Ivan Konstantinovich Aivazovsky, krstným menom Hovhannes Aivazian (1817–1900) bol významný rusko-arménsky romantický maliar, s čiastočným príklonom k realizmu, ktorý je považovaný za jedného z najväčších majstrov morského umenia. Narodil sa arménskym rodičom, ktorí žili na pobreží Čierneho mora, v prístavnom meste Feodózia na Kryme.
Aivazovsky, ktorý vyrastal pri mori, už od detstva inklinoval k umeniu. Po štúdiu na simferopolskom (ruskom) gymnáziu (1831 – 1833) študoval na Cárskej akadémii výtvarných umení v Petrohrade (1883). Po jej absolvovaní sa zdokonaľoval vďaka bohatým umeleckým skúsenostiam, ktoré získaval na cestách po európskych centrách umenia a kultúry.
Aivazovsky sa v roku 1842 v Taliansku zoznámil aj s anglickým maliarom romantizmu, Josephom Turnerom, ktorý bol skutočným majstrom svetla a pokoja, drámy a temnoty. Mladý umelec na neho urobil taký hlboký dojem, že mu Turner venoval báseň:
"Báseň J. M. W. Turnera venovaná Ivanovi Aivazovskému (1842)
Ako pomaly zaťahovaná opona
sa náhle zastaví napoly odkrytá,
či ako smútok sám, jemnou nádejou naplnený,
sa stáva svetlejším v bezbrehej tme,
tak mesiac sotva ubúda
a vinie sa nad búrkou zmietaným morom.
Postav sa na tento kopec a nekonečne sa dívaj
na túto scénu ohromného mora,
a bude sa ti to javiť ako bdelý sen.
Tá tajná myseľ, čo v tebe plynie, ktorú ani deň nemôže rozptýliť,
pokoj myslenia a tlkot srdca
ťa v tejto vízii spúta;
Tento zlatostrieborný mesiac
osamelo stojaci nad morom,
všetko zakrýva smútok aj beznádejných.
A zdá sa, že cez búrku
vanie ľahký láskavý vietor,
zatiaľ čo more sa dvíha s hukotom,
Niekedy sa mi javí ako bojisko
búrlivé more, kde mesiac sám je žiarivou zlatou korunou
veľkého kráľa.
Ale aj ten mesiac je vždy pod tebou
Ó, Majster najvyšší,
Ó, odpusť mi,
keby sa aj tento majster na moment zľakol
Ó, vznešený okamih, umením zradený…
a ako by sa človek z teba netešil,
Ó, ty mladý chlapče, ale odpusť mi,
ak skloním svoju bielu hlavu
pred tvojím božským umením
Tvojím géniom, ktorý je plný blaženosti…"
(preklad m. k.)
Aivazovsky, jeden z najvýznamnejších ruských umelcov svojej doby, bol populárny aj mimo ruského impéria. Usporiadal množstvo samostatných výstav v Európe a Spojených štátoch. Počas svojej takmer 60-ročnej kariéry vytvoril približne 6 000 obrazov, čo z neho robí jedného z najplodnejších umelcov svojej doby.
Prevažnú väčšinu jeho diel síce tvoria morské scenérie, ale často zobrazoval aj bojové scény, arménske témy a portréty. Väčšina jeho diel sa nachádza v ruských, ukrajinských, arménskych a tureckých múzeách, ako aj v súkromných zbierkach. Výber z jeho diel s morskou tematikou, ktoré prinášame, je z Arménskej národnej galérie v Jerevane.
Búrlivosť mora verzus pokoj ateliéru
Aivazovsky nerád pracoval pod holým nebom, podľa neho sa prírodné živly neustále menili, nebolo preto jednoduché zachytiť vietor, pohyby chladu, závany mora. Výsledkom jeho drobných náčrtov priamo v exteriéri, dlhého rozjímania a výnimočnej pamäti boli maliarske a grafické diela, ktoré postupne vznikali neskôr v ateliéri.
Podobne, ako starí majstri, aj Aivazovsky hojne využíval techniku glazúry, ktorú dokonale ovládal a často uplatňoval pri maľovaní východu a západu slnka, jemnými farebnými prechodmi vyjadroval svetlo a vzduch a priezračnosť vody. Umelec niekedy používal techniku alla prima a veľké plátno namaľoval na jedno sedenie.
Rozbúrené more ako vášeň
More bolo Aivazovského tvorivou vášňou a búrka – vášeň mora, ako moment, keď prírodné sily dosiahnu svoje maximálne napätie. Vzrušujúce scény, dramatický konflikt človeka a prírody, patria ku kľúčovým témam jeho diel, ktoré poznal nielen ako divák.
V pozadí tejto vášne bola aj jeho osobná skúsenosť z roku 1844. Loď, ktorá sa plavila z Anglicka do Španielska, zázračne vystúpila na breh v Biskajskom zálive bojujúc s búrkou. Medzi pasažiermi bol aj mladý Aivazovsky.
„Strach nedokázal potlačiť schopnosť vnímať ten živý obraz a vtlačiť si ho do pamäti," napísal. Umelec, svedok neskrotného prírodného živlu, neskôr vytvoril mnoho výjavov, v ktorých s najväčšou virtuozitou vyjadril svoj neskrývaný obdiv k prírodným silám.
Na jeho obrazoch všadeprítomný lúč svetla, symbol nádeje a spásy, predznamenáva optimistický koniec aj tých najstrašnejších búrok.
Umelecké dedičstvo velikána arménskeho maliarstva
Nepopierateľný je Aivazovského prínos nielen pre arménske a ruské, ale aj pre svetové výtvarné umenie; verný svojmu obľúbenému žánru rozšíril hranice morského umenia a vytvoril školu bohatú na nové úspechy. Mnohí arménski a ruskí „morskí" umelci sa inšpirovali majstrovými radami a v jeho ateliéri boli „pokrstení" na umelcov.
Aivazovsky zanechal počas svojho dlhého a plodného tvorivého života veľké umelecké dedičstvo, organizoval početné výstavy, venoval sa mecenášstvu umenia, získal najvyššie ocenenia, tituly a bol oceňovaný milovníkmi umenia. Ivan Aivazovsky zomrel 19. apríla 1900 vo veku 82 rokov, pričom zanechal obraz Výbuch tureckej lode nedokončený.
Podľa umelcovej poslednej vôle bol pochovaný na nádvorí arménskeho kostola svätého Sargisa vo Feodózii. Na jeho náhrobku je v arménskom jazyku napísané: „Narodený ako smrteľný, zanechal nesmrteľný odkaz".