Psychoanalytička Komisarová: Spoločnosť, ktorá núti vstávať deti o šiestej, nie je v poriadku

Štandard sa zúčastnil konferencie ARC (Aliancia za zodpovedné občianstvo) v Londýne, ktorá sa uskutočnila na prelome októbra a novembra. Prinášame preklad prejavu psychoanalytičky Ericy Komisar, ktorý na nej pred svetovými osobnosťami zarezonoval. O konferencii ako takej neskôr prinesieme samostatný text.

Ďakujem, Miriam. Ja len chcem povedať, že som vďačná Philippe a ARC za to, že som dnes mohla prísť a povedať niečo k téme výchovy zdravých, šťastných a odolných detí. Výchova odolných detí je cieľom každého rodiča, a predsa je na svete epidémia duševných chorôb u detí a dospievajúcich. Je to znepokojujúce a malo by nás to prinútiť zastaviť sa, aby sme pochopili jej pôvod aj riešenie. Dnes sme sa tu zišli, aby sme sa zamerali na riešenia na nápravu sociálnej štruktúry. Sociálna štruktúra však neexistuje bez zdravých rodín. Najprv však musíme pochopiť základné príčiny tejto epidémie.

Ako sociálna pracovníčka, psychoanalytička a autorka som posledných 33 rokov pracovala s rodičmi a deťmi. Videla som ju – tú epidémiu, ktorá sa na mňa valí ako prílivová vlna, cítila som sa bezmocná v snahe ju všeobecne popísať, písala som knihy v nádeji, že upútam pozornosť rodičov, pedagógov a tvorcov politiky. V týchto knihách, plných výskumov z oblasti neurovedy, epigenetiky, rodinných väzieb a psychoanalytickej teórie, vám chcem odovzdať súvislosti, ktoré som dnes našla.

Deti majú neredukovateľné potreby, ktoré, ak nie sú uspokojené, spôsobujú, že sú zraniteľnejšie voči duševným chorobám. Podľa môjho odborného názoru má táto kríza viac príčin, nie je spôsobená jedným kúskom veľmi veľkej skladačky, ako by mohli niektorí povedať. Už v deväťdesiatych rokoch minulého storočia som pozorovala nárast počtu čoraz mladších detí, ktoré boli diagnostikované a liečené. Tieto deti vstupovali do dospievania náchylnejšie na duševné choroby. Túto krízu spôsobila kombinácia viacerých faktorov, ktorých je veľa a o ktorých som hovorila vo svojom dokumente v ARC, ale dnes ich zredukujem na päť najdôležitejších faktorov.

Po prvé – deti sa rodia neurologicky krehké, nie odolné. Na základe svojej zraniteľnosti potrebujú istotu rodinných väzieb ako základ pre budúce duševné zdravie. Obdobie od nula do troch rokov je kritickým obdobím vývoja mozgu, v ktorom matky plnia jedinečnú biologickú funkciu. A áno, povedala som matky. Ich jedinečná biologická funkcia spočíva v regulácii emócií detí z okamihu na okamih v tom, že ich chránia pred stresom a svojou emocionálnou a fyzickou prítomnosťou im poskytujú pocit bezpečia a istoty. Až po tomto trojročnom období si deti môžu začať osvojovať tento pocit bezpečia, ktorý im pomáha zvládať nepriaznivé situácie v budúcnosti. Máme tu epidémiu porúch emočnej regulácie. To je to, čo vidíme. Šesťdesiat percent matiek v USA a šesťdesiatšesť percent v Spojenom kráľovstve by v týchto prvých dňoch zostalo doma, keby mali možnosť voľby a zdroje. Nezabudnite, deti potrebujú istotu rodinných väzieb pre duševné zdravie.

Po druhé – deti potrebujú prítomnosť svojich rodičov fyzicky a emocionálne čo najviac počas celého detstva. Dospievanie, ktoré trvá od 9 do 25 rokov, je ďalším kritickým obdobím vývoja mozgu, keď sú deti opäť zraniteľné a stále potrebujú rodičov, aby im pomáhali spracovať zážitky a pocity. Takže viac je viac. Čím viac tu môžeme byť fyzicky a emocionálne v týchto dvoch kritických obdobiach vývoja mozgu, nula až tri roky a v období dospievania, tým väčšia je šanca, že vaše deti budú psychicky zdravé a odolné voči stresu. Nedokážem dostatočne vyjadriť, ako veľmi deti potrebujú prítomnosť svojich rodičov.

Po tretie – deti potrebujú psychicky zdravých rodičov, ktorí si uvedomujú seba samých, sú citliví a empatickí, dokážu regulovať svoje vlastné emócie, sú odolní voči stresu a nevnímajú deti ako problém. Rodičia sa potrebujú hlboko pozrieť na seba, na svoje vlastné minulé straty a traumy a prevziať zodpovednosť za duševné problémy svojich detí. Duševné zdravie rodičov je rozhodujúce pre duševné zdravie detí.

Po štvrté – deti potrebujú stabilitu a spoločenstvo, či už ide o ideál dvoch milujúcich rodičov v manželstve, alebo alternatívnu rodinnú štruktúru – pre duševné zdravie detí je rozhodujúca širšia rodina, starí rodičia, tety, strýkovia a bratranci. V oblasti duševného zdravia detí zohrávajú dôležitú úlohu aj náboženské komunity. Podľa štúdie Harvardskej univerzity sa deťom, ktoré vyrastajú v rodinách, ktoré pravidelne navštevujú náboženské služby, dlhodobo darí lepšie z hľadiska duševného zdravia. Bez komunity sa deti cítia oddelené.

A po piate – deti potrebujú detstvo, v ktorom je používanie technológií regulované. Hoci by vám môj kolega Jonathan Haidt povedal, že sociálne médiá sú tým hlavným kúskom skladačky, hneď teraz poviem, že sú kúskom veľmi veľkej skladačky, dôležitým kúskom, ale nie sú jediným kúskom. Technológie, najmä smartfón a sociálne médiá majú negatívny vplyv na duševné zdravie detí. Smartfón, videohry a sociálne médiá majú rovnaký vplyv na vyvíjajúci sa mozog. V mozgu stimulujú centrá potešenia takým spôsobom, ktorý môže ľahko viesť k závislosti. Vytvárajú viac virtuálnych spojení ako skutočných, čo deti izoluje od ich rovesníkov a podporuje myslenie plné perfekcionizmu a porovnávania, ktoré je toxické. Ak chceme, aby boli deti zdravé, je nevyhnutné používanie technológií regulovať.

Čo je teda potrebné na zvrátenie tejto epidémie a vytvorenie tej svetlej budúcnosti s odolnými deťmi? Riešenia existujú a svoju úlohu v nich musia zohrať rodičia, poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, vlády, pedagógovia, zákonodarcovia, zamestnávatelia, neziskové organizácie a médiá. Toto je moja výzva pre všetkých aktérov, ktorí sú tu dnes prítomní, aby sa zapojili do diskusie, a práve tu si vytiahnite svoje poznámkové bloky a perá, pretože sa dostaneme k podstate veci a riešenia budú naozaj praktické. Ako môžu rodičia prispieť? V hebrejčine hovoríme Isurei A‘hava, čo znamená posvätná povinnosť lásky.

Rodičia sú najdôležitejšou súčasťou tejto rovnice. Zohrávajú najvplyvnejšiu úlohu v živote detí a nesú hlavnú zodpovednosť za ich výchovu. Rodičia musia sami pre seba hľadať pomoc u terapeutov, odborníkov na rodičovské poradenstvo a náboženských lídrov. Musia sa vzdelávať ešte predtým, ako sa im narodia deti, aby posúdili svoju pripravenosť stať sa rodičmi. Rodičia sa musia lepšie rozhodovať a robiť ústupky – čo dnes neradi robíme – potrebné na výchovu vlastných detí, keď môžu. A keď potrebujú využiť služby starostlivosti o deti, tak nech preorientujú svoje možnosti starostlivosti o deti tak, aby uprednostnili svoj vlastný čas s deťmi, v druhom rade, aby sa spoľahli na podporu širšej rodiny a napokon na alternatívne osoby naviazané na deti, ako sú milujúce opatrovateľky, o ktoré sa môžu podeliť s inými rodinami, ak sú problémom peniaze.

Ústavná starostlivosť nie je a nikdy nebude dobrou voľbou pre deti do troch rokov. Existuje toľko štúdií, ktoré spájajú ústavnú starostlivosť od nula do troch rokov so zvýšenou hladinou stresového hormónu kortizolu, problémami so správaním, úzkosťou a zvýšenou agresivitou. Nemá zmysel chodiť okolo horúcej kaše. Predtým, ako privediete deti na svet, si musíte urobiť poriadok vo vlastnom dome a nič nenahradí zdravých rodičov, ktorí trávia čas so svojimi deťmi. Duševné zdravie sa generačne prenáša z rodičov na deti.

Ako môže pomôcť komunita? Komunitné centrá a komunity založené na viere môžu poskytovať cenovo dostupné a prístupné služby v oblasti duševného zdravia a koučovania pre rodičov. Tieto služby by mohli rodičom pomôcť pochopiť základné príčiny symptómov správania u detí, namiesto toho, aby sa zameriavali na príznaky, označovanie a medikamentózne odstraňovanie detských ťažkostí, čo je to, čo robíme dnes. Spôsobuje to len ďalšie ochorenia a ďalšie utrpenie. K udržateľnej zmene dôjde len vďaka pochopeniu základných príčin duševných ochorení.

Ako sa môžu zapojiť pedagógovia? Školy môžu uplatniť svoj vplyv, aby začali viac reagovať na emocionálne potreby detí a zamerali sa skôr na sociálny, emocionálny rozvoj pravého mozgu než na kognitívne učenie v skorom veku. Zážitkové učenie založené na hre od troch do šiestich rokov pomáha deťom regulovať svoje emócie a učiť sa tolerovať frustrácie, aby sa neskôr mohli vyrovnať s výzvami kognitívneho učenia. Školy môžu znížiť tlak na deti z akademického hľadiska. Naše deti sú pod najhorším akademickým tlakom, aký sme kedy v histórii zažili – predefinujte úspech ako lásku k učeniu, silné sebavedomie a opieranie sa o silné stránky detí, a nielen známky a testy. Školy môžu vytvoriť bezpečný priestor pre deti, ktoré čelia nepriazni osudu, prostredníctvom rovesníckych a odborných skupín a tým, že im v škole pridelia dôveryhodnú dospelú osobu, ktorej sa môžu zdôveriť. Školy sa môžu zasadzovať za neskorší začiatok vyučovania. Prispôsobiť sa niečomu, o čom väčšina z vás pravdepodobne nikdy nepočula, niečomu, čo sa nazýva syndróm oneskorenej spánkovej fázy. Tínedžeri produkujú melatonín neskôr večer ako dospelí. To znamená, že keď váš tínedžer chce ísť spať až o jednej v noci, nie je s ním niečo v neporiadku. V neporiadku je naša spoločnosť, ktorá núti deti vstávať o šiestej hodine ráno, aby išli do školy. A štúdie ukazujú, že keď sa tínedžeri vyspia, sú menej psychicky labilní. Takže by sme mali pre tínedžerov začínať školu neskôr. A napokon, školy môžu prevziať zodpovednosť za študentov v areáli školy aj mimo neho pomocou kódexu etického správania, ktorý požaduje úplnú elimináciu šikanovania a psychohygienu od sociálnych sietí.

Ako môžu zakročiť poskytovatelia zdravotnej starostlivosti? Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti sú prvou obrannou líniou pre rodiny v kríze a s medzigeneračnou traumou. Pediatri sa musia prestať sústreďovať na dieťa ako na problém a zamerať sa na rodičov a rodinnú dynamiku, ako aj odkloniť sa od rýchleho odstraňovania symptómov ako riešenia tejto krízy duševného zdravia. Pediatrov treba preškoliť v tom, že psychiatria by mala byť poslednou možnosťou, keď dieťa vykazuje známky úzkosti, depresie, ADHD alebo problémov so správaním, pokiaľ nejde o vážnu krízu alebo sa neobávajú o bezpečnosť toho dieťaťa. Kľúčom k zastaveniu tejto krízy je včasné a správne nasmerovanie na rodičovských koučov, herných terapeutov a psychodynamických terapeutov. Vzdelávanie rodičov o dôležitosti dojčenia, fyzickej a emocionálnej prítomnosti od nuly do troch rokov, istote rodinných väzieb a nebezpečenstve inštitucionálnej dennej starostlivosti je prioritou lekárov, zdravotných sestier a sociálnych pracovníkov.

Ako sa môžu zapojiť médiá? Médiá zohrávajú dôležitú úlohu, aby pomohli zvrátiť názor, že práca mimo domu je dôležitejšia ako materstvo. Materstvo je najdôležitejšia a najcennejšia práca. Tradičné médiá, noviny, televízia a rozhlas, ako aj podcasteri a influenceri, ktorí oslovujú mladšiu demografickú skupinu, majú rozhodujúci význam pri zmene spoločenského naratívu. Médiá sa už príliš veľa rokov zameriavajú na potreby rodičov, a nie na potreby detí. Až príliš často sa sústreďujú na ekonomickú stránku a nie na mentálne zdravie, idealizujú ženy s kariérou a nie ženy v domácnosti. Médiá môžu zdôrazňovať, že manželstvo je najlepším prostredím na výchovu detí. Rodiny s dvoma rodičmi poskytujú emocionálnu a finančnú istotu dôležitú pre stabilitu detí. Programy a oznamy pre verejnosť môžu rodičov poučiť o tom, že inštitucionálna starostlivosť o deti je tou najhoršou možnosťou starostlivosti o deti, ak máte inú možnosť. A napokon, médiá môžu rodičov vzdelávať, že sociálne médiá sú toxické a ich regulácia rodičmi je pre zdravie detí rozhodujúca.

Ako môžu zakročiť zamestnávatelia? Zamestnávatelia musia zohrávať úlohu pri poskytovaní priestoru a času, ktorý rodičia potrebujú na to, aby boli prítomní pre svoje deti a investovali do svojho vlastného duševného zdravia. Poskytnutie platenej rodičovskej dovolenky v trvaní jedného roka zamestnancom, ktorí sú primárnymi osobami, na ktoré sú deti naviazané, prispôsobenie pracovných rozvrhov a noriem tak, aby prijali prácu na čiastočný úväzok na ďalšie dva roky, poskytnutie možností flexibilného pracovného času a hybridných pracovných režimov je rozhodujúce rovnako, ako vytvorenie firemnej kultúry, v ktorej si zamestnanci budú brať platenú dovolenku namiesto toho, aby sa obávali, že to odsunie ich kariéru do pozadia. A napokon, podpora kariérnych prestávok pre rodičov, ktorí vychovávajú deti, s možnosťou neskoršieho návratu do práce, ako aj poskytovanie bodov návratu pre ženy, ktoré sa rozhodnú pre dlhšie prestávky po narodení detí.

Ako sa môžu angažovať neziskové organizácie? Neziskové organizácie môžu spolupracovať s vládami pri vytváraní a realizácii preventívnych programov vzdelávania rodičov, ako aj služieb duševného zdravia pre rodičov a deti, ktorí sú v ohrození a v kríze. Včasná intervencia, ktorá prináša programy do domácností, škôl, komunitných centier a podnikov, je druhom sociálneho podnikania, ktoré v týchto krízových časoch potrebujeme. Neziskové organizácie môžu školiť ženy v oblastiach, ktoré ponúkajú možnosť pracovať na čiastočný úväzok, kde môžu pracovať samostatne. Matky potrebujú flexibilitu a kontrolu. Potrebujú mať možnosť spolupracovať s inými ženami, ktoré vychovávajú malé deti.

Ako sa môžu zapojiť vlády? Áno, verím, že vláda má svoju úlohu. Vlády musia finančne podporovať primárne opatrovateľky, keď nemajú k dispozícii zdroje od zamestnávateľov, vlády musia dať všetkým matkám možnosť zostať doma celý rok a podporovať ich zdrojmi, aby mohli pracovať na čiastočný úväzok ďalšie dva roky, kým ich deti neprekročia to kritické obdobie vývoja od nula do troch rokov, pretože cena zanedbávania rodín je z dlhodobého hľadiska oveľa vyššia. Vlády potrebujú poskytnúť rodinám flexibilné výdavky, aby ich mohli použiť akýmkoľvek spôsobom, ktorý je pre ich rodinu najlepší, namiesto toho, aby poskytovali štátom financovanú ústavnú starostlivosť. Tieto štipendiá by mohli matky použiť na to, aby zostali doma, zaplatili rodinnému príslušníkovi alebo opatrovateľke. Rodiny by mali byť podporované prostredníctvom daňových úľav a stimulov na výchovu detí v dvojrodičovských manželských rodinách, aby sa uprednostnila stabilita rodiny. Vlády môžu vyžadovať od zamestnávateľov zodpovednosť, pokiaľ ide o ich politiku rodičovskej dovolenky a stanovenie minimálnej dovolenky na úrovni, ktorá zabezpečí, aby si deti vytvorili bezpečnú väzbu na svojich rodičov. Vlády môžu chrániť deti pred vystavením látkam a sexuálnemu obsahu, ktoré ohrozujú ich duševnú pohodu. Môžu zabezpečiť prísnejšie predpisy týkajúce sa legalizácie drog a alkoholu, ako aj online a printového obsahu, ktorý drogy a alkohol pre dospievajúcich oslavuje. Legálne psychofarmakologické lieky sú nadmerne predpisované a vlády môžu zohrávať úlohu pri obmedzovaní a regulácii tohto zneužívania. V neposlednom rade môžu vlády zabezpečiť, aby služby v oblasti duševného zdravia boli cenovo dostupné a prístupné všetkým, ktorí na to nemajú prostriedky. Môžu poskytnúť systém daňových úľav, aby motivovali rodičov investovať do súkromnej duševnej zdravotnej starostlivosti pre svoje rodiny prostredníctvom terapie, rodičovského koučingu a skupinovej podpory.

Na záver chcem povedať, že len priamym pohľadom na problém a jeho priznaním máme šancu ho riešiť alebo zmeniť jeho výsledok. Keď sa vyhýbame bolesti v prítomnosti, spôsobujeme oveľa viac bolesti našim deťom a spoločnosti v budúcnosti. Môžeme zvrátiť tento naratív, podľa ktorého sú naše deti odsúdené na generácie duševných chorôb a emocionálnej krehkosti. To si však bude vyžadovať, aby sme všetci spolupracovali a aby každý prevzal zodpovednosť za svoju časť pri vytváraní lepšej budúcnosti pre naše deti.

Nemôžeme však odvracať zrak alebo čakať, že sa situácia zlepší sama od seba, pretože sa tak nestane. Cieľ vychovávať zdravé a odolné deti je dvojstranný, apolitický a nedeliteľný a je dosiahnuteľný. Ak máte chuť odvrátiť sa, pretože vás môj dnešný dokument a prednáška príliš ohromili, nerobte to. Prosím, neodvracajte sa. Pre dobro našich detí a dobro spoločnosti sa obráťte k týmto riešeniam. Ak si z môjho článku chcete zapamätať jednu vec, potom je to citát Terryho Reala: „Každý človek je mostom preklenujúcim dve dedičstvá: To, ktoré zdedí, a to, ktoré odovzdá ďalej.“

Rodinné patologické roly sa prenášajú z generácie na generáciu. Ako oheň v lese, ktorý ničí všetko, čo mu stojí v ceste, až kým jeden človek v jednej generácii nemá odvahu obrátiť sa a čeliť plameňom. Táto osoba prinesie pokoj svojim predkom a zachráni všetky nasledujúce deti.

Ďakujem.

Erica Komisar je klinická sociálna pracovníčka, psychoanalytička a rodičovská koučka a autorka viacerých kníh. S 30-ročnými skúsenosťami v súkromnej praxi pracuje na zmierňovaní bolesti u jedincov, ktorí trpia rôznymi kompulzívnymi poruchami. Absolvovala univerzity v Georgetowne a Kolumbii. Je pravidelnou prispievateľkou do denníkov Wall Street Journal či Washington Post. Žije v New Yorku.