Slavomíra Filipiaková: Pomáha uzdravovať hlboké vnútorné zranenia

Ako sa formovala a akými zastaveniami prechádzala vaša životná cesta?

Milan Rúfus povedal, že s detstvom je to rovnako ako so všetkým: Buď na to máte šťastie, alebo nie. Z pohľadu viery som mala šťastie na veriacich rodičov i starých rodičov, zvlášť babku. Ako dieťa som žila v hlbokom komunizme a otec patril k podzemnej Cirkvi. U nás sa zhromažďovala náboženská literatúra zo zahraničia. Vážim si, že pri tom riskoval život a odovzdal mi živú vieru, že kvôli Bohu sa oplatí ísť aj do väzenia. Ešte krátko pred revolúciou v roku 1989 sme chodili na tajné stretnutia organizované saleziánmi. Vďačím im za to, že som mladosť prežila zmysluplne, čo pri obzretí sa za pubertou a mladosťou považujem za dôležité. V Košiciach som začala pracovať na gymnáziu. Vstúpila som do charizmatického spoločenstva, kde som sa zoznámila so službou vnútorného uzdravenia a oslobodenia. Na vysokej škole som pri modlitbe prežila silnú Božiu prítomnosť a pri nej dozrelo moje rozhodnutie zasvätiť sa Bohu a službe Cirkvi. Vzhľadom na dnešnú dobu môžu niektorí moje rozhodnutie vo veku 22 rokov považovať za unáhlené, ale povzbudzujem všetkých, ktorí vo svojom srdci zvažujú zasvätiť sa Bohu, že som to nikdy neoľutovala.

Ako sa vyvinula vaša služba vnútorného uzdravenia?

Začala sa veľmi nenápadne, aby ma Pán nevyplašil, čo odo mňa chce (úsmev). Mali sme spoločné bývanie so spolužiačkami a raz do týždňa sme mali Dom modlitby, kam ľudia mohli voľne prichádzať. U nás trval o dosť dlhšie než u iných, pretože ľudia sa zároveň chceli rozprávať. Keď sa po rozhovore so mnou a po modlitbe v ich živote veci pohli, nechcela som zaťažovať spolubývajúce a s týmito ľuďmi som sa začala stretávať v inom čase. Spočiatku som bola nervózna a vravela si – veď máte svojich kňazov a animátorov, tak prečo sa chcete rozprávať so mnou! Ale keď na Slovensko prišli prvé knihy o vnútornom uzdravení od pátra Eliasa Vellu a Tomislava Ivančiča, po ich prečítaní som pochopila, že je to vlastne to, s čím sa ľudia na mňa obracajú a čo nejakým spôsobom aj robím, hoci nie som kňaz.

Aké ďalšie formy má vaša služba okrem osobných individuálnych konzultácií?

Mala som šťastie, že v spolupráci s kňazmi, ktorí evanjelizovali v celej Európe, mi už na vysokej škole umožnili okrem Slovenska robiť rôzne typy kurzov, seminárov a duchovných obnov aj v zahraničí. Robím duchovné obnovy a semináre s témou vnútorného uzdravenia, ale nie len tie. Dosť obsiahlo sa venujem biblickým seminárom, zvlášť čo sa týka niektorých kníh Starého zákona.

Akou cestou sa s vami ľudia väčšinou spoznajú, ako sa o vás dozvedia?

Keď som túto službu začínala, povedala som v modlitbe Duchu Svätému, že do nej idem, ale nikomu ju nebudem ponúkať ako prvá. Nemám vizitky, nič na webe, ani upozornenia na moju službu. Považujem za principiálne dôležité, že ľudia prídu ako prví a požiadajú. Predpokladám, že sa o mne veľakrát dozvedia zo svedectva človeka, ktorému som slúžila a vníma to tak, že mu táto služba pomohla.

Aká je vaša úloha v celom procese uzdravenia?

Niekedy nám ľudia môžu veľmi ublížiť tým, že si myslia, že my sme tí, ktorí uzdravujeme. Ale či už ide o sviatostné alebo iné formy uzdravenia, Ježiš má nekonečné spôsoby, ako nás môže uzdraviť. Pretože je to Boh, je to jeho služba a je to vždy on, kto uzdravuje. My sme iba povolaní do jeho služby. Znakom toho je, že sa nielen cítime poctení, ale uznávame, že je to v prvom rade Ježišova služba a prežívame z nej hlbokú radosť. Napriek únave, krížom a rôznym protivenstvám. Podľa radosti zo služby vidieť, že človek je – biblicky povedané – pre ňu pomazaný. Je to až nadprirodzená radosť, že Boh ma takto, a nie inak, pomazal.

Vyhľadávajú vás skôr mladí ľudia, alebo je to individuálne?

Je to veľmi individuálne, slúžim dokonca bez ohľadu na vierovyznanie. Prichádzajú aj inoverci alebo ateisti. Na začiatku im však vždy poviem, že sa s nimi veľmi rada stretnem, ak budú do dôsledkov rešpektovať, že som kresťanka – katolíčka, že sa s nimi nebudem prieť o názoroch a vždy poviem iba to, čo hovorí Biblia. Prichádzajú aj takíto ľudia, hoci len z dôvodu – viete, môj bratranec je kresťan, dali ste dokopy jeho manželstvo a mne sa manželstvo rozpadáva tiež, ale som ateista. Vidím, že Ježiš koná aj v ich životoch.

Čo dokáže ľudí zraňovať a poznačiť najčastejšie a najviac?

Niekedy podliehame skreslenej predstave, že pri ranách ide v prvom rade o to, čo sa nám stalo, ale nie je to pravda. Najdôležitejšie je, kto je osoba, ktorá nás zranila, v akom sme s ňou vzťahu a čo pre nás znamená. Môže ísť zdanlivo o malú vec: Otec ma sústavne upozorňuje na niečo negatívne. Tým, že je to môj otec a že to robí dlho, je to veľmi veľká bolesť a veľká rana. Až na druhom mieste riešime, čo sa mi vlastne stalo.

Myslíte si, že táto doba a súčasný spôsob života spôsobujú viac zranení v určitej oblasti?

Ak je kríza rodiny hlboká, pričom tam by sme mali žiť najhlbšie vzťahy a prežívať najväčší pocit bezpečia, súvisí to s krízou rodiny. Navyše aj v Cirkvi nás veľmi zasahuje individualizmus. Preto veľké rany môžeme utrpieť v okruhu blízkych priateľov a duchovnej rodiny, ktorý si vyberáme. Na zranenia takisto veľmi pôsobí miera zmätku a chaosu v spoločnosti, ako veľmi sa šíri anarchia. Rovnako to vytvára prostredie na to, aby bol človek neustále zraňovaný.

Aká je vo všeobecnosti prognóza vnútorných zranení a ako dlho môže uzdravovanie trvať?

Odpoviem ako veriaci človek, že všetko je o tom, ako sa kto dokáže otvoriť Božej milosti a priľnúť k Ježišovi Kristovi ako svojmu spasiteľovi, pánovi a Mesiášovi. My máme byť v tomto procese nápomocní, aby sa tejto pravde mohol otvoriť čo najviac.

Keďže pomáhate ľuďom, stretávate sa pri službe aj s nepriateľstvom a protivenstvami?

Ak sa sústredím na prostredie v Cirkvi, protivenstvá vytvárajú najmä ľudia, ktorí si myslia, že čo sa týka vnútorného uzdravenia, v dnešnej dobe stačia už len psychiatria a psychológia. Veľmi si vážim kresťanských psychológov a psychiatrov, s mnohými úzko spolupracujeme, lebo navzájom poznáme svoje limity. Tiež si myslím, že Cirkev – aby nepodľahla duchu tohto sveta – by si neustále mala klásť otázku, čo nám Kristus zo svojej moci v Cirkvi zveril, čo svet nemá. Lebo ak budeme robiť len to, čo môže dobre urobiť aj svet, je to žalostne málo. Treba naozaj uveriť v Ježišovu moc a ponúkať ju tomuto zranenému svetu.

Aká je prvá pomoc človeka sebe samému, ak cíti, že niečo nie je v poriadku, dlho sa trápi a často nevie ani objaviť príčinu a korene problému?

Existujú dve veľké prekážky, ktoré bránia vnútornému uzdraveniu: neodpustenie a sebaľútosť. S týmto nám nepomôže nikto; potrebujeme pochopiť a uznať, že tomuto procesu sa nevyhneme a že na ceste uzdravenia potrebujeme odpúšťať, prosiť o odpustenie a snažiť sa zbaviť sa sebaľútosti. Treba sa pozrieť napravo a naľavo, že nie sme jediní, kto trpí. Keď konkrétny človek pochopí, že je to v prvom rade jeho práca a ide o jeho vnútorný postoj, celý proces veľakrát prebieha oveľa rýchlejšie.

Ak je človek veľmi zranený, napríklad rodičmi, do akej miery má s nimi udržiavať kontakt? Pritom rodičia si zranenia detí ani nemusia uvedomovať a priznať.

Čo sa týka rodičov, dôležité je si uvedomiť, že Boh je veľmi férový, keď hovorí deťom, že si majú rodičov ctiť. Žiada od nich teda úctu za to, že im dali život, prípadne sa nich starali. Ale nežiada od nich citovú väzbu. Tá niekde ani nemôže nastať z dôvodu, že došlo k veľkým ublíženiam, alebo rodiča nepoznáme, lebo nás opustil. Úcta tam má byť stále. Niekedy nie je množná, ak sme v príliš častom závislom kontakte s tými, ktorí nám ublížili. Takže rodiča možno navštívim menejkrát a na hodinu, ale viem to zvládnuť tak, aby som mu prejavil úctu, prípadne sa aj tešil, pretože som ho dlho nevidel. Ak sú vzťahy s rodičom veľmi napäté a sú stále zdrojom veľkých zranení, menej je viac.

Aká je najlepšia prevencia vnútorných zranení?

Najlepšia prevencia vnútorných zranení je mať dobrý vzťah s Bohom a s blízkymi. Je to dôsledok dvoch najhlavnejších Božích prikázaní. Ako dospelí ľudia by sme mali zároveň žiť v realite, že dokonalým spôsobom nás miluje len Boh. Veľakrát si zranenia spôsobujeme sami tým, že máme perfekcionistické predstavy, ako nás budú druhí milovať a deň za dňom zažívame sklamanie. Pritom niektorí ľudia v našom najbližšom okolí nás v rámci svojich ľudských limitov milujú úprimne a verne. Keď budem vedieť, že Boha mám milovať nadovšetko, lebo ma nadovšetko miluje aj on, a tiež viem, že nijaký človek ma nebude milovať ako Boh a nastavím sa na to, že my ľudia milujeme limitovanou nedokonalou láskou, ale je to láska a nebudeme si ju zamieňať s Božou, veľakrát sa vyhneme zbytočnému zraňovaniu, utrpeniu a tiež pocitom samoty.