„Pri realizovaní výskumu bola okrem archívnych prameňov a zbierkových fondov Gemersko-malohontského múzea využitá i metóda oral history uplatnená u respondentov – ešte žijúcich mlynárov, najmä však u ich potomkov a rodinných príslušníkov,“ uviedla Pulišová.
Výskum bol realizovaný vo vyše tridsiatich lokalitách Gemera-Malohontu so zameraním na vybrané mlyny na riekach Rimava, Blh, Suchá, Muráň a ich prítokoch. Práve rozsiahlosť a členitosť daného priestoru mali vplyv aj na typovú odlišnosť a rôznorodosť vodných mlynov. Na hornatom severe s prudšími menšími tokmi boli malé mlyny s náhonom na „hornú vodu“. Na juhu s väčšími tokmi a s „pokojnejšou“ vodou boli mlyny s náhonom „na spodnú“ vodu, často s niekoľkými vodnými kolesami za sebou.
„Mlynské kolesá boli postupne nahrádzané vodnými turbínami a mlynské kamene súborom moderných strojov (valcové stolice, vejačky, triéry a podobne). Zaujímavé bolo tiež sociálne postavenie mlynárov a ich rodinné zázemie, pričom možno hovoriť o celých mlynárskych dynastiách,“ ozrejmila etnologička.
Text zachytáva aj celospoločenské, socioekonomické zmeny a zmeny v hospodárstve, ktorých dôsledkom boli postupné zmeny, a neskôr až zánik tradičného mlynárstva. Okrem textovej časti je súčasťou publikácie tiež rozsiahly súbor 275 fotografií zachytávajúci napríklad interiér, exteriér mlynov a ich okolie, mlynárov a ich rodiny, pri niektorých mlynoch zakreslenia lokalizácie a plány prestavby, výučné a tovarišské listy.
„Vodné mlyny sú spomienkou na svet, ktorý bol charakterizovaný odlišnými mierkami a limitmi života. Mnohé ešte stále stoja, no omnoho viac je tých, ktoré zanikli a ich niekdajšiu existenciu dokazujú často len miestne názvy alebo spomienky pamätníkov dokladujúce, že aj mlyny v minulosti patrili k výrobným zariadeniam prispievajúcim k vysokému hospodárskemu potenciálu a úrovni Gemera-Malohontu,“ zakončila Pulišová.
Vydanie publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.