Možno si to ani neuvedomujeme, ale jednou z najpodstatnejších a najprirodzenejších ľudských „znalostí “ je práve schopnosť dávať, ale aj prijímať dar. A to hlavne vtedy, ak je to vo vzťahu, keď zároveň prijímame navzájom aj jeden druhého. Podstata darovania sa (a prijímania daru) je totiž nielen podstatou všetkých vzťahov preniknutých láskou. Je zjednodušeným predobrazom toho, ako žije Boh. A teda, ako máme žiť aj my, ak sa ako kresťania otvorene prihlásime k jeho menu.
Darovanie má pre manželov jeden osobitý rozmer. Manželstvo ako dlhodobý vzťah je najdokonalejším pripodobnením sa tomu, čo prežíva Boh v trojičnom spoločenstve – a toto prežívanie sa zakladá na darovaní sa v láske. Priznanie, že vo vzťahoch mnohí až pričasto zlyhávame, nie je dôvodom, aby sme manželstvo odsudzovali a už vôbec nie vzdali. Život a teda aj manželstvo je predsa priznaná, stála sínusoida. Raz ste celkom hore, inokedy, možno, skôr akoby ste chceli, úplne dole.
A čo je to vlastne dar? Je to vysnívaná predražená vec, zážitok či zmena správania partnera? Alebo riešenie akéhokoľvek spoločného problému, ktorý vás vzájomne trápi a ničí? Áno, aj to je dar. Ale ak sa na to pozrieme celkom racionálne, tak: Dar je čosi, čo dostaneme či získame bez nároku a potreby oplatiť to niekomu. Dar je jednoducho nezištný spôsob, akým ma niekto urobí bohatším. Bez toho, aby za to niečo odo mňa chcel. Urobí tak iba preto, lebo túži po mojom šťastí. Pritom spomenutý rozmer bohatstva (a teda aj daru) má mnoho farieb, odtienkov, spôsobov, druhov. Môže sa líšiť človek od človeka.
Je iné zastaviť sa v kvetinárstve pre krásnu kyticu ruží. A zasa iné je tie ruže pred vlastným domovom vypestovať v záhone. Je jedno obraz kúpiť alebo ho mesiace tajne pre niekoho maľovať. Dar je o to krajší a väčší, čím je väčšia vaša snaha milovaného človeka prekvapiť. A empaticky sa vcítiť do jeho vkusu, potrieb aj nálady. Práve toto veľké, osobné a osobité vkladanie sa do daru sa premieta následne do sily vášho vzťahu. Do jeho trvácnosti a schopnosti ustáť aj zlé časy.
