Budeme v EÚ štát alebo provincia? Čaká nás zápas o suverenitu

Pred pár týždňami český prezident Petr Pavel navrhol, aby pri rozhodovacích procesoch v Európskej únii prestalo platiť právo veta. To by znamenalo, že princíp jednomyseľného rozhodovania by bol nahradený väčšinovým hlasovaním, pri ktorom sa vôľa väčšiny presadí proti názoru menšiny.

Pred pár dňami Výbor Európskeho parlamentu odobril návrh na zrušenie práva veta. A nemyslime si, že prezident Pavel čosi sám od seba iniciatívne začal. Hovorí sa o tom na rôznych fórach EÚ. Táto otázka visí vo vzduchu už dlho. Aby sme boli presní, už desaťročia.

Ľudí to až tak nezaujíma, ale malo by. Ide o štátnosť

Jedna z vecí, ktoré sú na politike fascinujúce je to, že dôležité veci sa niekedy dejú mimo väčšej pozornosti médií a verejnosti, pričom ich vplyv na budúcnosť je kľúčový.

Viete, aký je rozdiel, keď členská krajina má vo všetkom právo veta a keď ho nemá v ničom? No veď to je rozdiel v tom, či tá členská krajina je samostatným, teda suverénnym štátom, alebo je už iba provinciou. 

Ten rozdiel je vari dôležitý, nie?

Ako sa veci riešia v EÚ

Aby sme pochopili, ako sa veci vyvíjajú v spore „Právo veta alebo väčšinové hlasovanie“, treba spomenúť viacero všeobecných princípov, podľa ktorých sa v EÚ veci vyvíjajú. Nielen v tomto spore, ale všeobecne. 

Veci neprebiehajú tak, že sa nastolí návrh a potom sa buď celý prijme alebo celý zamietne. Takto to nie je nikdy. Vždy vzíde akýsi kompromisný návrh.

Keď sa rozhoduje, či zjeme salámu alebo ju odložíme, zvyčajne nedôjde k žiadnej z týchto dvoch možností. Vzíde návrh, aby sme si odkrojili a zjedli jedno či dve kolieska. Preto sa to aj volá salámová metóda. A z tej salámy sa odkrajuje dlho. Teda zmeny sa v EÚ vždy dejú postupne a pomaly. To je prvý princíp.

Druhý princíp je snaha unaviť krajinu, ktorá nesúhlasí s ďalším navrhovaným vývojom a nútiť ju zopakovať rozhodovací proces. Vývoj v EÚ sa čas od času posunie prijatím novej zmluvy o EÚ. Tak napríklad v roku 2001 bola prijatá zmluva z Nice. Írsko má o takýchto zmluvách povinné referendum a Íri v tom roku v referende povedali zmluve svoje nie. No tak si to referendum museli zopakovať o rok neskôr a potom už povedali áno. Verte alebo nie, ale to isté sa v Írsku zopakovalo po roku 2007, keď bola podpísaná ďalšia zmluva o EÚ, Lisabonská zmluva.

Íri ju v roku 2008 odmietli, v roku 2009 si referendum zopakovali a schválili ju. Dáni v roku 1992 v referende odmietli Maastrichtskú zmluvu. Referendum si zopakovali v roku 1993 a výsledkom bol súhlas.

Keď musí ísť opätovne do rozhodovania jedna krajina, ešte to nie je to najškandalóznejšie. Pred dvadsiatimi rokmi sa objavila takzvaná Ústavná zmluva o EÚ. Už z názvu vyplýva, že išlo o obrovskú zmenu smerom k EÚ ako superštátu. Nepodarilo sa ju však schváliť, lebo v roku 2005 ju v referende odmietli voliči vo Francúzsku a Holandsku. A to bol koniec Ústavnej zmluvy.

No a čo sa nestalo? O dva roky sa objavila Lisabonská zmluva. Obsahovala to isté, čo Ústavná zmluva, len trochu prepísané. No a tá bola schválená. Hlavný autor Ústavnej zmluvy, bývalý francúzsky prezident Valéry Giscard D'Estaing si pochvaľoval, že Lisabonská je to isté ako zmluva Ústavná. Teda v tomto prípade nie jedna členská krajina, ale všetky členské krajiny boli nútené schvaľovací proces absolvovať znova.

Také to unavovanie opätovným vypytovaním, či fakt nesúhlasíme, som zažil i na vlastnej koži, samozrejme v menšom vydaní. V roku 2004 bol na programe Rady ministrov vnútra a spravodlivosti tzv. Haagsky program, v ktorom sa okrem iného navrhovalo, aby si členské krajiny EÚ navzájom uznávali registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia. Slovensko sme zastupovali ja s Danielom Lipšicom a obaja sme sa na zasadnutí vyjadrili, že Slovensko nesúhlasí. Platilo naše právo veta, a teda malo byť po Haagskom programe. Ale o mesiac na ďalšom zasadnutí Rady sa nás ľudia z predsedníckej krajiny, bolo to Holandsko, znovu spýtali, či fakt nesúhlasíme. No a my sme stále nesúhlasili. Potom sa k nám pridala Malta. Rakúska ministerka a fínsky minister sa potom vyjadrili v tom zmysle, že keď Slováci stále hovoria, že to nechcú, tak by sa im to už nemalo vnucovať. Potom už Holanďania vzali na vedomie, že naozaj hovoríme to, čo hovoríme. 

Tretím princípom bolo vzďaľovanie rozhodovania o obrovských zmenách v EÚ preč od voličov. O zmluvách meniacich EÚ sa kedysi bežne rozhodovalo v členských krajinách v referendách. Už sme spomínali, aké problémy to prinášalo. 

Niekedy sa muselo referendum opakovať, niekedy bola zmluva ľudom schválená, ale len tak-tak. V roku 1992 vo Francúzsku v referende o Maastrichtskej zmluve len 51 percent občanov hlasovalo za.

A tak referendá začali miznúť. Po spomínaných debakloch s Ústavnou zmluvou vo francúzskom a holandskom referende v roku 2005 členské štáty už radšej neschvaľovali Lisabonskú zmluvu v referendách, radšej to urobili rozhodnutím národného parlamentu. Jedinou výnimkou bolo Írsko, kde nutnosť referenda vyplýva z ústavy.  

Spoľahnúť sa na to, že Francúzi, Íri, Holanďania a ďalšie národy Európy si odhlasujú postupný zánik svojej štátnosti, sa totiž nedalo.

Štvrtým princípom je nezrozumiteľnosť európskeho práva. Áno, dobre čítate. Konsolidované znenie zmlúv o EÚ, vrátane tej poslednej, Lisabonskej, teda de facto ústava EÚ, nie je tenká brožúrka, ako bývajú ústavy členských krajín. Je to kniha. Vydanie, ktoré mám v knižnici, má stoosemdesiat strán.

Bývalý taliansky premiér Giuliano Amato sa v roku 2007 nechal počuť o Ústavnej zmluve (de facto Lisabonskej) takto: „Dohodli sa (lídri EÚ), že dokument má byť nečitateľný.“ Nakoľko to je pravda, že išlo o zámer, nevieme. Ale to, že to Amato povedal, je fakt. A že zmluvy o EÚ tvoria nezrozumiteľný celok, je tiež fakt, známy každému, kto sa pokúša zmluvy čítať.

Napokon piaty princíp znie takto: „Žiadna kríza nesmie zostať nevyužitá.“ Neviem, ktorý vtipkár to povedal ako prvý, ale presne tak to funguje. Ak sa v Európe objaví krízová situácia, môžete sa spoľahnúť, že z útrob EÚ sa vynorí iniciatíva, ktorá bude tvrdiť, že liekom na krízu je viac európskej integrácie, rozumej viac centralizácie a presunu kompetencií z členských štátov na Brusel. Pritom ozdravný účinok navrhovanej vyššej integrácie vôbec nie je zrejmý.

Neveríte? Keď v roku 2020 prepukol covid, EÚ vymyslela Plán obnovy, ktorý prvýkrát zaviedol priame „zelené“ európske dane. Ďalšou krízou bola v roku 2022 vojna na Ukrajine. Čím argumentujú dnešní podporovatelia zrušenia práva veta? Asi ste uhádli. Treba vraj väčšiu akcieschopnosť EÚ zoči-voči vojne na Ukrajine. Napríklad preto, aby Maďarsko nemohlo zablokovať ani jeden balík sankcií proti Rusku, hoci väčšinu z nich bez problémov podporilo.

Pripomenúť si týchto päť princípov je užitočné v diskusii o práve veta, lebo pri postupnom obmedzovaní tohto práva jeho odporcovia používajú práve tieto princípy. Právo veta sa osekáva podľa princípu postupnosti salámovou metódou. Princíp opakovania sa používal pri zmluve z Nice, Ústavnej zmluve i Lisabonskej zmluve, ktoré obmedzovali právo veta. Pri poslednej menovanej sa uplatnil princíp upúšťania od referend. Princíp nezrozumiteľnosti pomáhal čičíkať verejnosť, ktorá by inak so stratou suverenity nesúhlasila. A princíp využitia krízy vidíme pri súčasných snahách o úplné odbúrania práva veta.

A teraz sa sústreďme na právo veta.

Právo veta v EÚ stále je, ale už dávno bolo obmedzené

Keď vznikala EÚ pred sedemdesiatimi rokmi, ešte pod názvom Spoločenstvo uhlia a oceli, Európske spoločenstvá prijímali rozhodnutia jednomyseľne. Platilo, čo odsúhlasil každý.

Ale vo všeobecnosti to tak to už dávno nie je. Záleží na oblasti politiky a orgáne EÚ, kde sa hlasuje. Už v roku 2004, keď sme vstupovali do EÚ, v niektorých typoch hlasovania už neplatilo právo veta, ale rozhodnutia sa prijímali kvalifikovanou väčšinou. Zmena prišla najmä so zmluvou z Nice z roku 2001.

Ale nebolo toho až tak veľa. V rokoch 2004-2006 som ako minister vnútra členského štátu zasadal v Rade ministrov vnútra a spravodlivosti. Vždy sme hlasovali podľa princípu jednomyseľnosti, teda každý mal právo veta. A nedá sa povedať, že by to prácu Rady brzdilo.

Potom prišiel neúspešný pokus s Ústavnou zmluvou. A potom prišla v roku 2007 Lisabonská a tá prešla. A tá bola ďalším zlomom v obmedzovaní práva veta.

Lisabonská zmluva a právo veta

Lisabonská zmluva znamenala tri obrovské posuny na ceste EÚ od spoločenstva štátov k superštátu.

Prvou bolo to, že liberálna Charta práv sa stala súčasťou európskeho práva. Druhou bol ďalší presun kompetencií od členských štátov na úroveň EÚ.

Treťou bolo výrazné obmedzenie práva veta a prechod k väčšinovému hlasovaniu. Stalo sa tak v 45 typoch politík. Za dve najcitlivejšie považujem azyl a migráciu.

Historická úloha niekdajšieho KDH

Počas druhej Dzurindovej vlády (2002 – 2006) sa vtedajšie KDH rozhodovalo, či podporí Ústavnú zmluvu EÚ. Venovalo tomu osobitné zasadnutie predsedníctva. Na zasadnutí zazneli v podstate dva názory. Podpredseda Ján Figeľ bol za podporu Ústavnej zmluvy, ja som zastával názor, že ju podporiť nemožno. Postupne sa v KDH ustálil názor, že ju nemožno podporiť. Tak sa KDH vyprofilovalo ako zástanca zachovania suverenity členských krajín EÚ. Tým sa KDH postavilo za zachovanie práva veta.

V roku 2005 ministri za KDH vo vláde Palko, Lipšic a Fronc hlasovali proti Ústavnej zmluve a poslanci KDH ju odmietli v parlamente.

Ficov Smer za Ústavnú zmluvu

Okrem klubu KDH hlasoval proti Ústavnej zmluve len klub KSS. Všetky ostatné hlasovali za. Vrátane Ficovho Smeru a samotného Roberta Fica. Tým aj podporili zrušenie práva veta v EÚ v už spomínaných 45 oblastiach politík.

Suverenita Slovenska v EÚ Fica vtedy absolútne nezaujímala.

Fico za Lisabonskú zmluvu

Po neúspechu Ústavnej zmluvy sa o dva roky objavila jej prepísaná verzia pod názvom Lisabonská zmluva. V roku 2008 ju nový slovenský premiér Robert Fico predložil do slovenského parlamentu. Fico podporoval zmluvu priam fanaticky. Kritikov zmluvy označoval za protislovenských a protieurópskych zároveň.

Za zmluvu hlasovali Ficov Smer, SDKÚ, HZDS, SNS a SMK (Strana maďarskej koalície). Fico teda opätovne potvrdil svoj postoj z roku 2005 a so stratou práva veta v 45 oblastiach opäť súhlasil.

Proti Lisabonskej zmluve hlasovalo iba päť poslancov parlamentu, a to Palko, Mikloško, Minárik, Bauer a Gabura. Prví štyria menovaní vtedy už neboli členmi KDH.

Ficovo jadro

Spomínate si na diskusiu o jadre EÚ? Rozpútala sa v roku 2017, kedy sa v európskej diskusii o budúcnosti EÚ objavila aj možnosť, že niektoré štáty by mohli byť užšie integrované a iné menej. Tá skupina potenciálnych užšie integrovaných dostala diskusný názov jadro EÚ.

Musíme byť v jadre! Za každú cenu! To bol postoj premiéra Fica počas jeho tretej vlády.

Kto trochu vie premýšľať, vie že hypotetické jadro, by sa už príliš nelíšilo od federácie. Tam by asi právo veta ťažko mohlo fungovať. Ale Ficovi by to zrejme neprekážalo. Fico nadšením pre EÚ pripomína Dzurindu, robil si posmešky Denník N.

To bolo ešte pred šiestimi rokmi.

A teraz salto mortale

Prišiel rok 2023 a s ním veľké salto mortale  Roberta Fica, ktorý ohlásil boj za zachovanie práva veta, za zachovanie slovenskej suverenity v EÚ. Teda jej zvyškov, lebo po Lisabonskej zmluve z nej už dosť ubudlo. A ubudlo z nej veľa preto, lebo Fico sa jej roky vzdával cez podporu Ústavnej zmluvy, Lisabonskej zmluvy, myšlienky členstva v jadre, atď.

Ale teraz je to skrátka inak a Robert Fico hovorí, že bez práva veta nemáme v EÚ čo robiť. Je to neprekročiteľná červená čiara, hovorí.

Robert Fico je raz za, raz proti, ale jeho Áno aj Nie je vždy rázne.

K našej mentalite patrí, že nikto sa Fica na to náhle salto nespýta.

Fico vykráda staré KDH, nové KDH mu v tom pomáha

Čo sa to stalo za ostatných dvadsať rokov s postojom Roberta Fica k EÚ? Robert Fico sa vlastne rozhodol, že prevezme program niekdajšieho KDH. Mám na jazyku slovo „vykradne“, ale celkom to nesedí, lebo ten program sa tu voľný povaľuje. Nové KDH oň nemá záujem a na túto tému sa roky nevyjadruje. Proste Robert Fico obsadil prázdny politický priestor. A že kedysi hovoril iné, s tým sa on trápiť nezvykne.

Na to, či Fico ako premiér bude za zachovanie práva veta naozaj bojovať, si treba ešte počkať. Uvidíme. Ak bude bojovať, bude to správna vec.

Pre mňa z toho však povstane menší problémik. Liberáli ma budú kritizovať, že mám vo veci práva veta rovnaký názor ako Robert Fico. To, že ten názor som mal dlhé roky predtým, ako si ho osvojil Robert Fico, mi nebude nič platné.