Krátko na to, ako boli zverejnené dokumenty preukazujúce snahu Smeru zrušiť špecializovaný prokurátorský útvar, vzniesol minulú stredu 6. decembra prokurátor Michal Šúrek ďalšie obvinenie voči Norbertovi Bödörovi a Tiborovi Gašparovi. O dva dni na to obvinenie potvrdil Šúrek v televízii Markíza.
V čase, keď sa vedie zápas o prežitie špeciálnej prokuratúry, ktorej aktuálne vedenie je podozrievané z aktivistického politického prístupu, pôsobilo toto obvinenie už na prvý pohľad čudne. Obzvlášť, ak za ním stojí prokurátor, ktorý v tomto zápase nestojí na neutrálnej strane, ale je druhou stranou podozrievaný z politickej nadpráce.
Včera priniesol denník Sme detaily obvinenia, ktoré temnú skepsu len potvrdili. Ukázalo sa totiž, že stíhanie je postavené na tri roky starých klebetách pochádzajúcich – neprekvapivo – od obligatórneho „kajúcnika“ Ľudovíta Makóa.
Ten je akosi vždy poruke, keď prokurátori alebo vyšetrovatelia potrebujú podkúriť mediálnu agendu nejakým novým stíhaním, ktorého dôkaznosť je síce pochabá, no mediálne dokáže v správnom čase splniť svoj účel.
Bödör a Gašpar podľa obvinenia vraj využili políciu, aby získali a neutralizovali údajné video zachytávajúce sexuálne radovánky Roberta Fica „s nejakými dievčatami“ (citácia Makó), ktorých sa mal onehdy dopustiť v nitrianskom hoteli Zlatý kľúčik. Kompromitujuce video údajne vlastnil podnikateľ, ktorý sa vyhrážal, že ho zverejní.
Bödör, Gašpar, Bernard Slobodník a Ľudovít Makó vtedy vraj zrealizovali plán, ako kompromateriál od podnikateľa získať, pričom na to vraj za úplatu zneužili policajných príslušníkov, prípadne dokonca SIS.
Makó sa o nahrávke údajne dozvedel práve od Bödöra.
Svedectvo Makóa pritom podľa obvinenia pochádza ešte z roku 2020, keď sa policajtom o týchto súvislostiach rozpovedal. Podnikateľ Katrinec sa vraj vyhrážal, že nahrávku zverejní krátko pred voľbami. Polícia ho vraj sledovala zapojením viacerých vyšetrovateľov a majiteľa údajnej nahrávky vylákala na stretnutie, kde podľa Makóa beztak zistili, že žiadnou nahrávkou zrejme nedisponuje.
Nie je zrejmé, či v tejto veci okrem Makóových spomienok existuje aj nejaké iné svedectvo alebo dôkaz, ktorý by obvinenie potvrdzoval. Napokon, to bude zrejme aj dôvod, prečo sa s prípadom tri roky nič nedialo, hoci o ňom polícia, ako sama tvrdí, celý čas vedela.
Popri tom, že o prípade vypovedá „kajúcnik“, o ktorého záujmoch nik netuší, na dôveryhodnosti nepridáva ani logika obvinenia. Uznesenie podľa denníka Sme predsa konštatuje, že cieľom konania mala byť neutralizácia nahrávky, za ktorú aktéri boli ochotní zaplatiť. Môžeme predpokladať, že to bolo aj cieľom podnikateľa, ktorý ňou disponoval (ak vôbec jestvovala).
Keď sa zistilo, že dotyčný podnikateľ zrejme žiadnu nahrávku nemá, od ďalších krokov sa upustilo a kauza zhasla.
Je len ťažko vysvetliteľné, prečo polícia po vyše troch rokoch vznesie obvinenie práve teraz.
Obvinenie vzniesol prokurátor Michal Šúrek, ktorý figuruje vo viacerých prípadoch, ktoré pôsobia podozrivo vzhľadom na údajný politický aktivizmus pri stíhaní vysokopostavených ľudí z čias bývalej smeráckej garnitúry. A práve o to ide v dnešnom zápase.
Napokon, Fico situáciu hneď využil a urgentné konanie prokuratúry označil za „staré triky“. Obvinenie mu zjavne padlo vhod, aby podkúril svojej snahe prokuratúru zrušiť.
Netreba dodávať, čo si o Makóových svedectvách myslí práve tá časť verejnosti, ktorá túto koalíciu podporuje. A bez ktorej sa špeciálnu prokuratúru zachovať nepodarí.
Hoci zámer aktérov bol iný, tento prístup celkom určite nepomohol snahe zachovať špeciálnu prokuratúru. Skôr podčiarkol dôvody, pre ktoré si Fico získal verejnú podporu na útoky voči tejto inštitúcii.
Obhajcovia pochabých vyšetrovaní majú pravdu, keď tvrdia, že prokurátori ani polícia nesmú hľadieť na kalendár, ale majú si len v reálnom čase vykonávať svoju prácu.
Problém je v tom, keď sú podobné exponované obvinenia nadpriemerne často vznášané práve vtedy, keď sa to niekomu do kalendára práve hodí.
Tento rozšírený šport nedávno zaviedol policajný exprezident Štefan Hamran, keď počas vrcholiacej predvolebnej kampane sériou tlačoviek voči politickým oponentom avizoval ďalšie stíhania, ktoré boli nezriedka postavené na márnych dôkazoch a zjavne plnili skôr mediálnu, mobilizačnú či aktivistickú rolu.
Krátko predtým Hamran zostrelil exministra vnútra, ktorý si pri pokuse dostať do vedenia policajnej inšpekcie stíhaného policajta dovolil naznačiť, že Hamranovým ľuďom v polícii neprejde každá absurdita, ktorú si zmyslia vykonať.
Pripomeňme, že Hamranovo vystupovanie a hrozba zavádzania policajného štátu vtedy verejnosť ešte viac vydesili, pomohli skôr Smeru a definitívne voviedli Petra Pellegriniho do Ficovej náruče.
Špeciálna prokuratúra sa tento Harmanov výkon snaží kopírovať. Obvineniami síce mobilizuje svoju bublinu, aby ju v chladnom počasí dostala v čo najväčších počtoch na námestia, no v očiach nadkritickej časti verejnosti zostáva len pachuť.
Efektívny verejný tlak na zachovanie Úradu Špeciálnej prokuratúry by nemusel byť vopred márny, no najnovšie obvinenie pôsobí aktivisticky a ťažko presvedčí kľúčovú časť verejnosti, aby stála za Lipšicom.
Tento klan zjavne nereflektuje dôvody, prečo si Fico zrátal, že sa pri rušení inštitúcie nemusí báť nálad verejnosti. Až príliš veľa ľudí bolo za posledné tri roky znepokojených z toho, ako prebiehali vyšetrovania a zatýkania v „profilových prípadoch“ – ako ich nazýva aktuálny šéf špeciálnych prokurátorov.
Protestujúci na námestiach sa však pochabými obvineniami a čudnými stíhaniami veľmi netrápia. Pritom práve v nich je jadro problému.