Nekonečné hodiny terapií

Keďže Dávid postupne stratil aj reč, medzi prvé terapie, ktoré podstúpili, patrila logopédia. Tá ho však nenaštartovala, preto hľadali ďalšie možnosti. Raz im pri prehliadke pediatrička povedala, že v Egypte existuje lekárka, ktorá pichá výťažok z miestnych byliniek a má dobré výsledky. „Tak veľmi som chcela pomôcť synovi, že ma vtedy ani nezaujímalo, čo to vlastne pichá. Zobrala som si pôžičku a išli sme,” spomína Danka. Vtedy mal Dávid tri roky. Po terapii sa posunul. Začal lepšie chodiť. Nakoniec v Egypte boli dvakrát behom dvoch rokov. 

Vo 4. roku nastúpil do škôlky na Spojenú školu Pavla Sabadoša, lebo stále nerozprával. Podľa slov Danky v tom čase veľmi pekne kreslil. No prišlo ďalšie vyšetrenie CT v narkóze, ktoré mu stav zhoršilo. Po roku ho zo škôlky vylúčili. Nastúpil k Františkánom do autistickej školy, neskôr sa trieda presunula na Vodárenskú ulicu. Dávid v tom čase získal ďalšiu diagnózu – autizmus.

Jedna z terapií, ktorá mu pomohla asi najviac v rozvoji reči, bola delfinoterapia, po ktorej sa rozrozprával.“ Asi po treťom dni terapií mi Dávid zaspieval celú pesničku Pláva kačka na jazere… Okrem jeho pokroku počas turnusu prestalo byť jedno plienkované dievčatko. U ostatných detí pokrok nenastal,” spomína. Postupne začala spoluorganizovať s neziskovkou z Banskej Bystrice pobyty. 

Dávidovu chorobu prijala mama v jeho 6 rokoch

„Na poslednej delfinoterapii, ktorú sme absolvovali, som si povedala, že dosť. Moja dcéra mala 6 rokov a dovtedy žila život Dávida. Uvedomila som si, že keď niečo nezmením, rozpadne sa mi rodina,” skonštatovala. Po tomto rozhodnutí už začali navštevovať terapie len v rámci Prešova. Prevažne išlo o biofeedback, ktorý postupne začala študovať aj Danka a pracuje s ním dodnes.

V 8. ročníku zmenil Dávid školu. Jeho mama ho z autistickej školy preradila do špeciálnej školy na Masarykovej ulici v Prešove, s ktorou sú rodičia a Dávid spokojní. Keď si už mysleli, že vyčerpali všetky možnosti, prišla im do cesty terapia s názvom ABA. 

Ide o terapiu, ktorej cieľom je naučiť dieťa funkčné zručnosti, ktoré mu umožnia úspešne sa zaradiť do rodinného života či vzdelávania.  „Dávid mohol mať asi 10 rokov. Prihlásila som ho hneď do centra, kde ABU robili. Čakacia doba na poradie bola aj rok. Ja som si povedala Dosť!” vysvetlila Danka. V tom čase sa však vrátila na Slovensko iná supervízorka z USA, ktorá Danke navrhla domáci ABA program. Navštevovala ich raz za mesiac. Postupne sa táto informácia dostala aj k iným rodičom, ktorí Danku prosili o pomoc. Preto založila ABA centrum. Od vzniku prešli rôznymi zmenami, priestorovými aj personálnymi. Dnes majú pracovisko na Solivare v Prešove. „Máme veľa záujemcov a súcitím s rodičmi, lebo sama som prešla čakačkou. Máme tu deti, ktoré chodia 5 rokov a nechcú odísť,” vysvetlila.

Ako je Dávid na tom teraz?

Dávid má rád spoločnosť, ľudí, ktorí sa smejú a sú šťastní. Rád komunikuje a telefonuje. V sociálnej oblasti je veľmi ďaleko, ale v motorickej a mentálnej je na nízkej úrovni. Jeho mentálny vek mama odhaduje na 10 až 12 rokov. „Nevie zostať sám. Donedávna chodil sám na WC, vedel sa obslúžiť, no pred rokom sa mu zhoršila motorika. Odvtedy sa bojí, nikto nevie, čoho. Som ako jeho tieň. Potrebuje neustálu pozornosť. Ďalšia vec je aneuryzma. Kam prídem, každý lekár mi pripomenie, že môže zomrieť,” vysvetlila Danka. 

Avšak Dávid má smolu v tom, že všetko, čo by mu pomohlo na zlepšenie pohybového ústrojenstva, je kontraindikácia na jeho aneuryzmu. Inými slovami, kvôli vydutine cievy v mozgu nemôže cvičiť, rehabilitovať. Dávid má v súčasnosti cez 80 kilogramov. Každý jeden schod je pre neho a rodinu (ako sprievod) problém. „V našej spoločnosti neexistuje bezbariérovosť. Lekárov máme už väčšinou v Košiciach, lebo vyslovene vyhľadáva bezbariérový priestor,” dodala Danka. 

To však nie je jediný problém. Dávid už nezvláda ani dlhšie prechádzky. Potrebuje stále nové pomôcky, ale aj vyšetrenia, ktoré mu platia rodičia. Naposledy Danka za ošetrenie zubov v narkóze platila 1 200 eur, ktoré jej poisťovňa nepreplatí. „Každý nám závidí, že dostaneme príspevok na auto. Ale ak by som mala zdravé dieťa, na auto by som si zarobila a kúpila si ho podľa seba,” vysvetlila. 

Čo bude ďalej s Dávidom po ukončení školy, pani Danka netuší. Jedno však vie, že ak ostane doma, neprospeje mu to. Stratí návyky. Preto sa už niekoľko rokov pokúša o vytvorenie denného stacionára alebo DSS pre dospelých autistov. „Mala som už rôzne prísľuby, aj stretnutia, od pána Majerského či primátora Oľhu. Základ pre mňa je, aby sa v budúcom zariadení robila ABA a vytvoril sa k nemu aj sociálny podnik, napríklad cukráreň, aby sa tieto deti začlenili do spoločnosti,” vysvetlila. Všetko však závisí od financií a priestoru. Preto verí, že doterajšie sľuby politikov sa stanú realitou a podarí sa jej vytvoriť miesto pre dospelých autistov v Prešove.