Koncom aktuálneho roka však počet opätovne klesol na 23, ako počas parlamentných volieb 2023 informovala Banskobystrický Štandard predsedníčka tamojšej okrskovej volebnej komisie Božena Vaľová. „Zapísaných sme mali 22 voličov a počet obyvateľov je len o jedného vyšší, keďže pred niekoľkými mesiacmi sa tu narodil chlapček,“ ozrejmila.

Ide však len o oficiálny počet ľudí s trvalým pobytom, v skutočnosti v Poproči žije podľa nej len asi sedem ľudí. Zvyšok je buď v mestách u rodinných príslušníkov, alebo v zariadeniach sociálnych služieb. „V lete a cez víkendy je však Poproč plný áut, chodievajú sem chalupári,“ doplnila Vaľová, ktorej manžel pochádza z tejto dediny.

Rodáčka priamo z Poproča je Ľubomíra Lacová, ktorá však v súčasnosti žije v neďalekom meste Hnúšťa a do dediny tiež chodí len na chalupu. „Do Hnúšte som sa presťahovala v roku 1983. Vtedy tu v Poproči ešte nebol prázdny dom a žilo tu okolo 50 ľudí vrátane detí. Aj mne sa prvá dcéra narodila ešte tu,“ zaspomínala si Lacová.

V súčasnosti je podľa nej vekové rozpätie obyvateľov Poproča od 26 do 71 rokov, ak nerátame spomínaného novorodenca. „Poproč je dobrý na život, keď máte menej rokov, vládzete a slúžia vám nohy. Pretože tu už nie je obchod a autobus sem príde raz za deň. Obchod je najbližšie v Rovnom, kam je to pešo chodníkom vyše kilometra,“ podotkla.

Za väčšími nákupmi preto musia chodievať miestni do Hnúšte. „Kedysi ľudia odtiaľto chodievali nakúpiť textil a obuv aj do Ratkovej, ktorá bola veľmi vychýrená. Teraz však už dosť upadla,“ podotkla Lacová.

V Poproči bola kedysi aj škola s prvým až štvrtým ročníkom, ktorú ešte ona sama navštevovala (dnes je sídlom obecného úradu). Chodieval tam aj Peter Cavar, ktorý dnes takisto žije v Hnúšti. „Môj otec tu bol učiteľ. Pochádzame z Klenovca, ale v roku 1959 nastúpil sem. Ja som tu prežil detstvo a chodil do školy v 1. až 5. ročníku,“ zaspomínal si Cavar, ktorý sa do Poproča vracia ako člen volebnej komisie.

Doplnil tiež, že jeho mama pracovala ako účtovníčka v jednotnom roľníckom družstve Martinová, ktoré obhospodarovalo aj pozemky okolo Poproča.

Najmenšou je teraz Krokava

Len o niekoľko kilometrov ďalej je odbočka na ďalšiu maličkú dedinku, na Krokavu. Nevýhodou pre jej obyvateľov je podstatne väčšia vzdialenosť od hlavnej cesty, asi 10 kilometrov. Našťastie, odbočka do dediny je v dobrom stave, pred niekoľkými rokmi ju Banskobystrický samosprávny kraj (BBSK) zrekonštruoval.

V obci „papierovo“ žije 19 obyvateľov, okrem jedného stredoškoláka sú všetci v dospelom veku. Aktuálne je tak najmenšou dedinou BBSK. Opäť však ide len o oficiálny údaj, reálne v Krokave žije asi 15 ľudí.

„Keď sem niekto príde a hovorí – jój, vy tu máte krásne, tak sa ho vždy opýtam: A bývali by ste tu? Jaj, to nie, odpovie každý,“ hovorí s úsmevom jeden z obyvateľov Krokavy.

Jednou z 19 obyvateľov Krokavy je Darina Ďurove, ktorá bola v minulosti tri volebné obdobia starostkou tejto dedinky. Na otázku, ako sa sa jej žije v takejto obci pánubohu za chrbtom, odpovedá, že človek si zvykne. „Keď sme sa sem prisťahovali, bol tu ešte obchod. Potom jazdila pojazdná predajňa a teraz si objednávame základné potraviny dole v obchode na Rovnom,“ priblížila Ďurove.

Ona sama prišla do Krokavy v roku 1982, keď hnúšťanský podnik Slovenské lučobné závody pri dedine vybudoval podnikovú chatu pre oddych svojich zamestnancov. Vtedy to bolo oveľa lepšie aj s dostupnosťou autobusovými spojmi.

„Keď sme sem prišli v roku 1982, tak ráno prichádzali dva autobusy, na obed rovnako a večer tiež. Vtedy však ešte fungovala aj baňa dole na Burde a aj odtiaľto tam chodievali pracovať ľudia,“ priblížila bývalá starostka.

Raj chalupárov

Dedinky v horách sa postupne menia na chalupárske osady. „Už by bolo po dedine, keby ľudia neboli pokúpili domy na chalupy,“ potvrdzuje tento trend aj bývalá starostka Krokavy.

V tejto obci je najstarším chalupárom 77-ročný Martin Pliešovský. „Som už 19 rokov na penzii a chalupárčim tu už 44 rokov. Od jari do jesene som tu, teda celý polrok,“ priblížil.

Ako sám hovorí, za ten čas sa Krokava veľmi zmenila. „Napríklad v dedine neboli stromy, všetko bolo vyčistené. Teraz to postupne všetko zarastá,“ konkretizoval. Podobne ako stromy sa podľa neho z dediny vytratili aj ľudia. Niektorí sa odsťahovali, mnohí pomreli. Prázdne domy pokúpili chalupári, ktorí prichádzajú nielen z Hnúšte, ale i z desiatky kilometrov vzdialeného okresného mesta Rimavská Sobota.

Takýchto malých dedín je v tomto regióne viac. Napríklad Potok má len 21 obyvateľov a istý čas bol tiež na prvom mieste v rebríčku najmenších obcí Banskobystrického kraja. Oveľa lepšie na tom však nie je ani neďaleká Hrlica s 58, či Ratkovská Suchá so 41 obyvateľmi.

Zdá sa, že postupný zánik týchto malých dedín je neodvratný. Už to nie sú samostatné sídla založené na obrábaní okolitých rolí, ťažbe dreva či baníctve, ktoré tento región desaťročia formovalo. Dochádzať za prácou do vzdialených miest sa neoplatí a ani tam nie je práce nazvyš. Veď okresy Rimavská Sobota a Revúca, na rozhraní ktorých sa tieto dedinky nachádzajú, sú zvyčajne na prvom a druhom mieste rebríčka najvyššej nezamestnanosti.

V dnešnom modernom svete sa okrem toho nájde málo ľudí, ktorí by boli ochotní žiť v obci v horách, kde nie sú zavedené plynovod ani vodovod, o kanalizácii ani nehovoriac. Zrejme sa tak tieto horské dedinky budú čoraz viac meniť na chalupárske raje a zo samosprávneho hľadiska sa jedinou cestou javí ich spájanie.