Majerskému sa okolo hlavy sťahuje slučka, o ktorej asi ani netuší  

Masívna mediálna a politická dezinformačná kampaň, ktorú progresívne prostredie spustilo voči predsedovi kresťanských demokratov pre expresívne označenie nákazlivej ideológie, odhalila jedno jasné poznanie: aj tomu poslednému členovi KDH musí byť zrejmé, že povolebná spolupráca s týmto prúdom sa rovná samovražde.

Lenže vzniká tu vážny problém. KDH bude označované za stranu, ktorá kvôli svojim údajne „stredovekým" názorom a neschopnosťou z nich uhnúť ponesie zodpovednosť za rozklad bájnej protismeráckej zostavy a návrat Roberta Fica.

Niet pochýb o tom, že mediálna politika, ktorej cieľom bude presadiť v širšej spoločnosti buď umlčanie, alebo odsúdenie KDH, bude masívna.

Tu sa dostávame k pasci, do ktorej sa predseda KDH nechtiac sám vmanévroval. Najväčšia hrozba, ktorá aktuálne pred KDH stojí, je práve kruté a nespravodlivé obvinenie, že pre svoju ideovú agendu otvára dvere „mafii“.

Majerský síce správne rozpoznal, že ak nechce opakovať scenár svojho predchodcu Alojza Hlinu a zneistiť vlastných jadrových voličov, musí byť schopný sa voči progresivizmu jasne vyhraniť. Urobil tak opakovane a nedá sa povedať, že by to nevzbudilo vášne. Misia bola splnená, odkaz doručený.

No urobil to tak nešikovne a politicky neobratne, až si pritom odkrýva bok, cez ktorý je ľahko napadnuteľný. Bolo by dobré, ak by sa z tej pozície vyšmykol skôr, ako bude neskoro.

O potenciálnych protificovských partneroch, ktorí presadzujú registrované partnerstvá, predseda KDH tvrdí, že si s nimi nesadne za stôl, ak budú trvať na svojich prioritách. „Fajka zhasla,“ povedal predsedovi PS Michalovi Šimečkovi. Majerský si vlastne sám vzal Čierneho Petra do rúk, keďže tým priznáva, že je to on, kto spoločné vládnutie s nimi vopred spochybňuje.

V tomto postoji sa pritom nachádza vážny politický omyl. Žiadny politik nemôže druhému prikazovať, čo smie a čo nesmie presadzovať. Obzvlášť, ak ide o stranu z opačného kultúrneho spektra. Môže proti nej postaviť len vlastnú silu.

KDH pritom dlhodobo hovorí, že s progresívcami vyjednávať bude, hoci PS jasne deklaruje, že túto tému zo svojho programu nevypustí. Nie je teda zjavné, či v KDH vôbec dovidia za roh a či za ním každý nevidí niečo iné.  

Trochu zrozumiteľnejšie túto taktiku načrtáva nezávislý kandidát KDH František Mikloško. Ten síce spoluvládnutie s progresívcami podporuje, ale kultúrnu agendu označuje za nepriechodnú – a to v akejkoľvek povolebnej zostave, v akej by sa PS alebo SaS ocitli. Presne toto východisko by sa javilo podstatne efektívnejšie aj pri predsedovej argumentácii.

KDH môže s PS rokovať o spolupráci podľa klasického politického modelu: koaličnú dohodu vybudujú na témach, v ktorých nájdu zhodu. No v agende, kde nie je možný nijaký prienik, musia obe strany rešpektovať nepriechodnosť. Tak, ako KDH nesmie prikazovať progresívcovi, aké témy má v politike zastávať, ani PS nemôže prikazovať KDH, aby podporilo ich radikálne nepriateľskú agendu len preto, aby vznikla vláda.

Ak to progresívci odmietnu, zodpovednosť za krach nafukovaného protificovského koaličného valu už nebude mať KDH. Len takýmto spôsobom môže Majerský vykĺznuť zo slučky a politickej pasce, ktorá je voči nemu už nachystaná.

Kultúrna agenda

Hovoríme pritom o stranách, ktoré kultúrna agenda principiálne definuje. Niet pochýb, že ak by mala vzniknúť spoločná vláda konzervatívcov a progresívcov, ako o nej mnohí snívajú, je len jedna cesta: vyčleniť kultúrnu agendu mimo koaličného rámca.

Nie je to síce celkom reálne – ako napokon ani samotná takáto koalícia –, no v každom prípade je to nevyhnutnosť pre akúkoľvek debatu o tejto téme. Napokon, oni sami si za cieľ zlepenca definovali porážku Fica a prozápadnú politiku, nič viac.

Pre obe strany ide pritom o agendu, ktorá je vecou svedomia. Minimálne v tom by sa museli partneri navzájom rešpektovať a nezakazovať si o týchto témach hovoriť. Mali by si vzájomne tolerovať aj to, ak by partner pre túto tému hľadal podporu v opozícii. Následne by ich však mali nechať na „čistý parlamentarizmus“ a voľné hlasovanie. Tak sa ukáže, že priechodné nie sú ani homozväzky či transrodová politika, ani sprísnenie potratovej legislatívy.

Homomanželstvá podporuje len PS, ktorá môže mať v budúcom parlamente okolo 25 poslancov. Registrované zväzky okrem nich podporuje SaS (cca 12-15 potenciálnych poslancov) a potom jednotlivci z ostatných strán. Dohromady môže ísť o 40 až 45 poslancov. Nič nenasvedčuje tomu, že by v budúcom parlamente bol tento návrh priechodný. O toto sa môže Majerský pohodlne oprieť a netváriť sa, že chce progresívcom prikazovať agendu. To pre neho nemôže dopadnúť dobre.

Presne to isté platí aj pri KDH a ich prípadnú snahu o sprísnenie potratovej legislatívy. Môžeme sa domnievať, že tu to dopadne veľmi podobne, hoci nie je vylúčené, že miernejší návrh na spôsob posledných dvoch iniciatív Záborskej by mal teoretickú šancu prejsť s podporou strán z oboch pólov koalično-opozičného spektra a pri „voľnej karte“ pre poslancov pri hlasovaní o kultúrnych témach.

Jednoducho: kultúrne témy by sa mali kompletne a bez zvyšku vyviesť von z koaličnej zmluvy a nemali by sa považovať za líniu koalično-opozičného sporu. Samozrejme, znie to naivne, ale v tejto chvíli si to „partneri“ de facto stanovili presne takto. A Majerský by to mal pomenovať, a nie trvať na tom, aby jeho potenciálni kolegovia zabudli na svoj program.

V prípade PS ide o zjavnú fikciu. Táto strana si predsa nemôže dovoliť len tak opustiť svoju vlajkovú agendu. Pôsobila by ako prominentný zubár, ktorému chýbajú tri predné zuby.  

To platí pri akejkoľvek kultúrnej téme: od homozväzkov všetkých názvov cez potraty, tranzície až po sexuálnu výchovu na školách, Istanbulský dohovor či chemický potrat.

Presne tak by to mala pomenovať aj koaličná zmluva. Konzervatívci sa totiž oprávnene obávajú, že ich progresívni „partneri“ v kultúrnych témach využijú svoje mediálne divízie, ktoré na nich v správnom čase spustia masívnu kampaň, čím tých mäkších dostanú pod tlak. Tejto manipulácii pri tvorbe paralelnej reality, ako obvykle, uverí aj množstvo „kresťanských konzervatívcov“, ktorí sa budú pohoršovať, že Majerský pre jednu pliagu nevidí druhú. 

V takom prípade kresťanskí konzervatívci musia byť schopní pevne sa oprieť o koaličnú zmluvu, stáť ako kameň a nemihnúť brvou.

Ak by Majerský trval na takomto postupe, nik by mu nemohol vyčítať, že nekonal poctivo a politicky korektne. Nemohli by mu nasadiť psiu hlavu monštra, ktoré je zodpovedné za návrat mafie.

Podstatné je to bez ohľadu na to, či je takáto koalícia nakoniec možná, alebo nie. No keďže vládna spolupráca týchto dvoch prúdov sa javí čoraz viac ako ilúzia, predseda KDH by si mal urýchlene začať chystať ústupovú pozíciu.