práve cítite veľkoryso. Ak svieti slnko a máte sa dobre, mohli by ste skupinu nazvať progresívcami s ťažkým poškodením mozgu (PTPM). Keď je váš pohľad na svet negatívnejší, asi sa vám zachce nazvať ich kriminálnikmi. 

Dnes svieti slnko a tak si poďme o PTPM povedať viac. PTPM, ktorí sa združujú vo svete anglofónnych univerzít, vychádzajú z faktu, že je normálne (normatívne) nepáchať trestné činy. Normálny človek ťažko uverí, že nežartujem, ani nepreháňam, keď poviem, že vo svete akademikov s ťažkým poškodením mozgu queer teóriou sa stáva čokoľvek, co je normálne „normatívnym" a teda zlým („násilným", „fóbnym").

V tomto svete je potom možné obhajovať zoofíliu, (sex so zvieratami) ako to vo svojej eseji spravila prednášajúca na prestížnej americkej Duke University. Z anglického akademického prostredia pochádza aj hláška učiteľa na univerzite London School of Economics. Ten vyhlásil, že existujú “queer deti”, a sú to tie, ktoré “prejavujú záujem o sex s dospelými”. Prednášajúci genderových štúdií Breslow tiež verejne obhajoval pedofíliu a vyjadril sa, že pod dáždnik „queer komunity ” radí aj sexuálnych násilníkov. Obaja akademici stále pôsobia vo svojich funkciách. 

A to aj napriek faktu, že Breslow pôsobil aj ako poradca študenta, ktorý verejne fantazíroval o násilí na ženách v rámci svojej školskej práce. Matt Thompson v roku 2021 napísal: „Predstav si toto. Držím ti pri krku nôž a do ucha ti pľujem svoju transrodovosť. Vzrušuje ťa to? Máš strach? To teda fakt dúfam.” Pre veľký úspech Thompson túto prácu, adresovanú ženám, ktoré kritizujú rodovú ideológiu, prezentoval nielen na jednej konferencii London School of Economics, ale dokonca na dvoch. 

Keďže progresívne médiá o výstrelkoch zo strany PTPM neinformujú, „vanilkoví” progresívci sa s touto definíciou pojmu queer neraz nestretnú. Pokiaľ na ňu aj narazia, majú tendenciu považovať ju za hoax. „Nevanilkoví” progresívci, ktorí už kdečo v queer kruhoch zažili a videli, na PTPM reagujú zľahčovaním alebo obhajobou. Napríklad so slovami, že „ide len o provokáciu”. 

Queer teória

„Provokácia” je obľúbeným slovom práve anglických progresívnych akademikov. Je to výhodný pojem, pretože umožňuje morálne nebinárny, dalo by sa povedať Schrodingerov, prístup k vlastným tvrdeniam. Akúkoľvek ideu myslíte vážne vtedy, keď sa vám to hodí. Keď sa zmení vietor a hrozí, že vám tvrdenie poškodí reputáciu, pohŕdavo zaprskáte s tým, že, samozrejme, išlo o provokáciu. 

Ezoterický súbor ideí, ktorý poškodil mozgy anglických akademikov a kde sa nadužíva slovo „provokácia”, sa volá queer teória. Tento prístup, ktorý vznikol v 90. rokoch 20. storočia, je založený na sociálnom konštruktivizme, teda na myšlienke, že každý človek žije vo svojom vlastnom svete. Podľa tohto extrémne individualistického smeru neexistuje objektívna realita. Skutočnosť si ako spoločnosť vytvárame tým, ako rozmýšľame, správame sa a hlavne rozprávame. 

Keď vás postihne sociálny konštruktivizmus, môžete uveriť, že slová sú násilie a skutočné násilie je iba „text”. Slovami totiž podľa tohto smeru vytvárame realitu. A pokiaľ textom vytvárame takú skutočnosť, v ktorej neodrážame existenciu „queer” ľudí, tak páchame queer genocídu. 

Doslova kultúra smrti

Jedným z významných akademikov queer teórie, pri ktorom mi prvý- a poslednýkrát prišlo vhodné použiť slovné spojenie „kultúra smrti”,  je Lee Edelman. Jeho kniha z roku 2005 No Future: Queer Theory and the Death Drive (Žiadna budúcnosť: Kvír teória a pud k smrti) sa zdala trochu kontroverzná aj niektorým iným queer akademikom.

Knihou sa teoretik, ktorý inak vyučuje literatúru na Tuft University, snaží obhájiť popretie všetkého, čo spoločnosť doteraz pokladala za dobré. Hľadať zmysel je podľa Edelmana nezmyselné. „Dobro” je zavrhnutiahodné. Orientácia na lepšiu budúcnosť je nemorálna. Deti nie sú nevinné a ľudia sa nemajú rozmnožovať. Najviac queer je pud smrti. 

Edelman definuje „queer hnutie” ako neustálu negativitu: „kvír ľudia musia nástojiť na ničení, kvírení, spoločenského usporiadania ako takého. (...) Pretože kvírstvo nikdy nemôže definovať identitu, môže ju iba narúšať.”

Ťažko povedať, či je toto dielo sadistické viac obsahom, alebo formou, za ktorú by sa nehanbil ani generátor náhodných slov. Keď sa autor nesnaží znechutiť čitateľov, ktorým ešte ostali zvyšky mozgu, ezoterickými výrazmi, pokúša sa o to obsahom.

Ako napríklad v pasáži, v ktorej Edelman vydáva zlodušskú postavu krutého markíza z Dickensovho románu Príbeh dvoch miest za esenciu kvírstva. V tomto slávnom diele markízov kočiar pre jeho vlastnú nedbanlivosť prejde a zabije dieťa jeho poddaných. 

„Nepohnutý zármutkom zúfalého otca, monsieur markíz pozoruje dav, ktorý sa postupne okolo neho vytvoril. Pripomína mu ,potkany, ktoré vyliezli zo svojich dier’. „Keď sa konečne uráči reagovať na ich chmúrnu prítomnosť, ponúkne divákom virtuóznu ukážku narcizmu, protispoločenskej radosti, ktorá je charakteristickým znakom budúcnosť ničiaceho kvír človeka,” píše Edelman vo svojej knihe. 

„Predtým, ako Markíz pohŕdavo hodí poddaným mincu ako kompenzáciu za ich stratu, vyhlási: ,Fascinuje ma, ako sa vy ľudia nedokážete postarať o seba, ani o svoje deti. Jeden z vás je vždy v ceste. Ako mám vedieť, čo za škodu ste napáchali na mojich koňoch?,” cituje Dickensovho markíza Edelman. 

Že podstatou „queer hnutia” je nezmyselná krutosť elít voči utláčaným skupinám, je však, samozrejme, iba provokácia.