Ako Arpád zbalil batôžok a našiel exil v ďalekom centre Západu. V Prahe

Pri „osudových voľbách“ (na Slovensku sa konajú každé štyri až osem rokov), sa vždy nájde skupina ľudí, ktorá sa vyhráža, že sa spoločnosti pomstí za to, že nezvolila správnu politickú reprezentáciu – a opustí ju.

Samozrejme, nebolo veľa dôvodov veriť, že by sa po voľbách spustila emigračná vlna, v slobodnej demokratickej krajine predsa nikto príčetný nerobí vážne životné rozhodnutia na základe výsledku volieb.

No napokon sa predsa len našiel jeden hrdinský reprezentant tejto skupiny, ktorý neviedol iba prázdne reči, ale po tragickom výsledku volieb – ktoré sa vraj z oslavy demokracie premenili na jej pohreb – naozaj odišiel. Samozrejme, či ho k tomu naozaj doviedli voľby, alebo iné plány a príležitosti, nevieme, pri pozéroch sa to nedá vždy odhadnúť.

Pri megapozéroch to platí dvojnásobne. 

Tak či onak, Arpád vlasť opustil.

Arpiho by nám mohlo byť autenticky ľúto. Život štvanca ako z americkej kovbojky naozaj nie je jednoduchý. K svojej etnickej, maďarskej komunite sa sťahovať nechce, tam už roky vládne režim Viktora Orbána. Zo Slovenska ho vyhnal Fico. Dnes ušiel do Prahy – kde sa však pokojne o dva roky môže k moci vrátiť Andrej Babiš.

Kam pôjde potom? Má vôbec kam ujsť, ak by ešte aj v Spojených štátoch padol Biden a (opäť) vyhral Trump?

A dá sa to vôbec? Dá sa naozaj „ujsť“? Väčšina ľudí sa dokáže prispôsobiť zmeneným podmienkam vo svojom vlastnom zázemí, aj keby boli vonkajšie politické okolnosti veľmi ťažké. Ale čo ak to nedokážete?

Môžete opustiť krajinu, domov či rodné mesto – ale seba samého si vždy vezmete so sebou. 

Slušné Slovensko oslavuje

Alebo, že by to naozaj neboli voľby, ale krutá režimová zmena Slovenska, ako to tvrdí Soltész? Niektorí ľudia tomu naozaj verili. Arpád sa na seba pokúsil strhnúť atmosféru predrevolučných migrantov z Československa, ktorí zanechávali svoje životy a utekali pred politickým prenasledovaním, respektíve za slobodou. Arpád by tiež bol rád takýmto hrdinom, romantickým emigrantom, ktorý včas, kým to ešte ide, uniká pred osudovými ranami totalitných režimov...

Pôvodne sme netušili, kam Arpád šiel. Nakoniec však oznámil, že odišiel do Prahy, kde bude pracovať pre web Investigace.cz.

Arpád vraj odišiel preto, že Slovensko nereprezentuje západné hodnoty, a „ak chceš Západ, musíš odísť na Západ“. Je prirodzené, že s oznámením domicilu svojho exilu sa hrdinský disident veľmi neponáhľal, možno ho pôvodne chcel aj utajiť, aspoň kým sa na to nezabudne. Odísť zo Slovenska na Západ – nielen ten geografický, ale najmä kultúrny – a zastaviť sa v Prahe, to neznie veľmi odhodlane.

Pripomenulo mi to spolužiaka zo základnej školy, ktorý si raz po hádke s rodičmi zbalil kufre a definitívne rozhodnutý ušiel z domu.

Večer sa vrátil, lebo bol hladný.

Svojím spôsobom je to však prirodzené. Je vlastne jedno, ako ďaleko odídete, skôr či neskôr sa aj tak ocitnete v pasci.

Tento problém má totiž aj množstvo západných ľudí, ktorí sa svojim spoluobčanom citovo vyhrážajú emigráciou. Pózy tohto typu sme videli v Británii aj v Spojených štátoch.

Pred niekoľkými rokmi sme riešili problém ekonomickej migrácie, dnes tu máme fenomén jeho moderného politicko-hodnotového ekvivalentu, ktorý sa rozširuje nielen v „zaostalých“ krajinách strednej a východnej Európy, ale aj v západných štátoch. Aj oni chcú ujsť, ale kam...? Na rozdiel od Arpáda Soltésza už nemôžu ujsť ani len na ten Západ – oni týmto smerom majú už len Áziu. 

Možno aj Arpád jedného dňa – potom, ako predriftuje planétu – tiež zistí, že je guľatá a opäť sa ocitne doma, lebo pochopí, že ilúzie, za ktorými sa naháňal, boli v skutočnosti najmä v jeho hlave.

Arpád svoj únik prezentoval ako exil. Ide o typickú slovenskú črtu, o ktorej radi písali naši starí spisovatelia, napríklad Kukučín. Slováci vždy radi moralizovali a poúčali svoje okolie, pričom malí ľudia trpiaci touto poruchou radi prezentujú svoju domnelú osobnostnú veľkosť a vznešenosť tým, že demonštrujú akúsi vlastnú morálnu prevahu.

Tá slúži na signalizáciu vašej kultúrnej nadradenosti a prejavuje sa napríklad tak, že niekoho s iným názorom na svet nazvete fašistom či dezolátom. Tým je ustálené, že vy ste ten takzvaný civilizovaný človek, a získavate obrovskú prevahu nad zberbou, ktorá je podľa kritérií Friedricha Nieztscheho a jeho nasledovateľov nižšou formou života ako vy.

Následne máte právo ju buď urážať, pokiaľ ešte nemáte moc, alebo ak ju už máte, smiete ju pripraviť o občianske práva – napríklad presadením zákona o kriminalizácii názorov, ktoré nie sú v súlade s progresívnym svetonázorom. Tento zákon bol v progresívnom prostredí veľmi populárny a v minulom volebnom období sa jeho iniciačná verzia reálne pripravovala (starala sa o to Kolíková, aj keď neúspešne).

Podľa Arpáda boli tieto voľby referendom o tom, či chceme patriť na Západ. Slovensko pritom jednoznačnou súčasťou Západu je a zostane to tak aj napriek tomu, že veľká časť spoločnosti nereprezentuje tradičné západné hodnoty, ale celkom iné, ako je napríklad genderová agenda či mrzačenie detí transgenderovou ideológiou.

Príspevok Soltésza k slovenskej demokracii sme mohli vidieť napríklad vo filme Sviňa, čo bol jeho sfilmovaný román, ktorým sa pokúsil umelecky reflektovať situáciu na Slovensku po vražde novinára. Jeho reflexia bola taká beznádejne temná, emočne prehnaná, vulgárna a iracionálna, že mohla mať len jediný dôsledok (hoci nechcený). Primitívne podsúvanie toho najjednoduchšieho riešenia divákov predvolebného kinohitu vtedy presvedčilo, že jedinou skutočne správnou reakciou je voľba Igora Matoviča.

Arpád svojím dielom tisíce iracionálne nahnevaných voličov nahnal k urnám voliť hnutie OĽaNO, a stal sa tak z neho jeden z vplyvných umelcov, ktorý svojou zlostnou tvorbou predostreli červený koberec zlostnému premiérovi. Nie je známe, ako sa samotný Arpád psychicky vysporiadal s týmto svojím príspevkom k budovaniu slovenského Západu.

Ako treba voliť podľa Arpáda

Práve ľudia, extaticky nadšení zo svojej morálnej vznešenosti, často nemajú problém svojich oponentov značkovať podobnými znameniami, ako sa kedysi dostávalo Židom.

Nejde len o rozdúchavanie princípov kolektívnej viny, keď Arpi Slovákov nazýval „švábmi Európy“, pričom tak označoval celý národ, nielen vyčlenenú skupinu s istými jemu nepríjemnými „vlastnosťami“.

Aj posledné udalosti ukázali, že pre Arpáda to vtedy nebol len nevinný bonmot.

Arpád 75-percent ľudí na Slovensku označil za „chorobu“, pričom ten zvyšok je podľa neho toxický svojím beznádejným „optimizmom“. Túto diagnózu označil za trvalý stav Slovenska. Zároveň odhaduje, že sa to ani do budúcna nezmení ďalšími generáciami, ide teda o trvalú črtu. Z jeho intelektuálnych výronov sa dá odvodiť jeho presvedčenie, že choroba sa týka slovenského etnika ako takého.

Niet pochýb, že Arpád bol zo slovenských volieb frustrovaný. Svedčí o tom aj jeho predposledný komentár napísaný tri dni pred voľbami, v ktorom ľuďom „radil“, ako majú voliť. Okrem toho, že tam pohrdol všetkými relevantnými stranami, za veľa hovorí aj jeho komentár o strane Progresívne Slovensko:

„Progresívci majú toľko dobrých úmyslov, že to stačí na vydláždenie šestnásťprúdovej diaľnice na východ alebo do ktoréhokoľvek iného pekla, otázna zostáva ich schopnosť vybaviť stavebné povolenie.“

Aj túto skupinu voličov – pri ktorej je odôvodnený predpoklad, že má k nej najbližšie – Arpád označil za toxických, hoci predsa len trochu lepších ako tých ostatných.

Nečudo, že jeho veľký duch následne pochopil, že sem sa už nezmestí a musí prekročiť hranice.

Kolektívne odsúdenie celého národa by pritom malo byť v 21. storočí neprijateľné.

Práve u ľudí ako Arpád je však pravidelnou pózou.

Arpiho minulé označenie Slovákov za švábov dnes získava úplne iný kontext. On sám zjavne považuje za toxických všetkých Slovákov – vrátane progresívnej menšiny – a to z toho prostého dôvodu, že sú Slováci.

Práve definovanie nejakého etnika, skupiny obyvateľstva či triedy ako menejcennej na základe princípu kolektívnej viny bolo základom „legitimity“ posledných totalitných režimov.

Samozrejme, všetci vieme, že posielať ľudí do plynu je ohavné. Ale čo ak sa väčšina z nás zhodne na tom, že nejaká skupina už nie sú ľudia, ale potkany? Alebo šváby? Vtedy ich priemyselná likvidácia už predsa má svoju logiku aj zdôvodnenie. 

Podobné uvažovanie je nebezpečné aj preto, že falošný moralistický potenciál politiky je dnes obrovský. Stačí, ak vás majitelia pravdy označia za váš legitímny názor za spodinu, dezoláta alebo fašistu, a ste vyradený zo spoločnosti - odrazu je úplne normálne hovoriť, že niektorí ľudia by mali byť pripravení o svoje občianske práva, medzi ktoré patrí aj sloboda názoru, slova a prejavu (pokiaľ neprekračuje zákon).

Aby sa nám ešte ten Arpi zo západného exilu víťazoslávne nevrátil ako kedysi Vladimír Iľjič z Londýna.