Táto skupina je zatiaľ najväčšia. Väčšia ako tábor voličov Smeru. Alebo progresívcov. Takisto je väčšia ako súčet voličov všetkých štyroch strán, ktoré donedávna vládli.
V praxi to znamená, že tu máme pomerne široký priestor pre volebné prekvapenia.
Prieskum tiež potvrdil jeden starý známy paradox: konzervatívny tábor neovládli národné či konzervatívne strany, ale skôr tie hybridné ako Smer a Republika. A to je už roky jeden z najhlbších problémov slovenskej politiky.
Dáta ukazujú, že práve Smer a Republika majú najpevnejšiu podporu svojich voličov. Konkrétne: pri Smere váha len päť percent sympatizantov strany.
Naopak, najviac labilných voličov stojí podľa prieskumu za KDH. Takmer tretina z nich váha. A takéto rekordy sú pri konzervatívnych stranách – za akú sa KDH vyhlasuje – celkom netypické.
Dôvody, prečo práve KDH ťahá tento čudný rekord, sú štyri.
Prvý je profilový. KDH sa pôvodne, na začiatku, skúšala presadiť ako konzervatívna strana, ktorá by mohla byť na prevažne konzervatívnom Slovensku dominantná. Nakoniec skončila úplne inde. KDH nie je ani národná strana, ani konzervatívna. Je to len malé „hnutie“ pre veriacich. Nič viac.
Druhý dôvod je kvantitatívny. KDH štartovalo do volebného roka ako mimoparlamentná strana s podporou asi štyroch percent skalných voličov. Dnes má volebné preferencie šesť až sedem percent. Teda: pomerne rýchlo získalo asi tretinu nových sympatizantov.
A tí, pochopiteľne, trochu váhajú.
Tretí dôvod je pomerne vážny. Súvisí s politickými a mediálnymi manipuláciami. A podsúvanou mytológiou o boji dobra so zlom.
Progresívne strany a progresívne médiá už roky živia manipulatívne kampane, ktoré majú spoločnosť rozdeliť na dva hlavné tábory. Na tábor údajného dobra, slušnosti, pokroku, ktorý vedú progresívci (a s nimi tí, ktorí sa pridajú ako ich asistenti). Druhý tábor, ten s národným alebo konzervatívnym nastavením, je odpisovaný ako dezoláti, fašisti alebo radikáli, ktorí sú vraj hrozbou pre spoločnosť. Lebo chcú (vraj) vytrhnúť Slovensko zo Západu, z EÚ a NATO, a vystaviť ho ruskej sfére vplyvu.
Tieto kampane sú krivé. Stoja na klamstvách a primitívnom šírení strachu z hrozby, ktorá je vymyslená (nie, jadro národného či konzervatívneho tábora nie je extrémistické a už vôbec nie protizápadné). No sú účinné. Slovenská spoločnosť, prevažne konzervatívna, je rozkývaná. A spolu s ňou je rozkývané aj KDH.
Pravidlá hry sú prosté. Úlohou slušných konzervatívcov je ticho a placho slúžiť progresívcom. A ak v tom zaváhajú a zvýšia hlas, okamžite sa stanú terčom útokov. Ako dezoláti.
Inými slovami, „moderných konzervatívcov“ čaká buď prevýchova, niečo na štýl OKS, ktorá má s progresívcami stopercentnú názorovú zhodu, alebo ich čaká trestná lavica.
Pre konzervatívcov, ktorí sa nazdávajú, že ich poslaním je robiť konzervatívnu politiku, už priestor neexistuje. Aspoň nie v prostredí, ktoré ovládajú progresívci a ich médiá.
Je vlastne prirodzené, že v takto nastavenom ringu sú mnohí kresťanskodemokratickí voliči zneistení. Nevedia, kam so svojím hlasom. Podľa prieskumu AKO je takmer pre 20 percent z voličov KDH stranou druhej voľby PS. Progresívne Slovensko.
Dojímavé.
Štvrtý dôvod, prečo sú voliči KDH v rekordnej miere váhaví, je fundamentálny: ani samotné KDH predsa nemá celkom jasno v tom, kam patrí.
Zlomilo sa to hneď na začiatku, pri koreni, v 90. rokoch. KDH sa malo ako pravicová a konzervatívna strana zapojiť do národného hnutia, ktoré žiadalo suverenitu a nezávislosť. Potom mohlo vystupovať ako kľúčová národná a štátotvorná strana so širokou verejnou podporou. Lenže – KDH sa vyľakalo a otočilo. A skončilo na druhej strane.
KDH vtedy dobrovoľne ušlo z dominantného národného a konzervatívneho priestoru. A prenechalo ho iným. Mečiarovi. Ficovi.
Následky boli pre slovenskú politiku silno deformačné. A platí to dodnes. Na Slovensku, ktoré je skôr konzervatívne ako progresívne, máme silných progresívcov, silný Smer. Ešte pred nimi širokú skupinu váhajúcich voličov zo sivej zóny. A kdesi na konci zoznamu je malé zakríknuté KDH. S úzkou a labilnou verejnou podporou.
Tento stav je chorý.
Riešenie by pritom bolo pomerne jednoduché. Stačilo by, aby sa v slovenskej politike sformovala aspoň jedna silná národno-konzervatívna strana, ktorá by zastupovala jadro slovenskej spoločnosti. A ktorá by bola zdravou, suverénnou protiváhou nastupujúcemu systémovému progresivizmu.
Protiváhou, ktorá nebude vynikať vo váhaní…