Šťastný človek. Tak znie názov dokumentárneho filmu v réžii antropologičky a vedkyne SAV Sone Gyárfáš Lutherovej. Prevažná časť 81-minútovej snímky vznikla vo Švédsku, kde protagonisti žijú. Svetovú premiéru zažil film na jar na medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Hot Docs v Toronte.
Slovenská premiéra sa odohrala na Medzinárodnom filmovom festivale Cinematik v Piešťanoch za účasti ministerky kultúry SR Silvie Hroncovej, kde film získal hlavnú cenu pre dokumentárny film, a v kine Slovenskej národnej galérie, kde snímku uviedla prezidentka SR Zuzana Čaputová.
Asociácia slovenských filmových klubov uviedla film Šťastný človek do kinodistribúcie 21. septembra 2023. Čoskoro sa však dostane aj k širšiemu publiku na HBO Max.
Film producentov Maroša Hečka a Petra Veverku zachytáva príbeh česko-slovenskej rodiny Horvatovcov žijúcej vo švédskom Göteborgu, ktorá zažíva netypickú situáciu – tranzíciu jedného z rodičov, a to priamo matky.
Hlavná protagonistka – vo filme ešte stále s ľahko rozpoznateľnými ženskými črtami – si hovorí Marvin. Pôvodné ženské meno sa divák nedozvie. S Ivanom, psychiatrom, sú manželmi od roku 2007 a vychovávajú dve deti. Pracuje ako grafická dizajnérka a spisovateľka. Pod pseudonymom Roe Horvat píše veľmi špecifický druh literatúry: erotické romány, ktorých hlavnými postavami sú gejovia.
Dokument zachytáva začiatok tranzície, túžbu Marvina po urýchlení procesu a v istých úsekoch približuje aj vyrovnávanie sa Marvinových najbližších s danou situáciou.
Ohlasy po premiére
Producenti filmu vyjadrili nádej, že „silný príbeh lásky a rodiny a sugestívne zábery očarujúcej švédskej prírody v spojení s citlivo komponovanou hudbou prinesú návštevníkom kín plnohodnotný filmový zážitok“.
Dojmy viacerých prvých účastníkov premietania sú zrejme kladnou odozvou na želanie producentov. Mimoriadne pozitívne sa o snímke vyjadrila napríklad ministerka Hroncová po spomínanej premiére na festivale v Piešťanoch: „Režisérka Soňa G. Lutherová pracovala nesmierne spontánnym a ľudským spôsobom a cez príbeh Marvina a Ivana ukazuje nielen tranzíciu ako proces sebanaplnenia a cestu za šťastnejším životom, ale odkrýva aj pevnosť partnerského vzťahu prostredníctvom rodinnej každodennosti.“
K pozitívnemu hodnoteniu ministerky Hroncovej prispeli svojimi názormi napríklad aj tanečník Laci Strike, herečka Jana Kovalčíková alebo Roman Samotný z iniciatívy Ide nám o život.
Šťastný človek v kinách
Film som si – spolu so šiestimi ďalšími divákmi v celej kinosále – pozrela aj ja. A predošlé nadšené odozvy prevažne známych osobností pre mňa stratili výpovednú hodnotu.
Na začiatok treba podotknúť, že film rozhodne nie je „obyčajný príbeh o rodine“, ako sa vyjadrila Soňa G. Lutherová pre denník Pravda. Rodiny si neprechádzajú tranzíciou jedného z jej členov úplne bežne.
Celým filmom sa však vinie snaha o odstránenie nálepky „nezvyčajné“ či „exotické“ z procesu zmeny pohlavia. Namiesto toho sa zdôrazňuje akýsi prirodzený progres, ktorý sa objavuje aj v rovine vzťahu medzi Marvinom a Ivanom, keď hovoria, že „veci sa vyvíjajú dopredu, veci, ktoré sme si nemysleli, že budeme riešiť pred niekoľkými rokmi“.
Deje sa tak na úkor hlbšieho či dôslednejšieho náhľadu do vnútorného sveta hlavnej postavy. Divák sa nedozvie veľa o jej minulosti alebo napríklad o momente „zistenia“, že je trans. Namiesto toho je pozorovateľ hodený do vody a sám sa musí vyrovnať s tým, že proces tranzície je, takpovediac, nezvratný a je to jediné riešenie a „nemá možnosť s tým niečo spraviť“, ako sa vyjadril aj druhý hlavný protagonista Ivan.
(Ne)ženská
Marvin hovorí, že keby zostala v ženskom tele, bol by to „altruistický čin“, ktorým by nikoho nezachránila. „Prestal som riešiť, že musím nejako napĺňať tú ženskú rolu, čo som vlastne celý život robil.“
„Čo sa týka všetkých vecí spojených s materstvom – pôrod, dojčenie, tehotenstvo –, ja som milovala to dieťa, preto som to robil. Ale ten samotný pocit pri tom bol, že pfuu,“ spomína Marvin. Zaujímavé v tomto prípade je, že pri slovese „milovala“ o sebe hovorí ako o žene.
V miernom rozpore s predošlým tvrdením sa však od roly matky v praktickom živote nijakým spôsobom nedištancuje. Stará sa o deti, o domácnosť, syn s dcérou ju stále oslovujú „mami“. Podľa vlastných slov je rada, keď môže byť užitočná. Aj preto stále vykonáva práce ako varenie či pranie.
„Deti chcú blízkosť a podporu. To nemá nič spoločné s tým, či som matka alebo otec,“ tvrdí Marvin, ktorá sa však – podľa záberov z filmu – nikdy neprestala správať ako matka.
Svoje pohlavie podľa jej slov nedokázala dostatočne preniesť ani do svojich literárnych počinov. Ženské postavy údajne pôsobili príliš „nežensky“. Zrejme preto sa rozhodla pasovať za protagonistov svojich románov mužov – gejov.
Osemdesiatjeden minút dokumentu nesprostredkováva informáciu, kedy približne sa zrodila kríza Marvinovej ženskosti. Za zmienku však rozhodne stoja dva momenty, ktoré vo filme odzneli bez väčšieho dôrazu, pritom môžu jemne pootvoriť dvierka k odpovedi.
Prvým je letmá spomienka na detstvo. Marvin hovorí, ako „rodičia kládli veľký dôraz na to, ako sme vyzerali ako deti“. Podľa jej slov už v desiatich rokoch počúvala od mamy často slová ako „cvič, nežer, lebo budeš tučná“.
S druhou podstatnou výpoveďou prišiel otec Marvina pri návšteve Horvatovcov v Česku. Spomínal, že na výchove dcéry sa plnohodnotne podieľal iba do nejakých jej siedmich rokov, potom sa s manželkou, Marvinovou mamou, rozišli.
Odborne by túto problematiku vedeli oveľa lepšie posúdiť napríklad psychológovia. Nemožno však zavrhnúť predpoklad, že obe traumatické situácie mohli zanechať stopy na detskej duši a spôsobiť opovrhnutie vlastným telom, ktoré v súčasnosti Marvin rieši zmenou pohlavia.
Vzťah s manželom
Film je pretkaný videami, na ktorých Marvin rozpráva detaily zo svojho života režisérke Soni. Väčšinou v nich hovorí o míľnikoch, ako je podstúpenie mastektómie [odstránenie pŕs, pozn. red.], prvá testosterónová injekcia, prvé holenie brady. Ide teda o podstatné zásahy, ktoré spôsobia zmenu jej vzhľadu.
Zmena vzhľadu by mohla predstavovať prekážku predovšetkým pre manžela Ivana, keďže sa od začiatku prezentuje ako heterosexuál. Nie je teda samozrejmosťou prijať premenu manželky na muža. Ivan však na začiatku snímky hovorí, že viac ako na vzhľade mu záleží na vzťahu s Marvinom – fungujú spolu, dopĺňajú sa, je im spolu dobre.
Psychiater Ivan je celkovo jednou z najzaujímavejších tvárí celého dokumentu. Hoci istá recenzia opisuje Ivanovu podporu ako „tichú a vnútornú“, v skutočnosti vo filme pôsobí ľahostajne až rezignovane.
Potvrdzujú to dokonca aj slová samotného Marvina. Vraví, že keď sa snaží dokopať Ivana k nejakému vyjadreniu v otázke tranzície, „väčšinou sa to skončí tak, že mi povie, že nevie a zatiaľ mu to neprekáža a nevie, či mu to niekedy prekážať bude“.
Ivan sa od začiatku stavia voči manželkinej tranzícii naoko vyrovnane, no v určitých chvíľach sa prizná, že mu to nie je až tak jedno, ako prezentuje. „Keď bude premena veľmi veľká – podľa môjho názoru – alebo už budem cítiť nejaký fyzický alebo emočný diskomfort, tak sa budeme musieť o tom baviť, že či by sa ten proces nedal nejakým spôsobom trochu spomaliť,“ priznal väčšinou mĺkvy Ivan navzdory prvotnému tvrdeniu, že mu záleží predovšetkým na vzťahu medzi nimi, nie na vzhľade.
Navyše dodáva, že „ako vyzerá Marvin teraz, je na hranici mojej tolerancie. Nemôžem síce rozhodnúť o tom, ako vyzerá niekto iný, ale to, ako vyzerá Marvin v súčasnosti, mi neprekáža“. Naznačil tým, že v budúcnosti by zmena vzhľadu jeho manželky mohla byť prekážkou.
A nemôžeme sa mu čudovať. Marvina si v roku 2007 bral ako ženu a splodili spolu dve deti. Podľa fotografií zo začiatku ich vzťahu, ktoré boli súčasťou dokumentu, mala jeho žena dlhšie vlasy a rozhodne nevyzerala ako muž. Ako bude teda prijímať, keď jeho manželka vplyvom testosterónovej „kúry“ získa viac mužské než ženské črty?
Možné ťažkosti s prijatím nového ja svojej manželky priznáva aj pri otázke režisérky, či si vie predstaviť, že takto o rok bude sedieť vedľa Marvina, ktorý bude mať bradu. „Neviem si to celkom dobre predstaviť, hlavne neviem, aká bude tá moja emočná reakcia. Lebo si netrúfam definovať, ako sa mám s tým vyrovnať alebo nevyrovnať.“
V súčasnosti však „dôvod, prečo sme spolu, je stále ten istý. Máme sa radi“, povedal stručne Ivan.
Manželský pár momentálne prebiehajúcu tranzíciu považuje za bežný, ničím výnimočný problém, ktorý musia vo vzťahu vyriešiť. Marvin to potvrdzuje vyjadrením, že si nemyslí, že majú vo vzťahu väčšie problémy než väčšina ich známych a kamarátov.
Na Marvinovej strane však otázka vzťahu nemá jednoznačnú odpoveď. Tvrdí síce, že pri zmene pohlavia je Ivan jej najväčšou oporou, no vyhliadky do budúcna už nie sú také priaznivé: „V momente, keď získam pocit, že ma Ivan vníma ako kompromis alebo že ma vníma ako niečo neatraktívne, s čím sa musí zmieriť, pretože sa musí ďalej starať o deti, tak sa s ním rozídem ja. To je jasné.“
Podľa Marvina je to však normálne, pretože ľudia sa fyzicky môžu zmeniť aj pre vek alebo preto, že priberú, či preto, lebo ochorejú. Týmto spôsobom prirodzené fyziologické zmeny kvalitatívne prirovnáva k zmene pohlavia. No akosi zabúda na to, že bežné telesné zmeny spôsobené starnutím alebo chorobou podstúpi skôr či neskôr každý človek. Na rozdiel od tranzície.
Rozchod podľa Marvina nerozoberali, „ale možno by sme mali“.
V závere dokumentu podá Soňa Marvinovi do rúk zápisník a požiada ju, aby napísala päť viet o tom, ako sa skončí ich vzťah s Ivanom. Marvin uvádza tri možnosti. Prvá je optimistická: „Vila pri mori, pes, nohy hore. Kopiace sa zdravotné problémy, ale ešte stále sa môžeme dobre najesť a prejsť sa po pláži. Takže príjemný pomalý dlhý dôchodok.“
Druhá by nastala zrejme v prípade vzájomného odcudzenia a zotrvania vo vzájomnej blízkosti iba kvôli deťom: „Apokalypsa – pomalá či rýchla. Ivan a ja budeme teammates [spolupracovníci, pozn. red.].“
A tretí scenár počíta s rozchodom partnerov: „Každý s novým partnerom a pozývame sa navzájom na narodeninové oslavy.“
Zdá sa, že od procesu tranzície nedokáže Marvina odvrátiť ani prípadné riziko rozpadu evidentne šťastného vzťahu.
Šťastný človek, zmätený divák
Nielen Ivan však na pozadí procesu tranzície pôsobí váhavo. Neistota sa nesie celým filmom. Nevieme, čo bude. Budeme to riešiť, keď to príde. Nejako to dopadne. Spolužiakom detí sa to možno bude zdať zvláštne, ale aj to budeme riešiť, keď to príde. Uvidíme. Presvedčenie sa z kinoplátna akosi vytratilo.
Za zmienku stojí aj potenciálna Marvinova reakcia na situáciu, keby ich deti boli trans: „Dúfam, že by to pre to moje dieťa bolo jednoduchšie, než to bolo pre mňa, ale nemôžem povedať, že by som si to prial. Čo narobíš. Asi by som neotváral šampanské, ale na tom dieťati nie je nič zlé – je trans, tak je trans,“ pripúšťa opatrne Marvin.
Môj dojem z filmu výstižne ilustruje scéna z posledných minút snímky. Rodina je spolu v lese, medzi stromami majú natiahnuté lano, po ktorom sa pokúšajú prejsť. Keď je na rade Marvin a s pomocou Ivana balansuje na napnutom lane, jedno z detí zakričí: „Spadneš.“ Na to Marvin odpovie stručne: „To asi áno.“
Vyjadrené inou metaforou, celý dokument pripomínal jazdu v rozbehnutom aute bez bŕzd. Všetci tak nejako šípia, že náraz jedného dňa príde, no napriek tomu dúfajú, že z neho vyviaznu s čo najmenšou ujmou.
Neobyčajný príbeh o česko-slovenskej rodine teda nutne potrebuje pokračovanie v podobe návratu po niekoľkých rokoch. Z diváckej perspektívy ma zaujíma predovšetkým ďalší osud Ivana. A to, či zmeny, ktoré jeho manželka podstupuje a ktoré budú časom viditeľné a nezvratné, prijme tak stoicky, ako sa vo filme prezentovalo.
Pretože nie, problém, ktorý rieši rodina Horvatovcov, skutočne bežný nie je.