Konferencia Jordana Petersona v Londýne: Tri dni varovania pred progresivizmom
V stredu sa v Londýne skončila konferencia Aliancie za zodpovedné občianstvo (ARC), ktorú zvolal známy kanadský psychológ Jordan Peterson. Bolo to veľkolepé a pôsobivé, ale za Budapešťou to zaostáva.
Trochu žartujeme, ale len trochu.
V Londýne nechýbali svetoví rečníci, silné príhovory, výborná organizácia a honosné prostredie. Žiadny konzervatívny Davos, ako sa to snažili prezentovať organizátori podujatia, to však nebol. Ani Davos, ani konzervatívny. K Davosu chýbal Henry Kissinger, Graham Alison či iný vplyvný človek, povedzme z okolia Trumpa, Netanjahua, Orbána, Kaczynského, Meloniovej..., a samozrejme, chýbali tu politici, ktorí majú alebo môžu mať vplyv. Organizovať konzervatívne podujatie v Európe a nedať priestor ani jednému konzervatívnemu politikovi či mysliteľovi z kontinentu, to akosi nejde dokopy. A tu v Londýne bolo približne 1500 účastníkov zo 72 krajín.
Na reklamnú nálepku preto zabudnime, podujatie však aj napriek tomu malo zmysel. Len ho treba vnímať ako to, čím bolo: anglosasi sa prišli do Európy (jej anglickej časti) posťažovať, ako ich sociálnu súdržnosť, kultúru a celý Západ ničí progresivizmus.
Keďže na Slovensku s progresívnou kultúrou (prichádzajúcou zo Západu) bojujeme už dlhšie, a keďže progresívnej strane sme nateraz dvakrát vo voľbách úspešne odolali, téma sa nás týka. Všetko totiž môže byť výrazne horšie, tak znie varovanie z Londýna.
Len treba hneď na úvod opustiť staré a nefunkčné vzorce z 90. rokov.
Symbolizuje to aj prejav Konstantina Kisina, ktorý sme nedávno uverejnili na stránke Štandardu. Kisin je pôvodom sovietsky žid, ktorý pred tridsiatimi rokmi emigroval do Británie a ktorý vždy volil labouristov. Na konferencii sám priznal, že nie je konzervatívec a provokatívne sa označil za politicky nebinárneho.
Nikoho pritom nerušilo, že na konferencii vystúpil. Dôvod je jednoduchý - Kisin je, rovnako ako (snáď) väčšina účastníkov proti gender ideológii, zelenému alarmizmu či kultúre rušenia (cancel culture). Skrátka voči progresivizmu. A tiež je zdesený z toho, čo západné ideológie za posledných päťdesiat rokov narobili s tamojšími rodinami a hlavne s deťmi, ktoré v nich vyrastajú.
Ani na Slovensku by nás to nemalo veľmi prekvapiť, veď podobný prístup tu začína pestovať aj časť našej "ľavice". Ruší to len tých, čo stále žijú v 90. rokoch.
Americké a britské štatistiky sú hrôzostrašné. Miriam Cates, britská poslankyňa za Konzervatívnu stranu na konferencii uviedla, že až 90 percent učiteľov základných škôl v Británii uvádza, že majú v triede aspoň jedno dieťa, ktoré stále nosí plienky. Držíte sa za hlavu? Pointa príde až teraz: pracujúci rodičia vraj nemajú na deti čas. Na to treba pamätať, keď tu zas bude niekto rozprávať o príliš dlhej materskej alebo potrebe dostať ženy späť do pracovného prostredia.
Americký psychológ Jonathan Haidt zas ukázal, že podľa štatistík medzi tínedžermi v USA, Británii a severských krajinách od roku 2012 jednotlivé psychické poruchy zaznamenali nárast o 200 až 300 percent. A to najmä medzi dievčatami. U chlapcov sa zas kríza psychického zdravia prejavuje tým, že si začali viac siahať na život. A to až tak, že samovražda sa stala najčastejším dôvodom úmrtia mladých Britov. Tú poslednú vetu si prečítajte ešte raz. Ako je možné, že Európsky parlament má čas na kritiku slovenskej katolíckej cirkvi a definície manželstva a nerieši takéto problémy?
Dôvody katastrofických štatistík sú pritom všetkým zrejmé: sociálne siete, neprítomnosť rodičov, najmä otca vo výchove, rozpadnuté rodiny, prílišné zameranie sa na kariéru a výsledky, chýbajúce sociálne väzby. Výsledky sa stali katastrofálne najmä na začiatku druhej dekády, keď deti dostali do rúk prvé smartfóny a tiež Instagram. Výsledok vidíme napríklad v tom, že bežné dieťa v Británii sa už nechodí hrávať k svojim kamarátom. Ako hovorí Haidt (rešpektovaný aj medzi liberálmi), v roku 2010 až 60 percent britských detí chodilo domov k vrstovníkom, do roku 2015 tento podiel klesol na 20 percent. Recept na liečbu je podľa neho nasledovný: 1. Žiadne smartfóny pre deti pred strednou školou; 2. Žiadne sociálne siete pred 16. rokom života; 3. Školy bez smartfónov; 4. Viac slobodného hrania sa, teda nebyť helikoptérovými rodičmi a pustiť deti von.
Ruku na srdce, čo z toho prijímame ako trend, ktorý patrí k pokroku? A čo robí štát, cirkev, pedagogické fakulty, aby sme zabránili zlyhaniam, aké dnes opisujú vedci na Západe? Kĺžeme sa rovnakým smerom, ale ešte stále môžu byť škody nižšie. Jozef Mikloško, ombudsman pre deti, o tom už dlhšie hovorí u nás doma - ale kto z politikov a rodičov ho počúva?
Petersonova konferencia však opäť ponúkla argumenty, že všetko môže byť ešte horšie: Výbušná zmes však vzniká, ak sa technologicky zhoršený stav adolescentov spája so všadeprítomným alarmizmom. A to nielen zeleným, podľa ktorého sa naša planéta za chvíľu uvarí vo vlastnej šťave. Ale aj alarmizmom vo vzťahu k našej kultúre. Ten symbolizujú hnutia ako Black Lives Matter, Antifa či rôzne LGBT spolky, ktoré tvrdia, že západná spoločnosť je vlastne poväčšine rasistická, plná xenofóbnych fašistov, ktorí by sa mali hanbiť za svoju históriu. A ak si niekto myslí opak, nemal by mať priestor to verejne hovoriť.
To sú tie politické mimovládky, ktoré sa spomínajú od volieb. Slovenský účastník konferencie si teda opäť uvedomil, ako sa nás to týka a ako sa do tohto zápasu treba pustiť ešte odvážnejšie.
Panelisti vystupujúci na konferencii pritom vo väčšine tvrdili, že pravda je presne opačná, ako ju vykresľujú mimovládkari financovaní vládami a dúhové či iné úderky. Západná civilizácia je tá najtolerantnejšia zo všetkých. Len ona kladie vďaka svojim židovsko-kresťanským koreňom a jedinečnému pohľadu na človeka, ako na obraz Boha, dôraz na slobodu svedomia, združovania sa či slobodu prejavu, ktoré sú dnes kvôli progresívcom v ohrození.
A zároveň je šíriteľom pokroku. Ako poukázal Michael Shellenberger, práve vďaka technickému pokroku, ktorý sa zo Západu rozšíril do celého sveta, dnes žije až 90 percent populácie nad hranicou chudoby. Ale vďaka nemu sa nám dnes taktiež darí znižovať objem vyprodukovaného uhlíka. A to dokonca aj v tých nenávidených Spojených štátoch, kde len medzi rokmi 2010 a 2020 nastal v tomto smere pokles o pozoruhodných 22 percent.
Práve preto znel slogan konferencie "A better story" (Lepší príbeh). Čím sa chcelo povedať, že našou úlohou je ponúknuť spoločnosti niečo lepšie ako je to, čím strašia alarmisti všetkého druhu.
Petersonova konferencia chcela prepojiť práve takýchto ľudí. Tých, ktorí vidia nádej. Chcela ich podnietiť k hľadaniu scenára pre zmenu paradigmy a pohľadu, čo sa v mnohom podarilo.
Na druhej strane však treba priznať, že podujatie vo všetkých oblastiach neťalo tak do živého ako napríklad pri téme životného prostredia. Naopak, mnohé témy jednoducho obišlo.
K téme vojny na Ukrajine nebol venovaný ani jeden jediný panel (!), aj keď to je jedna z hlavných tém dneška. Petersonovo uletené vyjadrenie, že Rusi inváziou reagovali na woke ideológiu na Západe a neokonzervatívny prejav kongresmana Kevina McCarthyho o ose zla Číny, Ruska a Iránu si na pódiu nemerali sily. Teda ak nepočítame občasné prihlásenia sa rečníkov skôr k americkému pohľadu na geopolitiku.
Ako dnes možno robiť konferenciu ku stavu sveta a nehovoriť o vojnách, ktoré ho najviac ohrozujú? Pritom práve tu by si mali konzervatívni sadnúť k stolu a čosi si o tom povedať. Napríklad sa opýtať samých seba, či aj my nenesieme podiel viny za vojny, ktoré dnes ničia svet. Alebo, či by nám nemal byť bližší prístup ľudí ako Orbán, alebo pápež František, ktorí ako jedni z mála hovoria o prímerí, a preto im všade zabúchajú dvere. Okrajový priestor bol venovaný aj téme vojny v Gaze a nulový situácii okolo Taiwanu.
Rovnaké to bolo s témou nelegálnej migrácie, ktorá v čase vojny v Izraeli a s tým súvisiacou podporou Hamasu na Západe mnohých desí. A to Británia je krajina, ktorá vystúpila z EÚ práve pre masovú imigráciu a Londýn je mesto, kde tvoria bieli Briti údajne už len tretinu obyvateľstva.
Samozrejme, niektorí rečníci sa dotkli tejto témy, no hlavný príhovor na tému migrácie napokon predniesla Katharine Birbalsinghová, učiteľka, ktorej matka pochádza z Jamajky a otec z Indie, pričom ona sama bola na univerze členkou Socialistickej strany a viedla časopis s názvom Živý marxizmus (Living Marxism). Tá účastníkom vysvetľovala, že problémom vlastne nie je migrácia, ale vzdelávací systém. (Ach!)
Minimálne európske publikum pritom bolo na tieto témy naladené a čakalo ich. Nečudo, že veľký potlesk zožal Kisin, keď vyhlásil, že nepriatelia nie sú pred bránami, ale sú už vnútri.
Žiaľ, viditeľné miesto na podujatí nezískalo ani odmietanie LGBT agendy. A už vôbec nie boj proti potratom. Jedným dychom však treba dodať, že cieľom konferencie bolo najmä ukazovať pozitívne príklady. A v tomto ohľade sa dookola opakoval význam tradičnej rodiny, matky a otca, ktorí stanovia svojim deťom primeranú slobodu a naučia ich povinnostiam. Či už z úst psychoanalytičky Ericy Komisarovej, publicistu Warrena Farrella alebo "obrátených" feministiek Louise Perryovej a Marry Harringtonovej.
Pre veriaceho človeka mohla zvláštne pôsobiť debata o transcendentne, ktoré viacerí označili za základ západnej civilizácie. Dôraz na židovsko-kresťanské ponímanie Boha zdôrazňovali nielen katolícky biskup Robert Barron a 82-ročný kresťanský publicista Os Guinness, ale aj pôvodom moslimka a hlasná kritička islamu Ayaan Hirsi Aliová, ktorá sa prehlasuje za ateistku a je kamarátkou popredných ateistov, akými sú Richard Dawkins či Sam Harris. Ayaan Hirsi Aliová priznala, že ateisti viedli v prvej dekáde 21. storočia nesprávnu debatu, nemali podľa nej kritizovať náboženstvo všeobecne, ale niektoré koncepty Boha konkrétne.
Ak mal niekto pochybnosti o povahe účastníkov konferencie, zo stola ich zhodil Jonathan Pageau, pravoslávny francúzsky Kanaďaň píšuci ikony. Ten sa spýtal osadenstva, že kto z neho sa identifikuje s konkrétnym náboženstvom, pričom 95 percent osadenstva zdvihlo ruky. Následne pár ľudí zdvihlo ruky aj pri otázke, že či sa niekto identifikuje ako ateista alebo sekulárny. Pageau odpovedal, že si zapisuje mená, čo vyvolalo búrlivý smiech.
Publikum však žiadalo viac ako len sekulárnu debatu o význame transcendentna. K židovsko-kresťanskej tradícii totiž patrí volať Boha po mene, respektíve uvažovať, čo sa deje so spoločnosťou, keď s tým prestane. Veď ak je transcendentno skutočne také dôležité, ako to prehlasovali viacerí rečníci, bolo by vhodné presnejšie určiť, čo to transcendentálno naozaj predstavuje. A tiež, že čo z toho vyplýva pre naše životy a usporiadanie našej spoločnosti. Takto z toho bol všeobjímajúci myšlienkový guľáš, ktorý nás priviedol do dnešného zmätku, v ktorom už nevieme odkiaľ sme a kam ideme.
Zrejme najviac problematickým aspektom ARC bola anglosaská dominancia. Z 1 500 účastníkov zo 72 krajín malo byť viac ako tisíc z Ameriky a krajín niekdajšieho Britského impéria. Podobne vyzeralo aj zloženie panelistov. Nečudo, že sa prejavy investora Paula Marshalla, republikánskeho prezidentského kandidátka Viveka Ramaswamyho či spomínaného kongresmana Kevina McCarthyho, ktorý nedávno prišiel o funkciu a stratil význam, niesli v pravicovo liberálnom duchu. Štát vraj nikdy nie je riešením, ale problémom. Koľkokrát sa ešte niekto pokúsi nanovo zabaliť túto požutú žuvačku Ronalda Reagana?
V osobných rozhovoroch tento rozmer otvorene kritizovali európski účastníci z Nemecka, Rakúska, Belgicka, Poľska, Maďarska, Česka, a samozrejme, aj my zo Slovenska.
Keď si to teda zhrnieme, žiadny Davos to nebol. No aj napriek tomu z konferencie pre našinca vyplynuli minimálne dve ponaučenia.
Po prvé, videli sme ako to dopadne, ak necháme našu spoločnosť napospas progresívnemu pochodu, ktorý ovládne inštitúcie a verejnú debatu. Aká dôležitá je politika, ktorá môže čeliť tlaku kultúry a médií. Z anglicko-americkej skúsenosti sa jasne ukazuje, že to zničí práve tých najzraniteľnejších. Teda najmä naše deti.
A po druhé, ukazuje nám to aj smer, ktorým sa vybrať a kde hľadať spojencov. Ako bude neskôr vidno aj z rozhovorov, ktoré z konferencie prinesieme, viacerí účastníci nás upozorňovali, že progresívcom nesmieme ponúknuť ani prst. Inak nám utrhnú celú ruku.
Všetko témy, ktoré sú v centre našej slovenskej debaty. Len naši odchovanci anglosaskej kultúry z 90. a nultých rokov akosi nedávajú pozor a stoja na opačnom brehu.