Keď Poliaci šíria ruskú propagandu

Pred pár dňami kanadský parlament odmenil ováciami postojačky banderovca Jaroslava Hunku, za vojny príslušníka Waffen SS Galizien, za jeho boj proti Rusom. Človek si položí otázku o intelektuálnej výbave predsedu parlamentu Anthonyho Rotu, ktorý na to vyzval. Čo si tak myslel, v akej vojne tak mohol bojovať 98-ročný Ukrajinec proti Rusom? Nie náhodou v tej, v ktorej Kanada bojovala po boku Rusov proti Hitlerovi a proti takým, ako je tento 98-ročný Ukrajinec? Táto úvaha bola pre Rotu náročná. Ale aj on patrí k svetovej elite, ktorá nás vedie.    

Na Slovensku vidíme bilbordy varujúce pred volebným víťazstvom fašistov. Ale nie tých banderovských.

V lete prišli z Poľska správy o navrhovanom zákone proti banderizmu.

Začnime teda Poľskom.

O poľskom antagonizme voči Rusku

Od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu vo februári 2022 bolo Poľsko považované aj západnými médiami za krajinu, ktorá najvehementnejšie podporuje Ukrajinu, pomáha jej a je, takpovediac, taká bojachtivá, až predstavuje nebezpečenstvo, že ako členská krajina NATO by mohla celé NATO priviesť do otvorenej vojny s Ruskom.

Hovorí sa, že skupina krajín stredovýchodnej Európy v čele s Poľskom by bola ochotná vojensky vstúpiť na územie západnej Ukrajiny. Poľsko prichýlilo zo všetkých krajín EÚ najviac ukrajinských utečencov, z Poľska pochádzalo veľa dobrovoľníkov, ktorí šli na Ukrajinu bojovať proti Rusom. Poľský antagonizmus voči Rusku je všeobecne známy.

V jednom je to pre Poliakov šťastím. Ak by ten antagonizmus nebol tak notoricky známy, asi by už boli obviňovaní z šírenia ruskej propagandy. Prečo? Pre tému Stepan Bandera.

Dlhodobý spor medzi Poľskom a Ukrajinou o Banderu

Tak ako Poľsko Ukrajinu podporuje v zápase proti Rusku, tak zároveň Poľsko a Ukrajina vedú dlhodobý vzájomný spor. Nemáme na mysli spor o vývoz ukrajinského obilia, ten je krátkodobý. Nemáme na mysli ani správu o ukončení dodávok poľských zbraní pre Ukrajinu. Vysvetlilo sa to tak, že nebudú dodávané nové zbraňové systémy, ale staršie áno.

Máme na mysli trvalú dlhodobú poľskú kritiku ukrajinského banderizmu. Banderizmus, teda politický odkaz Stepana Banderu, sa totiž po revolúcii Majdanu stal ukrajinskou štátnou ideológiou. Zračí sa v ukrajinských zákonoch, Banderových sochách na námestí, v názvoch ulíc a námestí, v poštových známkach, pamätných minciach, udelených tituloch „Hrdina Ukrajiny“, atď.

Pre Poliakov je banderizmus neprijateľný. Inak v EÚ nikomu neprekáža

V roku 1943 Ukrajinská povstalecká armáda UPA, ktorá bola vojenským krídlom Banderovej Organizácie ukrajinských nacionalistov OUN, povraždila takmer stotisíc Poliakov na dnešnej západnej Ukrajine, a to na Haliči a Volyni. Táto udalosť je známa ako Volynský masaker.

Banderovský kult na Ukrajine je súčasnej EÚ ukradnutý, ale Poliakom taký byť nemôže. Nemôžu sami sebe napľuť do očí.

Banderovci preto Poliakov nemajú v láske. V roku 2016 Ukrajina zablokovala premietanie poľského historického filmu Volyň o Volynskom masakre. Ukrajinskí nacionalisti v roku 2017 pripevnili Banderov portrét na plot poľskej ambasády v Kyjeve. 

Po ruskej invázii sa spor ešte prehĺbil

Po ruskej invázii sa spor ešte prehĺbil.

V lete 2022 ukrajinský veľvyslanec v Nemecku Andrij Meľnyk verejne obhajoval Stepana Banderu tvrdením, že Bandera nebol zodpovedný za vraždenie Poliakov a židov. To už bolo primnoho. Tvrdou kritikou reagoval Izrael, podľa ktorého Meľnykove slová sú „prekrútením historických faktov, bagatelizovaním holokaustu a urážkou všetkých obetí zavraždených Banderom a jeho ľuďmi“. Po tomto medzinárodnom tlaku ukrajinský prezident Zelenskyj Meľnyka odvolal.

Marcin Przydacz, námestník poľského ministra zahraničných vecí, označil Meľnykove slová za „absolútne neprijateľné“. Zdôraznil však, že Meľnykov výrok nie je stanoviskom ukrajinského ministerstva zahraničných vecí.

O pár mesiacov sa však stala vec, po ktorej sa Poliaci mohli zamyslieť, či nemali reagovať tvrdšie. Stalo čosi typické. Andrij Meľnyk bol vymenovaný za námestníka ukrajinského ministra zahraničných vecí. Zdá sa, že ministerstvu Meľnykove vyjadrenia až tak neprekážali.

Minister Andrzej Dera z Úradu poľského prezidenta Dudu na to reagoval: „Nemôžeme akceptovať politikov, ktorí šíria Banderov naratív“. Podpredseda poľského Sejmu Piotr Zgorzelski povedal: „Menovanie Meľnyka bolo úderom do sŕdc poľských rodín z Volyne“. Kriticky sa ozvali i ďalší politici.

Ukrajinci brnkali ďalej

Ale Ukrajinci si z toho nerobia ťažkú hlavu. Prešlo pár týždňov a 1. januára 2023, na narodeniny Stepana Banderu, sa na twitterovom účte ukrajinskej Verchovnej Rady objavil tweet s pripomenutím, že Bandera má narodeniny, a s fotografiou Valerija Zalužného, náčelníka generálneho štábu ukrajinskej armády. Zalužnyj na fotke sedí pod obrazom Banderu a pripojený text hovorí: „Prebieha boj proti ruskému impériu a pokyny Stepana Banderu sú vrchnému veliteľovi ozbrojených síl známe.“

Poľské protesty už boli silnejšie. Vyjadrilo sa veľa politikov a premiér Mateusz Morawiecki povedal, že vláda zaujala „extrémne kritický postoj k akémukoľvek oslavovaniu či dokonca spomienke na Banderu“. Dodal, že počas vojny došlo k „hrozným ukrajinským zločinom“ vrátane „genocídy“. Sľúbil, že o probléme bude hovoriť s ukrajinským premiérom Denisom Šmyhalom.

Po poľských protestoch bol tweet z účtu vymazaný.

Primátor Ľvova Andrij Sadovyj si však z toho nič nerobil a na sociálnej sieti napísal: „Nová generácia, ktorá vyrástla na príklade Stepana Banderu, išla do boja s novou moskovskou hordou. Banderov životopis je príbehom nezdolnosti.“

Poľsko žiada exhumácie obetí Volynského masakra

Poľsko na jeseň 2022 otvorilo otázku exhumácie obetí Volynského masakra, aby pozostatky všetkých obetí boli nájdené a dôstojne pochované. Premiér Morawiecki povedal v júli 2023, že šlo o taký jedinečný zločin, že ho treba pomenovať ako genocídu.

Ukrajina túto terminológiu odmieta a hovorí o konflikte medzi dvoma národmi.

Ukrajinci sa nebudú ospravedlňovať

Tohto roku sme si pripomenuli 80. výročie začiatku Volynského masakra. Hovorca poľského ministerstva zahraničných vecí Lukasz Jasina vyslovil názor, že historické spory medzi Poľskom a Ukrajinou by mohlo vyriešiť Zelenského ospravedlnenie za Volynský masaker.

Ukrajinský veľvyslanec Vasyl Zvarych označil takúto požiadavku za neprijateľnú a nešťastnú.

Poľský zákon proti banderizmu

V lete tohto roku sa objavila správa o návrhu poľského zákona proti propagácii banderizmu. Pravicové občianske zoskupenie „Dohoda pohraničných generácií“ predložilo poslancom Sejmu návrh zákona, podľa ktorého by mala byť trestná propagácia ideológie OUN a činnosti UPA . 

Autori argumentujú tým, že banderovská ideológia sa šíri v súvislosti s príchodom ukrajinských utečencov pred vojnou, ktorí prichádzajú do Poľska.

Treba poznamenať, že nejde o novú politickú tému. Podobná legislatíva totiž v Poľsku už existuje. Zákon zakazujúci propagáciu banderizmu bol Sejmom schválený už v roku 2018. Teraz zrejme ide o jeho sprísnenie.

Komu okrem Poliakov banderizmus prekáža? Už iba Rusom

Banderovská história 20. storočia predstavuje obrovský problém pre poľsko-ukrajinské vzťahy. Zároveň však platí, že Poľsko a Ukrajina majú spoločnú históriu, ktorá trvala niekoľko storočí. Veľké časti dnešnej Ukrajiny tvorili spolu s poľským územím Poľsko-litovskú úniu, svojho času najväčší štát v Európe.

Poľsko si počína správne, keď proti ukrajinskému banderizmu protestuje, zároveň trvá na ukrajinskom vyrovnaní sa s minulosťou, a zároveň prejavuje trpezlivosť.

Poľská snaha však zatiaľ neprináša ovocie. Ukrajina si svojho Banderu ponecháva.

Je to paradox, ale v kritike ukrajinského banderizmu má Poľsko len jedného spojenca, a to právo toho, koho si neželá. Je to Rusko.

Ruskej kritike banderizmu sa tu nevenujeme. Je terminologicky tvrdšia, nezdráha sa ukrajinský banderizmus nazývať nacizmom. Napokon, denacifikáciu Ukrajiny označuje za jeden z cieľov ruskej invázie.

Pojem denacifikácia možno považovať za pojem založený na zveličení. Ale faktografia, ktorú sme uviedli, nepochádza z ruských zdrojov a vyplýva z nej, že tvrdá kritika banderizmu je oprávnená. A Poliaci a Rusi sú dnes jediní, ktorí ju na štátnej úrovni robia. Naozaj, len notorický protiruský imidž chráni Poliakov pred obvineniami zo šírenia proruskej propagandy vo veci banderizmu.

Je banderizmus nacizmom?

Nechcem sa púšťať do rozsiahleho hľadania odpovede na otázku, či je banderizmus fašizmom alebo nacizmom. Spresním však otázku takto: je banderizmus fašizmom či nacizmom v zmysle dnešných liberálnych kritérií?

No a tu je odpoveď úplne jasná.

V zmysle kritérií, ktoré si stavia sama liberálna ideológia, je odpoveď, samozrejme, áno. Liberáli na Slovensku za príznak fašizmu považujú v podstate každú čo i len čiastkovo pozitívnu zmienku o vojnovej Slovenskej republike. A režim Tisovej Slovenskej republiky bol v porovnaní s praxou OUN a UPA iba odvar.

Euroamerickí liberáli by preto banderizmus mali považovať za príznak fašizmu, či nacizmu. Lenže to nerobia.

V minulosti sa o to ešte pokúšali

V minulosti sa o to ešte chvíľu pokúšali. V roku 2010 Európsky parlament kritizoval udelenie titulu „Hrdina Ukrajiny“ Banderovi prezidentom Juščenkom. V roku 2012 vo voľbách na Ukrajine uspela banderovská strana Svoboda. Európsky parlament schválil v rezolúciu, v ktorej pred Svobodou varoval.  

Keď sa vo februári 2014 po zvrhnutí prezidenta Janukovyča v Kyjeve vytvorila prvá pomajdanská vláda za účasti Svobody, podľa komisára EÚ Güntera Verheugena bolo osudnou chybou porušiť tabu a akceptovať „skutočných fašistov“ vo vláde.

V roku 2014 BBC ešte bola schopná upozorňovať na banderovský problém. Teraz to už nie je téma.

V minulej dekáde sa ešte v americkom Kongrese diskutovalo, či je možné v rámci vyzbrojovania Ukrajiny financovať aj dobrovoľnícky batalión Azov, keďže ten sa považoval za neonacistický.

S tým všetkým je koniec. Keď dnes píšete o banderizme, tak to označia za „ruskú propagandu“.

A tak euroamerický liberalizmus bojuje proti fašizmu tam, kde je ho málo. Nie tam, kde je ho viac. Je to pokrytectvo. Ilustrujme si to na Slovensku.

Nebotyčné liberálne pokrytectvo na Slovensku

S blížiacimi sa parlamentnými voľbami na Slovensku naši liberáli čoraz viac bojujú proti fašizmu na Slovensku.

Pred víťazstvom fašizmu v slovenských voľbách nás varujú bilbordy.

Pred rokom boli našimi liberálmi (a aj Robertom Ficom, áno, aj Ficom) za fašistov označení i traja mládenci z Bielej légie Tunega, Púčik a Tesár, popravení komunistami. Prezidentka Čaputová sa ospravedlňovala za to, že im udelila vyznamenanie.

Premiér Ódor v rozhovore označil stranu Smer síce nie za extrémistickú, ale za blízku extrémizmu. Naznačuje, že Smer dnes hovorí to, čo predtým fašisti.

Čítajte Buzalkovu knihu Postsedliaci. Alebo radšej iba jej recenziu. Buzalka bojuje proti slovenskému fašizmu neúnavne. Martin Šimečka ju odporúča každému, aby pochopil súčasný fašizmus na Slovensku

Sledujem sociálne siete, a vidím, že prejavom fašizmu je i to, keď chce Kaliňák zobrať násilím Matovičovi mikrofón. Násilne sa to robiť nemá, ale fašizmus?

Na Slovensku je pre niekoho fašizmus všade, kam sa pozrieš.

Ale u susedov? Nič.

Hľadal som nejaké komentáre na Sme a v N-ku o ováciách pre banderovca v kanadskom parlamente. Našiel som niečo? Nie.

Napadne slovenským liberálom, ako absurdne by vyzeralo pripomenutie narodenín Jozefa Tisa na stránke slovenského parlamentu? Ako by vyzerala fotografia náčelníka štábu našich ozbrojených síl pod Tisovým portrétom? Nie, nenapadne.

Vedia si naši liberáli predstaviť absurdný výjav, ako v parlamente tlieskame bývalému príslušníkovi jednotky Edelweis? Vážení, toto je pán, ktorý bojoval pod Ottom von Skorzeny proti Červenej armáde, ergo proti Rusom, povstaňme a tlieskajme... 

Nie, nenapadne im to.

A nezabúdajme. V porovnaní s Banderom bol Tiso umiernený politik.

Porucha vnímania reality

Schopnosť európskych, ale najmä slovenských liberálov nevidieť fašizmus tam, kde tento ostentatívne vystrkuje svoje znaky, a naopak, vidieť fašizmus tam, kde nie je alebo je slabý, je dnešný pozoruhodný úkaz.

Nazvať to pokrytectvom celkom nestačí.

Je to závažná kognitívna porucha vo vnímaní reality.