Tento základný právny dokument štátu nielen chráni, ale aj zaväzuje pravidlami každého v rámci republiky. Dodržiavanie jej pravidiel by malo byť základnou výbavou jednotlivca, ale predovšetkým neprekročiteľnou červenou čiarou štátnych orgánov.
Napriek tomu sa vrcholový orgán výkonnej moci, vláda, neštíti Ústavu flagrantne porušovať, ak to zapadá do jej spôsobu výkonu moci. Odhliadnuc od zlyhaní členov vlády, ktorých konania majú dosah iba na nich samotných, Slovensko zažilo mnohé porušenia Ústavy s dosahom na spoločnosť ako celok.
Ťarchy minulosti
Podľa Ústavy SR štátne orgány na rozdiel od občanov môžu konať iba to, čo im zákon umožňuje. To sa v mnohých prípadoch ukázalo iba ako konštatovanie na papieri, pretože v praxi štátne orgány konali, ako im to diktovala politická garnitúra.
V období 90. rokov počas vlády Vladimíra Mečiara verejnosť spoznala kauzy, ktoré dodnes nie sú poriadne vyšetrené. Spolupráca Slovenskej informačnej služby s podsvetím, vražda Róberta Remiáša takisto s podozrením na účasť tajnej služby, ale aj zavlečenie prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho do zahraničia alebo zmarenie referenda v roku 1997. Práve na posledné dve udalosti mala preukázateľne priamy dosah vtedajšia vládna moc, keď sa rozhodla v rozpore so zákonom zakročiť proti vyšetreniu týchto skutkov. Konkrétne vyhlásením amnestií v roku 1998 vtedajším predsedom vlády a súčasne aj zastupujúcim prezidentom Vladimírom Mečiarom, pre páchateľov únosu Michala Kováča a pre zmarené referendum.
Takéto bezprecedentné zneužitie štátnej moci na ochranu páchateľov trestných činov vyvolalo veľké pobúrenie tak laickej, ako aj odbornej verejnosti. Nielen pre očividnú nespravodlivosť, ale aj pre samotný spôsob udelenia amnestií. O zrušenie amnestií sa ako prvý pokúsil zastupujúci prezident Mikuláš Dzurinda už v decembri 1998. Ústavný súd jeho pokus odmietol s odôvodnením, že na zrušenie amnestií treba zmeniť ústavu.
Nasledovalo niekoľko pokusov o zrušenie v parlamente naprieč rokmi, až v roku 2017 poslanci strán Smer-SD, SNS, Most-Híd, OĽaNO a Sme rodina odhlasovali ich zrušenie. Tento postup následne odobril aj Ústavný súd SR iba 60 dní pred vypršaním zákonnej lehoty. Vysvetlil to porušením princípu zákazu svojvôle, princípu legality, princípu ochrany ľudských práv a základných hodnôt v spojení s princípom rešpektovania medzinárodných záväzkov, princípom deľby moci, princípom transparentnosti a verejnej kontrolovateľnosti. A to tak v prípade amnestií pri únose prezidentovho syna, ako aj v prípade amnestií pri zmarenom referende.
Ústavný súd potvrdil, že ak je štátny orgán podozrivý zo spáchania trestného činu voči občanom, tak páchateľom nemožno navždy zabezpečiť beztrestnosť ani zneužitím inštitútu amnestie.
Súčasnosť nie je výnimka
Hoci by sa mohlo zdať, že s postupným smerovaním spoločnosti smerom k západným hodnotám sa bude rovnako vyvíjať aj politická kultúra v zmysle prísneho dodržiavania zákonov a samotnej ústavy, opak je pravdou. Žiadna koaličná zostava v slovenskej histórii nedokázala fungovať bez väčších či menších prešľapov. Ani vláda, ktorá vyšla z volieb v roku 2020, a ani jej náhrada z roku 2021 neboli garantom dodržiavania zákonnosti.
Ako prvú veľkú výzvu možno spomenúť celosvetovú pandémiu, počas ktorej vláda nevedela pružne reagovať na vznikajúce právne problémy. Menila podmienky počas pandémie pre podnikateľské subjekty v takom absurdnom a chaotickom tempe, že niekedy platili iba 24 hodín, aby ich vystriedala skupina nových pravidiel bez možnosti prípravy či napadnutia na súde.
Veľká polemika nastala aj okolo obmedzení voľného pohybu. Ústavný súd sa dostal k preskúmaniu častí zákona o ochrane verejného zdravia, ktoré označil za protiústavné. Nález sa týkal ustanovení rozsahu právomoci ministerstva zdravotníctva a úradu verejného zdravia nariaďovať opatrenia počas krízovej situácie. Nesúlad s ústavou videli ústavní sudcovia v tom, že určovanie medzí základných práv a slobôd vyhradené zákonodarnej moci bolo neprípustne prenechané „podzákonnej normotvorbe“, čím narážal na používanie vyhlášok a nariadení a týmto nálezom okresal právomoci ministerstva a úradu verejného zdravotníctva.
Ústavný súd takisto vyhlásil, že opatrenia o štátnej karanténe nie sú v súlade s ústavou. Ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia vedú k pozbaveniu osobnej slobody, pričom nerešpektujú požiadavku zákonnosti, primeranosti, zákazu svojvôle a absentuje v nich legitímny dôvod. To sa týkalo najmä povinnej izolácie a karantény pre ľudí, ktorí pricestovali domov zo zahraničia. Vláda teda podľa Ústavného súdu SR nerešpektovala základné práva a slobody občanov, medzi ktoré patrí aj osobná sloboda, ktorú štátnou karanténou nezákonne obmedzovala.
Ohýbanie zákonov zo strany vlády sa však netýkalo iba obdobia pandémie. Skrátené legislatívne konania sa stali pravidlom pri mnohých významných krokoch vlády. Politici si takto zvykli obchádzať riadny legislatívny proces schvaľovania zákonov v parlamente. Ako príklad možno uviesť časti tzv. prorodinného balíčka z dielne ministra financií Igora Matoviča. Na návrh prezidentky Zuzany Čaputovej ústavný súd posudzoval opodstatnenosť použitia skráteného legislatívneho konania v tomto prípade a dospel k záveru, že časti tohto zákona boli protiústavné.
Ako dôvod uviedol, že už na prvý pohľad neboli preukázané podmienky na skrátené legislatívne konanie. Zároveň tým zaviedol požiadavku na sprísnenie pravidiel legislatívneho procesu tohto druhu. A zamedzil tak bezbrehé zneužívanie skráteného legislatívneho procesu na politické ciele.
Vzhľadom na neudržateľnosť rôznych foriem bývalej vlády sa odkryl aj iný problém s ústavou. Po tom, ako vláde Eduarda Hegera nebola vyslovená dôvera v roku 2022, sa začalo hovoriť o predčasných voľbách. V súvislosti s touto otázkou ústavný súd vo svojom náleze vyslovil názor, že bez zmeny súčasnej podoby Ústavy SR nie je možné predčasné voľby uskutočniť. Preto bola vláda, ktorej bola vyslovená nedôvera, paradoxne, prezidentkou ďalej poverená vykonávať mandát v obmedzenom režime do predčasných volieb. Ako už je verejnosti známe, vláda v demisii nezvládla dokončiť ani toto vládne obdobie a nastúpila Ódorova vláda vymenovaná prezidentkou Čaputovou.
Okrem odkrytia tohto skutočne veľkého nedostatku sa Slovenská republika musela vyrovnať aj s otázkou darovania útočných stíhačiek typu MiG-29 Ukrajine vládou, ktorá bola odvolaná. Tá totiž podľa ústavy nemôže rozhodovať o zásadných otázkach zahraničnej politiky. Napriek tejto skutočnosti vláda na čele s Eduardom Hegerom stíhačky Ukrajine darovala. Urobila tak na základe analýzy dočasne povereného ministra obrany Jaroslava Naďa, ktorú však spočiatku odmietal ukázať verejnosti.
Následne ukázal 6-stranový dokument bez podpisu, pečiatky či označenia vyhotoviteľa, ale zato s ručne dopísaným dátumom vyhotovenia. Ústavný právnik Vincent Bujňák komentoval tento dokument, že nie je ani na úrovni vysokoškolskej seminárnej práce.
Ústavní experti z právnickej fakulty Univerzity Komenského takisto potvrdili názor, že vláda darovaním Migov porušila ústavu a prekročila svoje kompetencie. A urobila tak s odvolaním sa na anonymný dokument, pričom poskytla útočné zbrane do krajiny vo vojenskom konflikte.
Ústavu porušujú aj iné orgány
Samotné porušovanie ústavy zo strany štátnej správy pritom nie je na Slovensku nič výnimočné. Pri pohľade na súdy sa stačí pozrieť na štatistiky počtu prieťahov v konaní, ktoré stoja daňových poplatníkov v priemere milión eur ročne. Ďalšie porušenia ústavných práv zo strany súdov sú, samozrejme, omnoho častejšie.
Orgány činné v trestnom konaní sú v porušovaní základných práv a slobôd kapitola sama osebe. Množstvo závažných porušení ústavných práv v medializovaných kauzách nemalo nikdy takú intenzitu ako od roku 2020. Hovoríme pritom o elite týchto zložiek v podobe Národnej kriminálnej agentúry a špeciálnej prokuratúry. Azda najviac ikonickým výjavom ich zlyhaní sa stalo potupné verejné ospravedlnenie sa Jaroslavovi Haščákovi výmenou za stiahnutie jeho multimiliónovej žaloby proti štátu.
To všetko sú pritom prípady buď objektívne posudzované súdom, alebo ústavnými právnikmi. Mnohé iné situácie ostali napriek svojej kontroverzii neobjasnené, ako napríklad izolácia rómskych osád počas pandémie zo strany armády a polície.
Podľa našej právnej úpravy totiž konanie o výklad ústavy alebo ústavného zákona môže iniciovať iba prezident, vláda, generálny prokurátor, súd alebo najmenej pätina poslancov národnej rady. Politickí predstavitelia tieto návrhy podávajú, iba ak im to vyhovuje z politického hľadiska. To, čo si však verejnosť mohla zo správania verejných činiteľov odniesť, je poznanie, že ústavu rešpektovať netreba. Stačí robiť veci podľa svojho presvedčenia a nejako to odôvodniť. Akokoľvek, veď podstatné je, že účel svätí prostriedky.
Skutočnú zodpovednosť bude vždy niesť iba občan v podobe znášania následkov nezákonných rozhodnutí vlády. Či už prostredníctvom obmedzovania svojich práv, alebo platieb odškodného zo svojich daní.