Je však 5 dôvodov, prečo je BRICS len debatný chlebíčkový klub a nie reálny ekonomický a mocenský blok.
Prvým je, že BRICS ako organizácia toho vlastne dokopy veľa nerobí. Síce si založili New Development Bank ako konkurenciu MMF a Svetovej banky, ale o dekádu neskôr je táto finančná inštitúcia stále malým hráčom. Ironicky, transakcie tejto sa banky neuskutočňujú v jüanoch ani rubľoch, ale takmer výhradne v dolároch. V roku 2012 členovia slávnostne ohlásili výstavbu podmorskej optickej siete medzi členmi, takzvaný „BRICS kábel“. Posledná novinka na oficiálnej stránke je z roku 2013.
Druhý dôvod je o vzťahoch. Čína s Indiou viedli horúcu príhraničnú vojnu od roku 1962 a občas si to pripomenú. Posledná veľká vzájomná hraničná potýčka pred dvoma rokmi stála životy niekoľko desiatok pohraničníkov z oboch strán. Saudská Arábia vedie s Iránom veľkú proxy vojnu v Jemene. Saudskoarabi majú proti Iránu dokonca tichú alianciu s Izraelom, hoci aspoň naoko sa vzťahy s Iránom v poslednej dobe upokojili. Egypt a Etiópia majú dlhodobé spory o vodu v Níle. Aj súčasné manželstvo z rozumu medzi Ruskom a Čínou je skôr historickou anomáliou.
Ďalšou príčinou je Čína. BRICS má byť protiváhou Západu, no postavenie Číny v ňom je rovnako dominantné ako postavenie USA na Západe. Pre Indiu by bolo nepriechodné obchodovať v mene kontrolovanej Čínou alebo komunikovať cez čínsku optickú sieť. Prieskumy verejnej mienky v štátoch ako Brazília či Argentína ukazujú, že popularita Číny sa u nich v posledných rokoch prepadá do negatívnych hodnôt. Čoraz viac krajín – medzi nimi Čierna Hora, Srí Lanka alebo Zambia – už spoznalo horkú príchuť čínskych „investícií“, rozumej dlhu. Z iniciatívy „Belt and Road“ sa aktuálne stiahlo Taliansko, jediný člen G7 v nej. Chuť priviazať sa k Číne má svoje limity.
Potom je tu neochota rozhádzať si vzťahy s USA. Pre viacerých členov sú Spojené štáty kľúčový obchodný a vojenský partner. Proti nemu stoja veľmi nejasné výhody členstva v BRICS. Aj preto vstup odmietla Indonézia, ktorá radšej pokukuje po OECD. Nehovoriac o tom, že potenciálni členovia by získali aj aktuálny „benefit“ v podobe toxického Ruska. Ťažko sa organizuje samit, keď na prezidenta partnerskej krajiny máte medzinárodný zatykač.
Posledným dôvodom je zloženie BRICS. S výnimkou Indie, Číny a čiastočne Južnej Afriky a Brazílie sú ostatní členovia ekonomikami bez veľkej pridanej hodnoty. Čínu však dobieha demografia a trh nehnuteľností, v Južnej Afrike je 33-percentná nezamestnanosť a bežné sú aj 10-hodinové výpadky prúdu, Etiópia sa borí s občianskou vojnou, Irán a Rusko sú pod rozsiahlymi sankciami, Argentína je po troch rokoch blízko ďalšieho defaultu, egyptská libra za rok stratila polovicu hodnoty a krajinu musel koncom minulého roka zachraňovať MMF. Toto nie je žiadna liga vyvolených. A naopak, vďaka hádkam s Čínou o Juhočínske more asi tak skoro v zoskupení neuvidíme Vietnam, Filipíny či Malajziu. Teda krajiny, ktoré patria k aktuálnym ázijským ťahúňom.
Netvrdím, že sa tvár globálnej ekonomiky nebude v nasledujúcich dekádach výraznejšie meniť. No ak sa tak stane, BRICS s tým pravdepodobne nebude mať príliš veľa spoločného.
