V USA je to aspoň čiastočne pochopiteľné, ceny tam od júla (trojpercentná inflácia) opäť mierne vzrástli a v septembri bola medziročná inflácia na úrovni 3,7 percenta. Lenže v eurozóne to neplatí.
Navyše, v rámci eurozóny musia byť centrálni bankári pri sprísňovaní menovej politiky opatrnejší, keďže úroveň inflácie je v členských štátoch rôzna, rovnako ako je rôzna aj ich zadlženosť, schopnosť zniesť vysoké sadzby a rýchlosť ochladzovania dopytu a spomaľovania hospodárstva.
Preto sa aj výroky šéfov bánk z jednotlivých krajín mierne líšia. No napriek tomu sa všetky výstupy z kuloárov stáčajú k tomu, že drahšie peniaze tu budú dlhší čas.
Prečo sa to týka aj Európy?
Globálne faktory pôsobia na všetkých. V priebehu roka tu bolo viacero menších ponukových šokov – najmä na trhu s ropou, keď Rusko vo februári a OPEC neskôr na jar vyhlásili škrty v produkcii, aby podporili hodnotu komodity. Menší šok v niektorých európskych krajinách spôsobil aj nedávny Putinov dekrét, ktorým zakázal vývoz spracovaných komodít – benzínu, nafty a niekoľkých ďalších.
To by nebol až taký problém, ak by nevznikla mimoriadne komplikovaná situácia na Blízkom východe, ktorú vykonávatelia monetárnej politiky citlivo vnímajú. Prezident Svetovej banky Ajay Banga preto minulý týždeň povedal, že sadzby pravdepodobne zostanú na vyššej úrovni dlhší čas najmä vzhľadom na pretrvávajúce geopolitické napätie.
Hoci je jeden z najhorších čiernych scenárov, v ktorom by sa Irán zapojil do priamej vojny s Izraelom, veľmi nepravdepodobný, jeho dôsledky na komoditný trh by boli obrovské. Ropa by podľa analytikov Bloomberg Economics mohla zdražieť až o 64 dolárov za barel a následne hnať infláciu vo svete prudko nahor – a to najmä v krajinách a regiónoch, ktoré sú čistými dovozcami čierneho zlata. Ako napríklad väčšina európskych štátov.
A centrálnym bankárom zrejme vzniknú nové vrásky aj pre posledné správy z Číny, kde HDP v treťom štvrťroku rástol rýchlejšie, než sa predpokladalo. Zdá sa, že opatrenia tamojších lídrov na podporu dopytu a nakopnutie ekonomického rastu aspoň sčasti zabrali, čo pre starý kontinent nie je až taká dobrá správa. Najmä čo sa týka energetického trhu, kde by vyšší dopyt čínskych subjektov hnal ceny ropy aj plynu nahor.
Dvere pre ďalšie zvyšovanie sú otvorené
Napriek viacerým udalostiam posledných týždňov, ktoré môžu popohnať infláciu nahor, guvernéri centrálnych bánk a členovia Rady guvernérov ECB sú vo vyjadreniach opatrní. Napriek rozdielnym názorom však mnohí naznačujú, že na stole môže byť aj debata o ďalšom zvyšovaní sadzieb.
Podľa šéfa chorvátskej centrálnej banky Borisa Vujčića sa očakáva, že pokles inflácie bude pokračovať, keďže sprísňovanie menovej politiky zapôsobilo a ekonomika eurozóny takmer stagnuje. Uviedol však, že nemožno „očakávať, že (úrokové) sadzby klesnú skôr, ako budeme pevne presvedčení, že miera inflácie je na ceste k nášmu strednodobému cieľu, čo sa nestane veľmi skoro“.
„Keď inflácia dosiahne úroveň, tipoval by som niekde blízko tri, tri a pol percenta, panuje neistota, či vzhľadom na silu trhu práce a mzdové tlaky dôjde k ďalšiemu približovaniu sa našim strednodobým cieľom [v druhom polroku 2025 by sa mal podľa prognóz dosiahnuť 2-percentný inflačný cieľ, pozn. red.],“ pokračoval s dôvetkom, že „ak sa tak nestane, potom existuje riziko, že budeme musieť urobiť viac“.
Guvernér z Lotyšska a ďalší člen Rady guvernérov ECB Martinš Kazaks povedal, že bude rád, ak úrokové sadzby zostanú na súčasnej úrovni, ale nemôže „zavrieť dvere“ ich ďalšiemu zvyšovaniu z dvoch dôvodov.
„Jedným je, samozrejme, trh práce – stále sme nezaznamenali vrchol rastu miezd –, ale druhým je geopolitika,“ uviedol pre CNBC. Dodal, že menová politika vstupuje do novej fázy cyklu „vyššie na dlhší čas“, ktorá bude pravdepodobne pokračovať, aby ECB zabezpečila návrat inflácie pevne na úroveň dvoch percent v druhej polovici roka 2025.
Aj guvernér rakúskej národnej banky Robert Holzmann naznačil, že riziká súčasnej trajektórie inflácie sú stále naklonené smerom nahor: „Ak prídu ďalšie šoky a ak sa ukáže, že informácie, ktoré máme, sú nesprávne, možno budeme musieť pristúpiť k ďalšiemu alebo možno aj k dvom zvýšeniam,“ povedal.
A čo to znamená pre Slovensko?
Rétoriku guvernérov, ktorí hovoria o tom, že doba drahších peňazí v eurozóne sa predĺži, prípadne sa ich cena ešte zvýši, budú negatívne vnímať najmä štáty, kde je inflácia už teraz pod priemerom eurozóny, majú vyššiu zadlženosť a sú blízko recesie.
Na Slovensku je tempo rastu cenovej hladiny stále relatívne vysoké, hoci postupne spomaľuje. A zotrvanie úrokových sadzieb na tejto úrovni ho bude naďalej utlmovať, čo je iste žiadané. Výstup našej ekonomiky je oproti zvyšku menového bloku takisto pomerne slušný. Tempo rastu HDP by malo dosiahnuť v tomto roku nad jedno percento a v tom nasledujúcom prognózovala OECD dokonca dve percentá.
Na druhej strane, dopyt už našu ekonomiku neťahá, podľa posledných informácií to boli skôr investície firiem v obstaraní stavieb a tiež výrazný prebytok v zahraničnom obchode, ku ktorému prispel vývoz automobilov. A keďže hlavnou zložkou HDP je spotreba (necelé dve tretiny), ak to bankári so zvyšovaním sadzieb preženú, schladia slovenskú ekonomiku až príliš. A nielen ju.
ECB teda balansuje na tenkej hrane. Hrozí, že to môže byť pre niektoré krajiny priveľa – ekonomika sa schladí natoľko, že sa prehupnú do hlbšej recesie. A v prípade ťahúňov, ako napríklad Nemecko, by sme to značne pocítili aj my.
Čo sa týka bežného spotrebiteľa, pre neho rétorika bankárov zatiaľ znamená, že vysoké úroky na hypotékach tu pobudnú dlhší čas. A keďže majú bankári „otvorené dvere“ aj pre ďalšie zvyšovanie sadzieb, je tu možnosť, že pôžičky na spotrebu či bývanie budú v blízkej budúcnosti ešte drahšie.
