Pellegriniho strane, ktorá sa pôvodne pasovala za perspektívneho víťaza volieb, systematicky padá podpora. Jeho predseda v poslednom období len ťažko hľadal tému a v kampani sa strácal aj z dôvodu fluidnej povahy a podstaty jeho strany. Pred pár dňami sa však prebudil politicky umnou reakciou na udalosti, ktoré mu na podnose priniesli „bojovníci proti Smeru“.
Ešte donedávna bolo vytvorenie protificovskej koalície zloženej zo zlepenca viacerých nekompatibilných strán „pravice“ relatívne možné. Aj vďaka tomu, že Pellegrinimu sa späť k Robertovi Ficovi nechcelo.
Progresívne médiá Hlas rehabilitovali a ten si mohol užívať nové postavenie leva liberálnych salónov. Pellegrini po stretnutí s nemeckým kancelárom Olafom Scholzom dokonca dostal pomazanie západných progresívnych starejšín.
Bol tu však háčik. Šiel proti vlastným voličom, ktorým sa väčšinovo nepáči predstava, že by ich hlasy skončili vo vláde s Progresívnym Slovenskom. Keďže médiá čoraz viac favorizovali spojenectvo medzi progresívcami a Hlasom, ako základ budúcej „protimafiánskej“ vlády, pričom Pellegrini na tento bozk smrti dlho nereagoval, jeho stranu to poškodilo. Dnes zachraňuje zvyšky svojej podpory.
Niežeby snaha Pellegriniho vyhnúť sa vláde so svojím bývalým šéfom, s ktorým sa takmer nerozpráva, nebola autentická. Bola to však stávka na to, že jeho voliči to pod vplyvom okolností napokon prehryznú. Stávka však nevyšla. Pellegriniho kolegovia to jasne rozpoznali na systematickom prepade preferencii, identifikovali riziko a odpor voči takémuto postupu medzi vlastnými voličmi a začali sa voči taktike Pellegriniho ostro vyhraňovať.
Teoretická spolupráca Hlasu so stranami protismeráckeho sektora pri vládnutí bola možná iba v prípade, ak by vo vláde progresívci tvorili len jedno kolo na voze. No odvtedy, ako rolu lídra tohto spektra v prieskumoch prevzalo Progresívne Slovensko, je viac-menej zrejmé, že Pellegrini má dilemu o spolupráci s Ficom vyriešenú. Spoluprácu s Ficom čoraz viac pripúšťa.
Dá sa o tom síce stále špekulovať, ale za týchto okolností znie jeho postoj až príliš definitívne. Je tu však ešte jeden problém. Obrat smerom k Ficovi dokáže Pellegrini síce ľahko zdôvodniť pred svojimi voličmi aj straníkmi, no dosiaľ mu chýbal presvedčivý motív, ako svoje rozhodnutie vrátiť sa do „mafiánskej vlády“ vysvetliť pred stredovejším a čiastočne aj liberálnym publikom.
Pellegrini sa s novými okolnosťami, keď ho v prieskumoch predbehli progresívci, vyrovnal novou taktikou, ktorú okrem iného pomenoval v nedeľnom rozhovore pre Štandard.
Podobne ako v roku 2016 Radoslav Procházka a najmä Béla Bugár vstup do vlády so Smerom zdôvodňovali heslom „hrádze proti extrémizmu“, čo bola reakcia na parlamentný nástup kotlebovcov a apokalyptické zdesenie médii, dnes Pellegrini prichádza s taktikou „hrádze proti revanšizmu“.
Aby k revanšizmu nedošlo, Pellegrini bude chcieť v novej vláde so Smerom pozíciu ministra vnútra.
Práve údajná Ficova pomsta spolu s protiukrajinskou rétorikou je dnes podľa médii a tretieho sektora najväčším rizikom povolebného vývoja. A Pellegrini bude tým hrdinom, ktorý sa podujme rizikám zabrániť, avizuje, že sa musí stať „stabilizujúcim prvkom“, a preto „určite bude žiadať pozíciu ministra vnútra“, aby mal efektívne páky tejto pomste zabrániť.
Pellegrinimu vlastne stačilo len nabehnúť na naratív liberálnych médii a obavy z tejto pomsty ešte prifukovať: u ľudí, ktorých polícia pozatvárala a boli pod veľkým tlakom, je podľa Pellegriniho „pocit revanšu určite silnejší, ten spor je osobný... Preto by som si nedovolil tvrdiť, že v Smere všetci rozmýšľajú tak, ako to deklaruje Robert Fico, že žiadny revanš nehrozí. Sú tam ľudia, ktorí majú obrovské osobné traumy, tá väzba na nich zanechala ťažké stopy. Mnohí z nich boli v kolúznej väzbe dlho... Títo ľudia v sebe prirodzene snahu po pomste alebo revanši budú mať.“
Prízvukuje, že revanš v podobe návratu Roberta Kaliňáka či Tibora Gašpara po voľbách by bol pre krajinu devastačný. Hlas vraj musí byť v tejto koalícii a musí v nej byť rovnako silným ako Fico, aby „zastavil tieto tendencie“.
Prečo sa už nedá ísť s pravicou
Spolu s touto taktikou prichádza aj vyhranenie proti progresívcom.
Najsilnejšie kádre v Hlase hneď za predsedom – Erik Tomáš, Denisa Saková, Matúš Šutaj-Eštók a Richard Raši – dlhodobejšie avizujú odpor voči PS a favorizujú skôr príklon k Smeru. Podľa našich informácii viacerí z nich dokonca prednedávnom dali Pellegrinimu ultimátum, že opustia stranu a pridajú sa k Smeru, ak bude pokračovať vo svojom zbližovaní sa s progresívcami.
Tlak zvnútra strany zjavne zafungoval. Pellegrini, ktorý si donedávna užíval, ako ho progresívne médiá rehabilitovali a pasovali za nového premiéra zrazu objavil, že „naše svety sa od seba vzďaľujú“. Pellegrini naznačuje, že o názoroch progresívcov predtým vlastne ani nevedel, lebo sa k úspechu „premlčali“, ale teraz, keď už začínajú rozprávať, „tak si čoraz viac uvedomujem, ako sa ideologicky odlišujeme“.
„Začínam mať vážny problém, či bude vôbec ideologicky možné zostaviť s takýmito ľuďmi koalíciu, zatiaľ sa rozchádzame vo všetkom, s čím prišli,“ priznáva sa po novom líder Hlasu.
Rozumnou opciou tak pre Pellegriniho dnes už nie je spolupráca s protismeráckym spektrom, ktorej sa kvôli posledným výstupom polície obáva veľká časť krajiny.
Pellegrini taktiku postavil na svojej povahe – zmierlivosti a prázdnote –, aby vyvaril obraz seba ako stabilizačného prvku nového kompromisného konceptu vlády, ktorá na jednej strane zabráni policajným kovbojom a progresívcom robiť s krajinou „hókusy-pókusy“, na druhej strane bude garantovať, že vďaka nemu smerácka vláda nebude pracovať na programe pomsty.
Tým sa síce neobháji pred progresívnymi ultras, ale na zvyšok Slovenska, ktoré sa desí aj policajnej kovbojčiny, aj smeráckej pomsty, môže takáto neutrálna politika zaberať.
Výhodné spojenectvo pre Fica
Môžeme predpokladať, že pre Roberta Fica nebude veľký problém Pellegrinimu v súčasnosti extrémne vzácny rezort vnútra odovzdať. Smer potrebuje Pellegriniho a zároveň sa môže spoľahnúť, že jeho základné záujmy na vnútre a v polícii dokáže Hlas postrážiť rovnako ako jeho ľudia.
Tie záujmy – aby sa nestíhali zločiny z obdobia vlád Smeru - sú totiž do veľkej miery spoločné. Pellegrini nebude riskovať policajné útoky na svojho straníka a pôvodne jedného z najvplyvnejších členov Hlasu Petra Žigu, rovnako ako neistú budúcnosť smeráckej oligarchie, ktorá sa medzičasom stihla pevne rozkročiť medzi Smerom a Hlasom.
Mimochodom, je otázne, či Fico pomstu vôbec potrebuje. Aj v tomto smere mu Pellegrini dáva isté záruky: „Hlas bude podporovať aj vyšetrenie všetkých pochybení tých krivých policajtov alebo prokurátorov, ktorí sa dali zneužiť na politický súboj.“
Ostatne, o plánoch Fica v tejto oblasti nič nevieme. Ide skôr o ukričané predpovede médii, Igora Matoviča a aktivistov. Aký postoj má k tomu sám predseda Smeru, nevieme.
Ak mu ale existencia tejto mediálnej prorockej rétoriky prospeje, aby si Pellegrini dokázal zdôvodniť cestu späť do jeho náručia, určite nebude protestovať.