Rod Dreher na Konzervatívnom summite v Bratislave: Ľavicová ideológia zašla priďaleko a blíži sa k vám

Štandard prináša celé znenie prejavu jedného z najznámejších amerických konzervatívcov Roda Drehera na Konzervatívnom summite v Bratislave. Publicista v ňom okrem iného hovorí o svojom vzťahu k Slovensku, rizikách progresivizmu, ktorým naša krajina čelí ale aj recepte na to, ako im zabrániť.

Napriek tomu, že teraz žijem v susednom Maďarsku, v tomto regióne som cudzinec. Ale aj tak cítim k Slovensku osobitnú náklonnosť, pretože práve tu, v Bratislave, som sa prvýkrát tvárou v tvár stretol s hrdinstvom kresťanského odporu proti komunistickej totalite. Je mi cťou a privilégiom, že som bol požiadaný, aby som sa vám dnes prihovoril.

Tu som prvýkrát počul mená Tomislav Kolakovič, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry a Ján Chryzostom Korec. Tu som prvýkrát stretol Františka Mikloška, Vlada Palka, Jána Čarnogurského a ďalších, ktorí bojovali proti komunistom. Práve tu som navštívil skrytú komnatu, kde desať rokov kresťania v podzemí tajne vyrábali samizdaty, aby udržali život cirkvi. A práve tu, v tejto krajine, som sa poklonil pri hrobe kardinála Koreca a modlil som sa k nemu, aby mi pomohol povedať pravdu o komunizme a o hrozbe novej totality, ktorá vzniká dnes.

Moja kniha Nežite v klamstvách, ktorú som venoval pamiatke otca Kolakoviča, mala veľký úspech. V Spojených štátoch sa jej predalo takmer 200-tisíc výtlačkov a bola preložená do desiatich jazykov. Keď ma nabudúce uvidíte v Bratislave, bude to s kamerovým štábom. Produkčný tím teraz zbiera 3 milióny dolárov na nakrútenie dokumentárneho seriálu o varovaní, ktoré majú kresťanskí antikomunisti z bývalého sovietskeho bloku pre dnešný svet. Posolstvo, ktoré sa mi prvýkrát dostalo do rúk tu v Bratislave, je na ceste k miliónom ľudí. Vzdávam Bohu chválu a ďakujem kardinálovi Korcovi za jeho príhovor.

Aké je posolstvo knihy? Tri desaťročia po páde komunizmu v Rusku a Európe vzniká nová forma totalitarizmu. Nevyzerá ako prvá verzia, je skôr jemnejšia, príjemnejšia – čo ju robí ťažšie viditeľnou. Istý slovenský katolícky kňaz povedal: „Za komunizmu evanjelium svietilo jasným svetlom do tmy. Dnes však toto svetlo naráža len na hmlu.“ Tí, ktorí žili v tvrdej totalite sovietskej éry, cítia v kostiach, že niečo zlé je na pohybe.

Svätý Ján Pavol II. varoval postkomunistické národy Európy, ktoré prežili peklo jednej formy materializmu, marxizmu-leninizmu, aby nepodľahli zvodnejšej forme populárnej na Západe. Čo tým chcel povedať? Mal na mysli, že súčasný Západ ponúka svet pohodlia a zdanlivej slobody bez Boha. Chcel tým povedať, že Európa nebude na tom lepšie, ak vymení okovy totalitarizmu, o ktorých písal George Orwell v knihe 1984, za okovy, o ktorých písal Aldous Huxley v knihe Prekrásny nový svet.

Knihu 1984 pozná každý, ale oveľa menej ľudí pozná Huxleyho dystopický román, ktorý vyšiel v roku 1932. Práve na Huxleyho by sme sa mali obrátiť, ak chceme pochopiť totalitnú hrozbu, ktorá na nás teraz dolieha. Huxley nám v knihe predstavuje technologicky vyspelý svet, v ktorom je všetko dokonale riadené. O materiálne potreby ľudí je postarané. Majú všetok sex, po ktorom túžia. Sú neustále zabávaní. Dostávajú pravidelné dávky sómy, drogy, ktorá ich udržiava šťastných. V tejto spoločnosti sa odstránilo všetko utrpenie. Svetový kontrolór Európy sa chváli, že jeho spoločnosť ponúka „kresťanstvo bez sĺz“.

Dosiahli akúsi utópiu, ale na úkor toho, čo robí človeka skutočne človekom. Našli pozemský raj, ale stratili svoju dušu. Aldous Huxley sa obával, že práve sem smeruje moderný Západ. Keby sa dožil toho, čím sa Západ stal v roku 2023, vedel by, že jeho takmer sto rokov starý román bol proroctvom. My, ľudia Západu, chceme neobmedzený sex, bohatstvo, pocit blahobytu a slobodu vybrať si, čo chceme, bez Boha, rodiny, krajiny, minulosti a budúcnosti, ktoré by určovali hranice tejto voľby.

A ak si dosiahnutie tejto myšlienky dobra vyžaduje, aby sme sa vzdali svojej ľudskosti v prospech tých, ktorí ovládajú algoritmy, riadiace našu technologickú utópiu, príliš veľa z nás je ochotných to urobiť. Prečo? Pretože sme zabudli na Boha. Yuval Noah Harari, ktorý je obľúbeným intelektuálom Silicon Valley, s veľkým nadšením hovorí, že teraz žijeme v ére „Homo Deus“ – teda v čase, keď má človek také technologické možnosti a slobodu od minulosti, že si môže sám zo seba urobiť svojho vlastného boha. To je satanské. Je to ten istý prísľub, ktorý dal had v rajskej záhrade: „Budete ako bohovia.“ 

Toto sa nám nedeje preto, že by nás dobyla cudzia imperialistická mocnosť, akou je Sovietsky zväz, a násilím nám vnútila svoju ideológiu. My sme si ju vybrali a každým dňom si ju vyberáme čoraz viac. Napriek tomu sme takmer určite nezažili to najhoršie.

V knihe Neži v lži (Live Not By Lies) hovorím o veľkej politickej filozofke 20. storočia Hannah Arendtovej a jej štúdii o tom, ako Rusko a Nemecko upadli do totalitarizmu. Rozpoznala niekoľko faktorov, ktoré boli prítomné v oboch spoločnostiach a ktoré ich robili náchylnými na totalitarizmus. Všetky ich máme aj dnes.

Po prvé, a to je najdôležitejšie, boli naplnení masovou osamelosťou a odcudzením. Jednotliví ľudia sa cítili odtrhnutí od minulosti, od budúcnosti, od svojich inštitúcií a od seba navzájom. Túžili po pocite zmyslu, cieľa a solidarity.

Po druhé, predtotalitné Rusko a Nemecko boli krajiny, v ktorých elity útočili na základy spoločenského poriadku, aby mohli sledovať, ako sa doň hrnú ľudia, ktorí boli vylúčení.

Naše elity dnes zničili prirodzenú rodinu ako normatívnu inštitúciu a sú zaneprázdnené ničením pojmu muža a ženy, aby vytvorili priestor pre LGBT ľudí. V Maďarsku, kde žijem, americký veľvyslanec vo verejných vystúpeniach často uráža Maďarov za ich odvážne odmietnutie urobiť to, čo požaduje Washington, a vzdať sa svojich kresťanských ideálov a prijať evanjelium LGBT.

Tieto elity navyše odmietajú brániť hranice našej civilizácie pred útočníkmi, ktorí prichádzajú bez zbraní. Ničia verejné sochy veľkých postáv západnej minulosti, nedokonalých mužov, ktorých veľkosť je súčasťou nášho dedičstva. Vyhadzujú spomienky na týchto veľkých mužov, veľké knihy a veľké umelecké diela z našich univerzít, pretože tieto artefakty majú v sebe škvrnu civilizácie, ktorú naše elity začali nenávidieť.

Po tretie, predtotalitné Rusko a Nemecko sa stali spoločnosťami, v ktorých sa ľudia nezaujímali o to, aká je pravda. Záležalo im len na tom, aby počuli a verili veciam, ktoré im zapadali do ich preferovaného svetonázoru. Keď sa ľudia prestanú zaujímať o pravdu a uprednostnia príjemné lži, potom je veľmi ľahké nimi manipulovať. Malo by byť úplne jasné, že v dnešnom svete sociálnych médií sme sa stali takýmito ľuďmi.

V posledných mesiacoch som počul Európanov z celého kontinentu hovoriť, že covid bol pre nich apokalypsou. Prečo? Pretože im ukázal, ako rýchlo väčšina ľudí v našej modernej spoločnosti urobí presne to, čo sa im povie, a tých, ktorí spochybňujú autoritu, považujú za nebezpečných vyvrheľov, ktorí si zaslúžia trest. Včera to bol covid. O čom bude morálna panika zajtra?

V Spojených štátoch dnes panuje malá panika okolo transrodových detí. Ľavicové elity využili médiá na to, aby Američanov presvedčili, že deti môžu tvrdiť, že sú transrodové, a že správne je tieto deti chemicky vykastrovať a chirurgicky zmrzačiť, aby mohli žiť svoju údajne pravú rodovú identitu. Ak s tým nesúhlasíte, potom ste strašný fanatik, ktorý chce vidieť transdeti mŕtve.

Ideológia zašla veľmi ďaleko. Existuje mnoho školských systémov, ktoré zámerne skrývajú pred rodičmi informácie o tom, že ich dieťa sa v škole identifikuje ako transrodové. Školy indoktrinujú deti do transrodovej ideológie. A existuje dokonca päť alebo šesť amerických štátov riadených ľavicou, vrátane Kalifornie, ktoré si vyhradzujú právo odobrať maloleté deti v určitom veku ich rodinám, ak si dieťa želá zmeniť pohlavie, ale rodičia sa tomu bránia.

Keby ste väčšine Američanov pred dvadsiatimi rokmi povedali, že to príde, neverili by tomu. Mysleli by si, že masy nahnevaných Američanov by zaplnili ulice, aby protestovali proti takejto hroznej veci. No teraz sme tam a protestuje len relatívne málo ľudí. Všetci boli demoralizovaní, báli sa, že by boli nesúcitní. Takto funguje mäkká totalita.

Toto všetko sa blíži aj k vám a nepochybne tu už do určitej miery je. Pred piatimi rokmi som mal sériu prednášok po Českej republike o svojej knihe Benediktova voľba. Keď prišlo na otázky a odpovede, vždy sa našiel niekto, kto zdvihol ruku a spýtal sa ma na tú šialenú genderovú ideológiu v Amerike. Je to pravda? Pýtali sa. A potom: Ako by to mohla byť pravda? Zdalo sa im to nepochopiteľné.

To bolo len pred piatimi rokmi. Pozrite sa okolo seba teraz.

Čo teda môžete urobiť, aby ste ako konzervatívci a vlastenci čelili kríze?

Nemôžem si trúfať povedať vám, čo máte špecificky politicky robiť. Čo ja viem? Som Američan, ktorý je tu nový. Môžem vám však povedať, aké sú podľa mňa parametre, podľa ktorých sa musíte rozhodnúť konať.

Vládnuca trieda v Európe a na celom Západe je odporcom národnej suverenity. To znamená, že národy Európy sa musia vzdať svojej samostatnosti v prospech vládnucej triedy v Bruseli a Washingtone, ako aj na Wall Street a v Silicon Valley. Táto vládnuca trieda verí v otvorené hranice s cieľom vytvoriť kapitalizmus bez trenia. Verí v technologickú kontrolu všetkých aspektov života pre údajné väčšie dobro ľudstva – aj keby to malo znamenať zavedenie systému sociálneho kreditu v čínskom štýle a digitálnych mien centrálnych bánk.

Táto vládnuca trieda opovrhuje tradičným kresťanstvom ako nepriateľom sexuálneho oslobodenia a individuálnej autonómie. (Mimochodom, táto vládnuca trieda má dokonca mnoho spojencov v cirkvách.) Táto vládnuca trieda chce, aby Európania buď zabudli na svoju históriu, alebo ňou opovrhovali ako ničím iným než príbehom rasizmu, kolonializmu, sexizmu a zla. Ak vás dokážu presvedčiť, aby ste nenávideli to, kým ste, potom vás môžu zviesť k tomu, aby ste prijali ich ideál toho, kým by ste mali byť.

Táto vládnuca trieda urobí všetko, čo považuje za potrebné, aby vás prinútila prijať jej agendu. Ak sa prispôsobíte jej požiadavkám, stratíte svoju krajinu a jej dušu. Musíte odmietnuť jej naratív. Musíte odmietnuť jej jazyk. Musíte pevne stáť na poznaní svojej viery, svojej kultúry a svojej histórie.

Aj keď ste malá krajina, musíte urobiť všetko pre to, aby ste sa spojili s inými malými krajinami a postavili sa týmto tyranom. Ak to urobí dostatok z nás, možno budeme prekvapení, akých spojencov máme v celej Európe a inde na Západe.

Viem, že slovenskú pravicu rozdelila, niekedy až trpko, vojna na Ukrajine. Viem, že táto vojna narušila priateľstvá, niektoré z nich staré a hlboké. Priatelia, prosím vás, aby ste sa zmierili. Duchovná, morálna a politická vojna, ktorá prebieha proti viere a proti západnej civilizácii, je väčšou hrozbou pre nás všetkých. Levy naozaj prichádzajú. Zmierme sa a postavme sa spoločne za Boha, za pravdu a za národ. Nech už si o konflikte medzi NATO, Ruskom a Ukrajinou myslíte čokoľvek, prosím, nedovoľte, aby sa vaše bratstvo a solidarita stali obeťami vojny.

Je na vašich politikoch, intelektuáloch a kultúrnych lídroch, aby určili, aký je najlepší a najrozumnejší postup vzhľadom na realitu v tejto oblasti. Môžete si však vziať odvahu z histórie protikomunistického odboja v tejto krajine. Boli to muži a ženy, ktorí vedeli, kým sú, a boli pripravení trpieť, ba dokonca aj zomrieť za pravdu.

Nestali sa takými odvážnymi a zásadovými zo dňa na deň. Trénovali na to.

V roku 1943 prišiel na Slovensko chorvátsky kňaz Tomislav Poglajen, ktorý utekal pred nacistami. Prijal priezvisko Kolakovič a začal vyučovať na Katolíckej univerzite v Bratislave. Varoval Slovákov, že po skončení vojny budú vládnuť Sovieti, ktorí budú prenasledovať cirkev. Otec Kolakovič a jeho spojenci začali okamžite pracovať – často tvárou v tvár skepse biskupov a iných – na príprave ľudí na budúci boj.

Nie som otec Kolakovič. Nie som ho hoden. Ale v roku 2019, pri mojej prvej návšteve Bratislavy, keď som prvýkrát počul o ňom a jeho prorockom poslaní, som vedel, že otec Kolakovič hovorí aj do našej doby. Možno prostredníctvom tohto potulného Američana, ktorý sa vám dnes ráno prihovára, sa otec Kolakovič opäť prihovára Slovákom. Čo hovorí?

Hovorí, že pre vás a pre nás všetkých sa pripravuje veľké zlo. Hovorí, že teraz je čas pripraviť sa na dlhý boj.

Nabáda vás, aby ste jasnými očami videli podstatu krízy okolo vás. Aby ste bez strachu posúdili význam udalostí a podľa svojich kresťanských a konzervatívnych zásad určili, aká by mala byť správna reakcia. A potom konať – to znamená neuspokojiť sa s tým, že o tom budete len hovoriť alebo písať na internete, ale urobiť konkrétne kroky na budovanie odporu v záujme Dobra, nech to stojí, čo to stojí.

A nakoniec, predovšetkým, nežiť v lži. Nemusíme dosiahnuť víťazstvo v krátkom čase; musíme robiť len to, čo je správne pred Bohom. Ani jeden z protikomunistických odbojárov, s ktorými som hovoril, neveril, že sa dožije konca komunizmu. Odporovali, pretože to bolo správne.

V Jánovom evanjeliu sa píše, že Ježiš povedal ľuďom: „Spoznáte pravdu a pravda vás oslobodí.“ Platí to aj dnes. Ako však svedčia dejiny Slovenska v dvadsiatom storočí, v pravde sa nedá žiť, ak nie ste ochotní pre ňu trpieť. Kresťanstvo bez sĺz neexistuje.

Ale ak sa pozriete, ako to urobil môj priateľ, slovenský fotograf Timotej Križka, do tvárí hrdinov, ktorí za múrmi komunistických väzníc nepochybne preliali veľa sĺz za svoju oddanosť pravde, sú to slzy víťazstva. Sú to slzy, ktoré nám hovoria slovami nášho Pána: „Nebojte sa, lebo ja som premohol svet.“

Takéto slzy majú väčšiu cenu ako akýkoľvek politický program. Sú vodou krstu, ktorá môže zmyť zlo tohto sveta. Na záver vám poviem pravdivý príbeh, ktorý má pre nás dnes silný symbolický význam.

V roku 1972 bol americký spisovateľ Tobias Wolff dvadsaťročný mladík. Dobrovoľne sa prihlásil do Lúrd, miesta zázračných uzdravení, aby pomáhal chorým pútnikom, ktorí sa prichádzali okúpať do vody v nádeji na uzdravenie. Wolff vždy zle videl, ale bol márnivý a neznášal nosenie okuliarov. Mladosť teda prežil v rozmazanom svetle.

Jedného dňa jeho posádka sprevádzala skupinu postihnutých talianskych pútnikov na letisko, aby stihli charterový let domov. Wolffovou úlohou bolo postarať sa o úplne ochrnuté dvojročné dievčatko, pripútané na lôžko s hadičkami vychádzajúcimi z nosných dierok, ktoré sa odvádzali do vakov pod prikrývkou. Keď nakladali lietadlo, bolo horúco a dusno, a potom sa bez zjavného dôvodu dvere lietadla zavreli a bezmocné dieťa uviazlo.

Wolff sa zúfalo snažil udržať hmyz preč od trpiaceho dieťaťa, spanikáril a plakal pre ňu a nad krutosťou sveta. Keď sa dvere lietadla opäť otvorili, aby dieťa pustili na palubu, Wolff vzlykal, ale keďže sa všetci poriadne potili, nikto si to nevšimol.

Počas cesty autobusom z letiska do Lúrd si Wolff, ktorý stále nemal okuliare, všimol, že vidí veci v diaľke. Pretrel si oči, aby si ich vyčistil, a pomyslel si, že možno zmes potu a sĺz vytvorila na jeho očiach akúsi šošovku, ktorá mu umožnila vidieť. No efekt nezmizol.

Povedal: „Točila sa mi hlava, bol som nepokojný, šťastný, ale zároveň som sa cítil nepríjemne, nebol som sám sebou. Potom som mal jasnú myšlienku, že keď sa vrátime do Lúrd, mal by som ísť do grota a pomodliť sa. To bolo všetko. Ísť do grota a modliť sa.“

Ale neurobil to. Na druhý deň ráno mal Wolff oči opäť v zlom stave a musel znovu nosiť okuliare.

O mnoho rokov neskôr, keď Wolff premýšľal o tom, prečo odmietol svoje vlastné zázračné uzdravenie, povedal, že pravda je, že nemohol zniesť myšlienku na zmenu vlastného života, na pokánie a život pre Krista. Povedal, že by sa musel vzdať sebeckých pôžitkov, ktoré mal rád.

Je to veľmi ľudská tragédia. Tobias Wolff prijal slepotu, pretože sa bál nežiť v lži, pretože obete života v pravde boli príliš veľké.

Slzy verných slovenských kresťanov, z ktorých väčšina je už mŕtva a ktorí prežili to najhoršie, čo im komunisti mohli pripraviť, sú očistným darom, ktorý vám Slovákom – a vlastne nám všetkým – dnes umožňuje jasne vidieť podstatu našich nepriateľov, našich výziev a nás samých. Jasné videnie si však vyžaduje, aby sme urobili ťažké úsudky a vykonali ešte ťažšie činy. Nečudo, že niektorí preferujú slepotu.

Stále však máme to, čo nám chcú kontrolóri z Washingtonu, Bruselu, Wall Street a Silicon Valley vziať: slobodu voľby.

Modlite sa, priatelia, aby sme si vybrali dobre.

Ďakujem vám za váš čas.

Rod Dreher (55)

je americký novinár a publicista. Pravidelne píše pre American Conservative. V roku 2017 bola jeho najpredávanejšia kniha Benediktova voľba označená v New York Times za najdôležitejšiu náboženskú knihu desaťročia. V roku 2019 sa stala ďalším bestsellerom kniha Neži v lži, ktorá upozorňuje na prichádzajúci mäkký totalitarizmus. Knihu venoval pamiatke otca Tomislava Kolakoviča, zakladateľa slovenskej podzemnej cirkvi. Obidve knihy vyšli v slovenskom preklade. Je členom pravoslávnej cirkvi. Pochádza z amerického štátu Louisiana, momentálne žije v Budapešti.