Nezákonnosť v prípade odvolaného viceprezidenta Kišša nekonštatuje súd, ale iba jeho obhajca

Nový minister vnútra začal razantne riešiť personálne otázky príslušníkov Policajného zboru v duchu predvolebných sľubov jeho strany. Okrem postavenia policajtov podozrivých z trestnej činnosti mimo služby zrušil personálnym rozkazom miesta viceprezidentov Policajného zboru, ktoré zastával aj Branko Kišš.

Proti tomuto kroku sa Kišš prostredníctvom svojho obhajcu Petra Kubinu bránil návrhom na vydanie neodkladného opatrenia, ktorým by súd zaviazal zdržať sa uplatňovania tohto personálneho rozkazu a umožniť Kiššovi návrat do svojej zrušenej funkcie a pokračovať v činnosti policajného viceprezidenta. Tomuto návrhu súd vyhovel a vydal neodkladné opatrenie, ktorým negoval personálny rozkaz Šutaja Eštóka. Advokát Kubina o tomto rozhodnutí informoval na svojej sociálnej sieti a dodal, že ide o nezákonnosť zo strany ministra.

Peter Kubina. Foto: František Iván/TASR

Súd sa v tomto prípade stotožnil s názorom navrhovateľa, že minister potreboval na takýto krok voči Kiššovi súhlas Úradu pre ochranu oznamovateľov, lebo Kišš je chránený oznamovateľ, a išlo o pracovnoprávny úkon, ktorý závisel od posúdenia ministra. Keďže minister o súhlas úrad ani len nepožiadal, vyhovel vydaniu neodkladného opatrenia.

Nezákonnosť nekonštatoval súd

Zavádzajúce je pritom konštatovanie nezákonnosti vyplývajúcej z neodkladného opatrenia. Neodkladné opatrenie nie je v žiadnom prípade meritórne rozhodnutie vo veci. Neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. V ňom navrhovateľ uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha.

To znamená, že v prípade Kišša súd posudzoval výhradne iba argumenty jeho advokáta bez vyjadrenia a argumentov protistrany. Súd v zmysle zákona môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a aj bez výsluchu a vyjadrenia strán, a to aj bez nariadenia pojednávania. Podstatné je, že rozhodoval iba na základe jednostranne predložených argumentov. Proti vydaniu neodkladného opatrenia je možné podať odvolanie, kde sa už bude vyjadrovať aj ministerstvo vnútra, ktoré predloží svoje argumenty, prečo bol daný personálny rozkaz v súlade zo zákonom. Následne rozhodne odvolací súd, ktorý aj ak odvolaniu nevyhovie a ponechá neodkladné opatrenie v platnosti, alebo aj ak neodkladné opatrenie zruší, nebude v žiadnom prípade konštatovať zákonnosť alebo nezákonnosť celého postupu.

Téza o protiprávnom konaní vyšla zo strany obhajcu Branka Kišša, a je to prirodzený prejav advokáta, ktorý háji práva svojho klienta. Nezákonný postup však žiaden súd nekonštatoval, a v prípade neodkladného opatrenia ani konštatovať nemôže. Konanie o neodkladnom opatrení je akási skrátená forma súdneho konania, kde súd v prvom kole rozhoduje o jednom podaní navrhovateľa, a v odvolacom konaní o argumentoch protistrany. Neprebieha tu klasické dokazovanie a súdne konanie ako v obvyklých súdnych sporoch. Práve z týchto dôvodov nejde o rozhodovanie v samotnom predmete sporu, ale iba o dočasnú úpravu práv a povinností účastníkov v prípade, ak má súd čo i len za osvedčené, nie dokázané, že je potrebné bezodkladne upraviť pomery.

Súd nemal právomoc konať

Druhá a rovnako podstatná rovina v tomto spore je právomoc súdu konať v danej veci. Bez danej právomoci je totiž jeho rozhodnutie neplatné .Pri neodkladanom opatrení rozhodoval sudca Mestského súdu v Bratislave Michal Kubiš. To by bolo v poriadku, ak by išlo o pracovnoprávny spor klasického zamestnanca a zamestnávateľa.

Branko Kišš. Foto: Martin Baumann/TASR

V prípade Branka Kišša však ide o spor príslušníka Policajného zboru a ministerstva vnútra, ktorý v dôsledku zapojenia štátnych orgánov spadá pod správne súdnictvo. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, medzi ktoré patrí aj personálny rozkaz ministra vnútra voči príslušníkovi policajného zboru. Z uvedeného je zrejmé, že civilný súd nemal vôbec právomoc v danej veci konať a rozhodovať. 

Diskriminácia nie je nikde spomenutá

Obhajca Kubina vysvetľoval podanie neodkladného opatrenia na civilný súd tým, že zo strany ministra vnútra vraj došlo k diskriminácii. A antidiskriminačné spory skutočne posudzujú civilné súdy, a nie správne súdy. Problém spočíva zase v samotnom predmete sporu. Bývalý viceprezident Kišš prostredníctvom svojho obhajcu nenamietal diskrimináciu, ale vydanie personálneho rozkazu ministra, ktorým zrušil miesto viceprezidenta a prevelil ho na inú pracovnú pozíciu. To pritom vyplýva priamo z petitu neodkladného opatrenia súdu, ktoré ruší personálny rozkaz ministra.

V prípade diskriminačných sporov by súd konštatoval, či došlo alebo nedošlo k namietanej diskriminácii. O tej nie je ani v petite a ani v odôvodnení neodkladného opatrenia zmienka jediným slovom zo strany sudcu Kubiša. Keďže návrh neobsahuje diskriminačné výčitky alebo argumenty, nemožno sa stotožniť v tomto smere s priradením príslušnosti pod civilný súd. V prípade personálneho rozkazu navyše existuje opravný prostriedok, ktorým sa môže dotknutá osoba domáhať jeho zrušenia, ale nie je to neodkladné opatrenie. Až v prípade využitia tohto opravného prostriedku zo strany policajta a jeho negatívnom posúdení zo strany nadriadeného orgánu by sa mohol domáhať žalobou na správnom súde posúdenia zákonnosti personálneho rozkazu. V tom prípade by správny súd skutočne a jednoznačne dospel k záveru, či išlo, alebo nešlo o zákonný postup zo strany ministra.

Kritika sudcu nebola namieste

Samotný minister Šutaj Eštók kritizoval sudcu, ktorý vydal neodkladné opatrenie, práve z nedostatku príslušnosti. Navrhoval preskúmať postup sudcu Kubiša s tým, či nedošlo k disciplinárnemu previneniu alebo dokonca k trestnému činu ohýbania práva. Aj v prípade preukázania, že mestský súd nebol príslušný konať, ťažko možno právny názor sudcu Kubiša okamžite spájať s úmyselným konaním páchať trestnú činnosť, ktoré sa vyžaduje pri skutkovej podstate trestného činu ohýbania práva. Rovnako neprimerané je poukazovať na možné zaujaté rozhodovanie sudcu Kubiša z dôvodu, že bol pred vyše 18 rokmi spolužiak advokáta Kubinu. Kubina poprel akýkoľvek, aj profesionálny vzťah s Kubišom s tvrdením, že ho vôbec nepozná. Pripustil však, že mohli byť pred rokmi spolužiaci na právnickej fakulte. To, samozrejme, nezakladá zaujatosť sudcu, ktorá by musela byť odôvodnená konkrétnymi okolnosťami, ako napríklad aktívnym trávením spoločného času mimo profesionálneho života. Minister vnútra sa nakoniec za svoj postoj k sudcovi ospravedlnil.

Aj tento prípad je len ďalším z dlhého zoznamu mediálnych súdnych sporov, kde sa bez akýchkoľvek právnych základov dezinterpretuje objektívna realita. Mediálne prostredie nekriticky preberá naratív jedného človeka v pozícii obhajcu, ktorého povinnosťou je vykresľovať svojho klienta v najlepšom možnom svetle, o okamžitej nezákonnosti konania ministra, hoci toto súd nikdy nekonštatoval. Na druhej strane sa účelovo zavádza pri zvolenej príslušnosti civilného súdu, z dôvodu údajnej diskriminácie, ktorú však opäť nikto nikde nespomína. Pokiaľ by takéto skresľovanie nebolo už pravidelnou normou pri informovaní verejnosti zo strany médií, jednoznačne by sme mohli hovoriť o tragédii a príčine rastu nedôvery občanov v právny systém krajiny.