Čo sa deje so západnou civilizáciou?
Západ prechádza tým, čomu historici hovoria civilizačný moment. Každá veľká civilizácia vychádza z istej inšpirácie, ale eventuálne prichádza chvíľa, keď s ňou stratí kontakt. Vtedy má civilizácia tri možnosti: Obnoviť pôvodnú inšpiráciu, nahradiť ju niečím rovnako silným, alebo úpadok.
Čo považujete za pôvodnú inšpiráciu?
Inšpirácia Západu vychádza z jeho židovskej a kresťanskej viery. Britský ministerský predseda z 19. storočia Benjamin Disraeli nazval kresťanskú vieru judaizmom pre väčšinu. Dnes je však kresťanstvo intelektuálnou vrstvou odmietané.
Zaujímavé však je, že osvietenstvo, ktoré je náhradou kresťanstva z 18. storočia, má tiež vážne problémy. Čelíme množstvu ideológií, ktoré nie sú len proti kresťanstvu a judaizmu, ale aj proti osvietenstvu a Západu ako takému.
Kresťanstvo a osvietenstvo teda majú spoločného nepriateľa.
Jednoznačne.
Akého?
Ide o červenú vlnu klasického marxizmu, ako aj kultúrnemu marxizmu, dúhovú vlnu sexuálnej revolúcie a potom o čiernu vlnu islamizmu.
Tieto vlny teda nevyhnutne nemajú spoločný pôvod.
Prvé dve majú, vychádzajú z francúzskej revolúcie.
Znamená to, že existuje niekoľko silných a proti sebe stojacich ideológií.
Presne tak. Je to vojna svetov.
Spomenuli ste kultúrny marxizmus. Niektorí akademici a novinári tento pojem označujú za konšpiračnú teóriu.
To je nezmysel. Ľudia zabúdajú, že francúzska revolúcia trvala len asi desaťročie, ale akoby po výbuchu obrovskej sopky z nej vytiekli prúdy lávy. Prvým prúdom bol revolučný nacionalizmus. Druhým bol revolučný socializmus, teda komunizmus, alebo ak chcete, klasický marxizmus. Tretí prúd je však prehliadaný a ľudia mu niekedy nerozumejú.
Počiatky kultúrneho marxizmu a jeho dnešného prejavu „wokeizmu“ vieme vypozorovať v mysliteľoch ako György Lukács v Maďarsku alebo Antonio Gramsci väznený za Mussoliniho v Taliansku. Snažili sa prísť na to, v čom sa Marx mýlil a posunuli diskusiu od tém ako proletariát, priemysel a štrajky odborov smerom k tomu, čo nazvali „kultúrnou hegemóniou“. Tým mali na mysli strážcov brány (gatekeepers), ktorí v spoločnosti dominujú pri tvorbe myšlienok, hodnôt, noriem a podobne. Tieto myšlienky získali v 60. rokoch vďaka Herbertovi Marcusovi značnú popularitu, pričom on a niekoľko ďalších radikálov vyzvalo na dlhý pochod inštitúciami. Cieľom teda nebolo zvíťaziť v uliciach, ale v inštitúciách.
Podarilo sa im to?
Po 50 rokoch vidíme, že to dokázali. V médiách, na vysokých školách a univerzitách, v Hollywoode a kultúrnom priemysle a dnes už aj v progresívnom woke biznise, armáde a čoraz častejšie aj v ľavicových propalestínskych postojoch proti Izraelu.
Spomenuli ste progresívny woke biznis. Podpora rôznych aspektov progresívnej ideológie však podnikateľské prostredie poškodzuje. Vidíme to na Disney, Bud Light a iných firmách. Môže v tomto smere dôjsť k zmene?
Prirodzene pozorujeme protitlak na rôznych miestach, napríklad pri extrémoch, ktoré vytvoril transgenderizmus. Podstatné však je, aby sa Západ rozhodol: Čo chce ako inšpiráciu našej spoločnosti? To je oveľa hlbšia a dôležitejšia voľba než odporovať proti tej či onej šialenej alebo extrémnej myšlienke.
Vidíte nádej v tomto čoraz viac beznádejnom svete?
Som plný nádeje. Keď sa nad tým zamyslíte, kľúčová vlastnosť predkresťanského sveta bola viera v osud. Stačí si spomenúť na tragédiu Kráľ Oidipus. Osud je nevyhnutnosť, nedá sa mu uniknúť. Na východe je to karma, v islame kismet. Keď sa zase pozriete na moderný svet a mysliteľov, ako sú Marx, Freud, Dawkins, všetko sú to deterministi. Nemôžeme podľa nich konať inak, ako konáme.
Kresťanský a židovský pohľad má však pevný základ v slobode rozhodovania. Preto má aj pevný pohľad na obnovu a obrodenie. Obnova je možná.
Myslíte si, že takáto obnova môže prebehnúť formou „veľkých prebudení“, ako sme pri kresťanstve pozorovali v Británii a najmä v Amerike v minulých storočiach?
Dúfam. Som z rodiny Guinessovcov, ktorá vyrába pivo (smiech). Veľa ľudí si však neuvedomuje, že môj prapraprastarý otec Arthur Guiness, ktorý pivovar založil, našiel vieru v Ježiša prostredníctvom kázania protestantského metodistického teológa Johna Wesleyho počas írskeho obrodenia. Arthur začal prispievať svojim pracovníkom na zdravotnú starostlivosť, jedlo a iné benefity, čo žiadna iná firma v 18. storočí nerobila. Bolo to vyjadrenie jeho viery, pričom obrodenie ako také bolo hlboké v mnohých oblastiach.
Osobne vidím, ako niektorí ľudia dnes prichádzajú k viere v reakcii na pozorované extrémy, ktoré boli len pred desiatimi rokmi nepredstaviteľné. Ide o veci ako hormonálne blokátory puberty podávané deťom bez súhlasu rodičov a podobne.
Hovorím tomuto signály transcendentálna. Ľudia majú skúsenosti so zlom, ale niekedy aj s dobrotou alebo s radosťou, ktoré prepichnú to, čomu verili doposiaľ. Sociológ Peter Berger nazýva náš moderný svet „svetom bez okien“. Človek nemá poňatie o hudbe hlbokého transcendentálneho sveta, ale tieto skúsenosti tam vedia preraziť a ukázať dovtedy nevnímanú realitu. Keď sa naozaj pozriete na zlo, potrebujete transcendentálny úsudok, aby ste povedali, že je to zlé.
Takto sa k viere dostal básnik W. H. Auden. Bol ateista, ľavičiar a homosexuál. Raz však v dokumente o druhej svetovej vojne videl zlo nacistov a uvedomil si, že nemal žiadny morálny štandard, podľa ktorého by mohol povedať, že šlo naozaj o zlo. Auden povedal: „Odišiel som z kina ako hľadač bezpodmienečného absolútna a stretol som Ježiša.“
Stretli sme sa na konferencii ARC v Londýne, kde medzi účastníkmi bolo viacero ateistov a feministiek. Zaznievalo od nich, že sa považujú za kultúrnych kresťanov a uznávajú židovsko-kresťanskú tradíciu, ale bolo jasné, že náboženskú vieru odmietajú. Čo si myslíte o takýchto ľuďoch, ktorí sa stávajú spojencami konzervatívcov a kresťanov, ale sami sa pritom na kresťanov a konzervatívcov nemenia?
Za posledných 20 rokov došlo k veľkému posunu. Pred 20 rokmi sme tu mali nových ateistov, ktorí radikálne oponovali kresťanskej viere. Ľudia ako Richard Dawkins, Christopher Hitchens či Sam Harris. Teraz tu však máme to, čo ja nazývam zamyslený ateizmus. Uvedomujú si, že ak zabijete hus, stratíte zlaté vajce. Títo ľudia sa k pravde približujú a približujú a eventuálne prídu do bodu, keď je potrebné poznať autora. Veľa týchto ľudí teda nemusí ostať len kultúrnymi a civilizačnými kresťanmi. Uvedomujú si, že musia ísť ďalej.
Nejde tu teda len o kultúru. Otázkou pre Európu je, že čo je naša ultimátna oddanosť k tomu, čo považujeme za ultimátnu skutočnosť. Môžeme ísť východnou cestou, podľa ktorej je to neosobná podstata bytia. Môžeme ísť ateistickou cestou, podľa ktorej ide o náhodu. Alebo môžeme ísť židovsko-kresťanskou cestou, podľa ktorej je ultimátnou realitou jeden transcendentálny osobný Boh.
V progresívnych médiách na Slovensku zaznieva, že práve viera v Boha je problém našej krajiny.
Čoraz viac ľudí si podľa mňa uvedomuje, že tento už v podstate staromódny pohľad je chybný. Nedokážete žiť dobre bez viery. Aký je zdroj významu, účelu a naplnenia? Nemôžete získať zmysel pre tieto veci bez viery. Čoraz viac ľudí sa preto k nej vracia.
Ako si vysvetľujete, že Západ sa po konci studenej vojny sekularizoval oveľa viac než bývalé komunistické štáty. Nielenže tieto krajiny sú viac kresťanské, ale aj ich zákony sú konzervatívnejšie.
Poľsko, Slovensko, Maďarsko a ostatné krajiny vedia, aké je to žiť v komunizme a uvedomujú si dôležitosť týchto vecí. Keď som sa ako malý chlapec ocitol v komunistami ovládanej Číne, mnohí z vás vo východnej Európe ste komunizmom tiež prechádzali. USA a západná Európa si to neprežili a sú ohľadom tohto nebezpečenstva naivní. Často hovorím, že východ Európy je Západ, pričom Západ už je Nezápad.
Máte unikátnu skúsenosť s tým, že ako dieťa misionárov v Nankingu ste v roku 1949 zažili ovládnutie Číny komunistami Mao Ce-tunga. Krajina sa však od 80. rokov ekonomicky zliberalizovala. Ako teda vnímate súčasnú Čínu?
Pripomeňme, že marxizmus je európska heréza. Takže či už ide o Maov marxizmus alebo o trhový kapitalizmus, ktorý započal Teng Siao-pching, Čína sa stala veľkou vďaka európskym myšlienkam. Západná civilizácia je na rozdiel od iných globálna. Vďaka vede, technológiám či trhovej ekonomike. Naši nepriatelia sú teda, paradoxne, poháňaní našimi myšlienkami.
Musí byť Čína nepriateľom?
Čína nemusí byť nepriateľom, chcel by som, aby sa vrátila k slobode. Marxizmus však nevyhnutne nepriateľom je. To v každom prípade.
Kto je podľa vás väčší nepriateľ Západu? Čínski marxisti a autokrati alebo woke ideológia vnútri Západu?
Horší nepriateľ vo forme rôznych ideológií je podľa mňa ten vnútri. Čína je však najväčší externý nepriateľ.
Os Guinness (82)
sa narodil v Číne zdravotníckym misionárom, je praprapravnukom zakladateľa pivovaru Guinness Arthura Guinnessa. Bol svedkom vyvrcholenia čínskej revolúcie v roku 1949, spolu s mnohými cudzincami bol však v roku 1951 vyhostený. Vrátil sa do Británie, kde získal vzdelanie a pracoval ako nezávislý reportér pre BBC. Od svojho príchodu do USA v roku 1984 bol hosťujúcim pracovníkom v Centre medzinárodných štúdií Woodrowa Wilsona a v Brookings Institution. Bol vedúcim pracovníkom EastWest Institute v New Yorku, kde vypracoval návrh Charty náboženskej slobody. Je tiež hlavným autorom Globálnej charty svedomia, ktorá bola v roku 2012 predstavená v Európskom parlamente. Napísal alebo editoval viac ako tridsať kníh. Je anglikán, žije so svojou manželkou Jenny v McLean vo Virgínii neďaleko Washingtonu.
