V roku 2010 kandidovala ešte na kandidátke strany Sloboda a Solidarita, ktorú uzatvárala štvorčlenná platforma Obyčajných ľudí Igora Matoviča. Vďaka preferenčným krúžkom sa prebojovala do parlamentu z piateho miesta. Jurinová uspela aj o dva roky neskôr v predčasných voľbách, kedy opäť kandidovala zo 149. miesta, ale už na samostatnej kandidátke Obyčajných ľudí. Nuž a do tretice získala poslanecký mandát v roku 2016, scenár bol opäť rovnaký, keď kandidovala z predposledného miesta a za ňou bol na hlasovacom lístku už len Igor Matovič.
V parlamente pôsobila do 5. januára 2018. Presne dva mesiace predtým totiž prekvapujúco vyhrala volebný súboj o post žilinského župana s Jurajom Blanárom a práve získanie tejto funkcie ju primälo k rezignácii na poslancovanie v Národnej rade SR.
Urobila tak spoločne s novým trnavským županom Jozefom Viskupičom. „Sľúbili sme to našim voličom. Po mesačnej skúsenosti sme aj na vlastnej koži zistili, koľko je na župe problémov a roboty. Chceme to robiť poriadne a naplno realizovať naše programy a nie si robiť zbierku funkcií," komentovala vtedy svoje rozhodnutie Jurinová. Doplnila, že mesiac si vyskúšala prácu poslankyne aj županky a bolo to podľa nej neúnosné. „Práce je toľko, že obdivujem supermanov, ktorí to zvládajú," dodala Jurinová.
V tej chvíli popri viacerých starostoch a primátoroch v parlamente bol jediným županským „supermanom" predseda Trenčianskeho samosprávneho kraja Jaroslav Baška. Práve jeho Jurinová s Viskupičom vyzývali k rovnakému kroku, ako urobili oni. Hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti dokonca vtedy avizovalo, že do parlamentu predloží zákon, podľa ktorého by exekutívna funkcia primátora, starostu či župana nemohla byť zlučiteľná s poslaneckým mandátom. Nič také sa však v parlamente nepodarilo dodnes prijať.
Tohtoročné voľby boli pre Eriku Jurinovú výnimočné v tom, že sa o dôveru voličov neuchádzala z chvosta kandidátky, ako trikrát predtým, ale bola jej líderkou. Zviedla dokonca interný súboj o post predsedníčky hnutia, keďže Igor Matovič, opätovne kandidujúci zo 150. miesta, vyhlásil, že kto z nich dvoch dostane väčší počet preferenčných hlasov, bude predsedom hnutia.
V tomto smere Matovič Jurinovú jednoznačne prekonal, získal ich viac ako 178-tisíc, kým Jurinová len necelých 70-tisíc. Práve vyšší zisk preferenčných krúžkov bol pre Jurinovú jednou z dvoch podmienok, kedy by sa vzdala postu predsedníčky Žilinského samosprávneho kraja. Tou druhou podmienkou by bola účasť Obyčajných ľudí v koalícii.
Keďže ani jedna z podmienok splnená nebola, Erika Jurinová už krátko po voľbách vyhlásila, že na funkciu žilinskej županky nerezignuje a uplatnenie poslaneckého mandátu bude zvažovať. Aj vzhľadom na slová, ktoré vyriekla pred necelými šiestimi rokmi o tom, čo si myslí o kumulácii dvoch dôležitých funkcií, je takmer isté, že si nebude chcieť „šliapať po jazyku" a miesto v parlamente prepustí svojmu náhradníkovi. Zostáva tak už len otázkou, kedy tak urobí. Kuloárne informácie naznačujú, že stať by sa to mohlo už v najbližších dňoch, ba možno aj hodinách.
Ak by sa žilinská županka Erika Jurinová naozaj rozhodla neuplatniť si mandát v Národnej rade SR, Žilinský kraj by o pozíciu v parlamente neprišiel. Prvým náhradníkom za hnutie Obyčajní ľudia je totiž Žilinčan a bývalý vedúci Úradu vlády SR Július Jakab.
