Gratulácia profesorovi Petrovi Dubovskému, najvyššie postavenému slovenskému teológovi v Ríme

Peter Dubovský je novým rektorom elitnej školy, ktorá sa venuje hĺbkovému štúdiu Biblie, je to skvelá správa pre nás a slovenskú cirkev zvlášť.

Neuvedomujeme si to, ale práve vďaka profesorovi Dubovskému, profesorovi Žákovi a viacerým ďalším slovenským teológom zažívame najúspešnejšie obdobie teológie v našich dejinách. Žiaľ, doma o tom veľa nevieme.

Kňaza, jezuitu či skauta a mimoriadne skromného otca Petra som stretol párkrát. Navštívili sme ho kedysi s otcom Jánom Krupom v Pontificio Instituto Biblico v centre Ríma, predtým som s ním robil rozhovor neďaleko Bratislavy, rýchlo navrhol tykanie, vždy bol ochotný, napriek enormnej vyťaženosti.

Keď som sa dnes v Postoji dočítal o jeho vymenovaní za rektora, veľmi som sa správe potešil. Pre Petra to bude znamenať viac povinností, ale pre slovenských kňazov a cirkev – pevne verím – konečne príležitosť hlbšie spoznať jeho dielo. Spôsobov je viacero, v Ríme má napokon aj slovenských študentov.

Peter Dubovský je nielen znalcom Biblie, ale zrejme prvým Slovákom, ktorý hovorí aj jazykmi, o ktorých existencii väčšina z nás ani netuší. Keď som sa ho na to pýtal, odpovedal: „… hovorím po taliansky a anglicky, tam sa cítim istý, čítam v nemčine, francúzštine a španielčine, lebo potrebujem poznať moderné komentáre k svojej práci. Treba poznať aj staré jazyky, hebrejčinu, biblickú gréčtinu, latinčinu. A pre štúdium môjho obdobia potrebujem akkadčinu, feníčtinu a moabčinu.“

Spýtal som sa ho, koľko ľudí na svete rozumie akkadsky a moabsky, odpovedal: „Akkadsky dosť, akkadčina má šesť dialektov. Medzi niektorými semitskými jazykmi sú asi také rozdiely ako medzi slovenčinou a češtinou, takže nie je ťažké im rozumieť. Na rôzne odborné kongresy chodí okolo 500 až 3000 ľudí.“ V moabčine však máme „iba desať strán textu,“ tým rozumie „možno 300 až 500 ľudí,“ odhadol. Peter je jedným z nich.

Rozmýšľal som, ako priblížiť osobnosť a myslenie Petra Dubovského a rád by som pri tom použil pár úryvkov z rozhovoru, ktorý som s ním robil pred pár rokmi v Postoji. O Písme vedel rozprávať fascinujúco a prekvapivo, zaujal už tým, keď vysvetlil, prečo sa Biblia stále mení a stále je presnejšia.

Z rozhovoru vyberám úryvok, prečo je Biblia stále v lepšom preklade a ako treba rozumieť apokryfným evanjeliám.

Možno povedať, že Biblia vychádza postupne stále v lepšom preklade?

Neustále sa zlepšuje. Nedávno som robil na preklade jedného verša z Druhej knihy kráľov, našli sme jeden akkadský spis, podľa ktorého sme chceli verš preložiť. Pre normálneho človeka sú to nuansy, niekedy nevidí rozdiely, ale pre odborníkov to má veľký význam. Aby sa preklad a najmä význam slov zdokonaľoval, je za tým veľa práce.

Druhá vec je, že Biblia nespadla z neba, nejako sa zrodila, písali ju ľudia, ktorí boli determinovaní svojimi predstavami, poznaním, svojou kultúrou, a chápanie tohto pozadia je tiež dôležité. Niekedy môžeme mať preklad hotový, ale nemusíme presne vedieť, čo použité slová znamenajú.

Uveďte nejaký príklad, aby sme si to vedeli predstaviť.

Kniha Genezis, 38. kapitola, príbeh o Tamar. Júda mal syna, dal ho Tamar, muž zomrel, potom jej zomrel aj druhý muž, ďalší Júdov syn, preto tretiemu synovi ju už nechcel dať. Vymyslel si systém, že jeho najmladší syn nie je zrelý a ona sa musí vrátiť k svojmu otcovi.

Ona sa prezliekla za prostitútku a výsledkom bolo, že tretí syn s ňou mal dieťa. Aby sa poistila, zobrala si od neho aj zálohu, pečať a iné veci. Otázka teraz znie – čo s tým? Treba si uvedomiť, že z jej rodovej línie neskôr pochádza Ježiš Kristus, čiže otázka je dôležitá.

A čo s tým?

Musíme preskúmať, ako v danej dobe fungovala rodina, čo to je povinnosť otca (pater familias), čo zahŕňa jeho povinnosť postarať sa o nevesty, keď im zomrel ich manžel, jeho syn. Čo znamenalo pre ženu, keby sa musela vrátiť do svojej pôvodnej rodiny, aký status by požívala.

Mimochodom, veľmi nízky, bola by odvrhnutá. O čom vypovedá, že sa prezliekla za prostitútku, je to morálne zavrhnutiahodné alebo nie?

A k čomu ste dospeli?

Prvý príkaz, ktorý v Biblii máme, znie: Ploďte sa a množte. Z pohľadu Biblie urobila heroický výkon, pretože chránila rodinu. Ona ako žena sa uponížila, aby poslúchla tento prvý príkaz. Keby sme sa na to pozerali dnešným pohľadom, vidíme to úplne inak.

Hriech vlastne nebol poburujúci.

Naopak, v jej prípade to vôbec nebol hriech. Mala totiž nárok, aby sa jej mužom stal najmladší syn, cítila zodpovednosť za zachovanie rodu. V jej prípade teda nešlo o hriech, ale o cnosť. Aj Júda jej napokon povie: ty si spravodlivejšia než ja. Aj on to uzná za hrdinský čin.

Mať v patriarchálnej rodine dieťa bolo to najväčšie poslanie, aké bolo možné. Dieťa bolo úžasný poklad, vidíme to aj z príbehu dvoch prostitútok pred Šalamúnom, ktoré bojovali o dieťa, aj keď bolo „nezákonné“. Dieťa bolo znakom Božieho požehnania, čo malo obrovský význam, stretávame sa tu skrátka s inou sociologickou perspektívou.

Ďalší rozmer štúdia Biblie sa týka spôsobu, ako vznikla Biblia. Nebola napísaná jedným autorom, nevznikla naraz. Jedna časť vznikla a odovzdávala sa ústnym podaním, máme viacero zdrojov, ktoré boli napísané inými autormi a boli pospájané, plus treba myslieť na redakciu ľudí, ktorí to spájali a robili isté zásahy, skrátka ide o produkt, ktorý vznikal vyše tisíc rokov. Zásahov do Biblie bolo veľa a nie všetky boli zaradené do kánonickej Biblie, toho, čo považujeme za Bohom inšpirovanú Bibliu.

Čo to znamená?

Keď napríklad niekto zasiahol do Biblie v období asýrskeho impéria, kde vládol krutý režim, azda by sme to mohli porovnať aj s komunizmom, ten konkrétny zásah odzrkadľoval problémy danej doby.

Naopak, pri zásahu v perzskom období, keď mali Židia istú slobodu, to isté slovo, ktoré sa do Biblie dostalo, môže znamenať niečo úplne iné. A našou prácou je rozlíšiť tieto vrstvy, čo odkiaľ pochádza, prečo to bolo zaradené do textu, čo to vyjadruje a aký je proces inšpirácie za tým.

Ďalšia vec, ktorá je na štúdiu Biblie zaujímavá, sa týka záverečného textu, aj to, ako vznikol, je inšpirované. Autori, ktorí spájali časti Biblie do jej finálnej podoby, boli inšpirovaní Duchom Svätým. Niekedy vytvorili isté paralely, ktorých si ani sami neboli vedomí, ale keď to človek začne študovať, objavia sa spojenia a súvislosti, ktoré robia z Biblie jedinečnú knihu.

Ako viete, že to nie je niečo umelé, že si len niečo nedomýšľame, keď spájame rôzne verše?

Je za tým precízna metodológia, ktorá stanovuje, kedy možno porovnávať jeden text s iným, aké znaky musia byť prítomné, napríklad lingvistické – ako používanie niektorých slov a viet. Ak sa napríklad zopakuje celá veta, nie je to náhoda. Zoradenie kapitol má svoj význam.

Uveďte príklad.

Svojho času som napísal článok o povolaní Petra u každého evanjelistu. Každý ho opisuje iným štýlom. U Lukáša nemá povolanie, najprv sa odohrá rybolov. Prvé slová, ktoré tam Peter s Ježišom povedia, sú: Odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.

Táto veta naberá svoj význam, keď sa pozrieme, ako sa končí Lukášovo evanjelium – Peter sa chytá za hlavu a uzná, že človek je hriešny. Lukášovo evanjelium je prepojené s milosrdenstvom a odpustením. Keď si potom uvedomíme, že nasledujú Skutky apoštolov, Lukáš nám ukazuje, ako má vyzerať Ježišov nástupca, že to musí byť človek, ktorý vie, čo je hriech a kedy zhrešil, a v prvom rade musí vedieť, čo je to Božie odpustenie. Len takýto človek sa môže podľa Lukáša stať pápežom.

U Matúša je to úplne iné. Matúšovo evanjelium je postavené ako päť nových kníh, je rozdelené na päť častí, ktoré zodpovedajú piatim knihám Mojžišovým. Ježiš je tu ako nástupca Mojžiša a jeho učeníci majú učiť novú Tóru, t.j. Nový zákon.

Vieme, prečo jednotliví evanjelisti svoje evanjeliá tak odlišne koncipovali?

Bolo to podmienené komunitou, kde pôsobili a otázkami, ktorými sa zaoberali. Najlepšie to pochopíme, ak si okrem štyroch kánonických evanjelií prečítame aj asi pätnásť apokryfných evanjelií. Vtedy vidieť, čo prvá cirkev zobrala a čo odmietla. Štyri evanjeliá obsahujú isté prúdy, o ktoré sa možno oprieť, kde máme istotu.

Kedy sa odlíšili apokryfy od štyroch evanjelií?

Prvé evanjeliá sú písané okolo roku 70 po Kristovi, aj ony ale prechádzali istými redakciami, napríklad stať o žene, kto do nej hodí prvý kameňom, ktorá je u Jána v 8. kapitole, chýba v niektorých prvých manuskriptoch tohto evanjelia. Bola dodaná neskôr. Ide teda o proces, ktorý siaha až do druhého storočia, keď sa to viac-menej uzatvorí. 

Apokryfy vznikali v rovnakom období ako evanjeliá?

Apokryfy sú mladšie, vznikajú najmä v druhom až treťom storočí po Kristovi.

Apokryfné texty, ktoré som mal možnosť čítať, a evanjeliá sa výrazne líšia už len jazykom. Kto je vlastne autorom apokryfov?

Niektorí ľudia sa týchto textov boja, akoby išlo o nejaké herézy, ja si myslím, že sa toho netreba báť. Treba tomu len rozumieť. (…)

—

Rozhovor pokračuje ďalej, azda najpútavejšou časťou je, ako malo Tomášove apokryfné evanjelium obrovský vplyv na rannú cirkev, ale do kánonu napokon zaradené nebolo, a profesor Dubovský vysvetľuje prečo. Alebo ako Tertullian a Origenes používali texty, ktoré považovali za sväté a cirkev ich neskôr označila za nekánonické, ktoré nevznikli ako Bohom inšpirované. Málokedy Biblia ožije spôsobom, kde sa zo starej knihy stane fascinujúca téma plná prekvapení. Skutočná vzdelanosť priťahuje ako nič iné. Rozhovor však vyšiel a robil som ho v Postoji, preto si ho treba prečítať tam. Nájdete ho na tejto stránke.

S Petrom Dubovským robil nedávno rozhovor aj Bohuš Petrík, aj ten je zaujímavý a nájdete ho tu.

Na záver ešte jedno prianie: Otec Peter, nech sa vám vo funkcii rektora darí k vlastnej spokojnosti, veľa síl a Božej priazne!