Susedia Slovenska si vydýchli. Progresívna migrácia sa nekoná

Zdá sa, že povolebný útek frustrovaných más zo Slovenska sa zatiaľ nerozbehol. Rakúsko na dnes ráno nehlási zvýšený počet migrantov na hraniciach, zatvárať hraničné priechody pre naše voľby sa zatiaľ nechystá ani Česko.

Nádej a beznádej počas volebnej noci medzi priaznivcami Progresívneho Slovenska. Foto: Jaroslav Novák/TASR

Nádej a beznádej počas volebnej noci medzi priaznivcami Progresívneho Slovenska. Foto: Jaroslav Novák/TASR

Slovensko sa dnes prebudilo do prvého povolebného pracovného dňa. Keďže hrozilo, že pre vlnu povolebnej migrácie nám Rakúsko a Česko môžu uzavrieť hranice, kľúčová bola situácia práve na týchto hraničných cestách.

Tieto obavy sme reflektovali aj v Štandarde.  

Dnes môžeme s úľavou konštatovať, že najhoršie proroctvá sa nenaplnili. Migračné toky na cestách z priľahlých rakúskych dedín boli síce v pondelok ráno obligátne plné – ale putovali smerom na Bratislavu.

Pre progresívcov sú zatvorené hranice veľmi citlivá záležitosť. Uzávera ide totiž proti podstate ľudských práv, aspoň podľa toho, ako ich definuje Internacionála a John Lennon v hymnickej piesni Imagine („Imagine there´s no countries“).

Druhý vážny dôvod progresívneho odporu k uzavretým hraniciam spočíva v obmedzení plynulého prechodu do Parndorfu. Minulý rok Progresívne Slovensko vydesilo, keď Rakúsko dočasne obnovilo kontroly na hraničných priechodoch, a tak sa straníci ostro obuli do vtedajšieho ministra vnútra Romana Mikulca, že nedokázal našu hranicu ustriehnuť.  

Tak či tak, tento rok sa utečenecká vlna opakuje a hrozilo, že povolebná progresívna migrácia by nevyhnutne splynula s počernými Arabmi, ktorí aktuálne vo veľkom tranzitujú cez Slovensko, aby si spolu s nimi splnili sen o živote vo vysnených západných krajinách.

Dnes ráno si tak mohla vydýchnuť aj rakúska cudzinecká a pohraničná polícia. Tá sa – ak sledovala naše sociálne siete –, ešte dovčera mohla obávať kolapsu azylových centier a možno sa aj pripravovala na ich dočasné rozšírenie a špecializáciu. Museli by totiž rozlišovať utečencov, ktorí utekajú zo Sýrie pred vojnou, od hodnotovej migrácie, ktorá uniká z Bratislavy pred Andrejom Dankom.

Zdá sa však, že postvolebný migračný syndróm sa neaktivoval a potenciálna emigrácia si napokon nechala povedať a podľahla výčitkám od svojich súkmeňovcov.

Medzi progresívcami sa totiž nachádza veľa takých, pre ktorých sú domov, rodina, blízki, vlasť či pracovné zázemie stále dôležitejšie než to, ako dopadli voľby.

Práve oni mali obavy, že ak im vinou masívnej povolebnej utečeneckej vlny Rakúšania zavedú pohraničné kontroly, popri živote s Ficom budú mať ešte aj skomplikovanú cestu do Semmeringu, k Neusiedleru či na viedenské vianočné trhy. 

Potenciálni volební migranti tak vo svojej bubline čelili morálnej výčitke, že obmedzia svojich kamarátov, ktorí tu napriek všetkým démonom vypusteným zo Súmračnej zostanú žiť aj po voľbách.

Podobným morálnym dilemám čelili emigranti naposledy počas komunizmu, keď síce ušli pred totalitou, ale zanechali režimový biľag na svojich príbuzných, na ktorých pre zradcovskú krv hľadela ŠtB ako na podozrivých a následne im ničila život. 

Ak sa vám táto paralela zdá bláznivá, porovnajte ju s týmto: Ján Štrasser v ankete Denníka N z našich pohnutých dejín vylovil prirovnanie s 30. septembrom 1938, keď nás veľmoci zapredali Nemcom, aby sme sa presne v rovnaký deň o 85 rokov sami zapredali Rusom. A to dokonca aj bez Republiky!  

Trochu rozumnejšie do tejto bubliny prehovorila riaditeľka Nadácie Zastavme korupciu Zuzana Petková: „Nerozumiem ľuďom okolo seba, ktorí hovoria, že po sobote treba baliť kufre, lebo ,keď chceš Západ, musíš odísť na Západ´... Ak sa obávame, že nastane opäť únos štátu, je to o dôvod viac, prečo na Slovensku zostať. Tým, ktorí by chceli rozmontovať demokraciu, neurobí nič väčšiu radosť, ako keď im ostatní vyčistia priestor a nebudú stáť v ceste..."

Veď ako by teraz vyzerala Európa, keby Volodymyr Zelenskyj na začiatku prijal ponuku Západu, že mu pomôže ujsť z Ukrajiny pred Putinom?“

Veru.