Kontroverzná dominanta rozvíjajúceho sa mesta s mnohými modernými prvkami
Odvážne koncipovaný železobetónový skelet funkcionalistického objektu realizovala firma Alexandra Feiglera a Pittel & Brausewetter. Všetci priekopníci stavebných konštrukcií tohto typu v strednej Európe.
Motív farebne odlíšených priebežných pilastrov na fasádach a komponovanie okien do zvislých pásov zdôrazňujú vertikalitu zaujímavej výškovej stavby. Pozoruhodné funkcionalistické dizajnové detaily sú v interiéri, predovšetkým vo veľkoryso komponovanom ústrednom schodisku a priľahlých priestoroch.
Vertikálny charakter budovy zdôrazňujú vystupujúce piliere na čelnej fasáde, ktoré sú predĺžené nad atiku, kde vytvárajú rámy. Autori použili jednoduché trojdielne okná termolux, sčasti rohové, ktoré na čelnej strane vytvárajú súvislý pás.
Z bočnej strany môžeme vidieť 6-poschodovú nižšiu a širšiu časť. V budove je 64 dvoj- a trojizbových bytov. Na prvom poschodí bola známa bratislavská kaviareň Grand. Na druhom poschodí sa nachádzal módny salón Gity Nemešovej.
Jedenásťposchodová a 45 metrov vysoká budova vytvorila v roku 1936 novú, modernú dominantu Bratislavy. V čase vzniku vyvolala búrlivé reakcie pre aj proti. Mesto napokon podporilo krok k modernej metropole a odmietlo názor staromilcov a ľudí za každú cenu bojujúcich proti odvážnej zmene charakteru mesta.
Autor stavby bol naším najväčším architektonickým esom
Hlavným autorom stavby je bratislavský medzivojnový architekt Christian Ludwig, ktorého viaceré diela patria k najlepším dielam funkcionalistickej architektúry u nás. Architektúru vyštudoval v Mníchove v roku 1925 a prvé roky praxe absolvoval v ateliéri Franza Wimmera a Andreja Szőnyiho.
Od roku 1928 viedol samostatný spoločenský ateliér s Augustinom Danielisom (1897 až 1975). K ich najznámejším prácam v Bratislave patrí takzvaný Lutherov dom na Palisádach, Café Regina na Hurbanovom námestí, obchodný dom Brouk a Babka na Námestí SNP a mnohé obytné domy a vily na Hradnom vrchu.
Ako málokto zo súčasníkov dokázal vo svojej práci príťažlivo skĺbiť tradičné architektonické hodnoty s myšlienkami modernizmu. Po roku 1945 emigroval do Rakúska, kde si založil ateliér v Linzi. Jeden z jeho dvoch synov je svetoznámy rakúsky maliar Christian Ludwig Attersee (narodený 1940).
Manderla využil svoj dom aj ako kultúrne centrum
Už o niekoľko mesiacov od začatia výstavby, konkrétne 6. mája 1935, otvoril Manderla na prízemí vežiaka veľkú predajňu mäsa a mäsových výrobkov. Predajňa bola doslova snom každého mäsiara. Obsluha ovládala plynule okrem slovenčiny a češtiny aj nemčinu a maďarčinu. Mala samostatnú pokladnicu a viacero obslužných pultov.
„Bola to najmodernejšia predajňa v strednej Európe vybavená špičkovým zariadením. Ani vo Viedni nemali vtedy takú peknú, priestrannú a moderne vybavenú predajňu,“ napísal v spomienkovej rodinnej kronike Autobiografia, Fritz Manderla (1919 až 2014), druhý syn Rudolfa Manderlu.
Na prvom poschodí totiž Manderla umiestnil legendárnu kaviareň Grand. V nej sa denne stretávala bratislavská bohéma. Slávni spisovatelia, výtvarníci, herci, režisér, herci, novinári. Vychýreným štamgastom bol maliar Janko Alexy, často tu vysedával s básnikom Emilom Boleslavom Lukáčom.
No neskôr kaviareň navštevovali aj herci Milan Lasica, Ondrej Jariabek a František Dibarbora, ktorí bývali v bytoch nad ňou. O výnimočnú náladu sa staral Ľudo Ondrejov. Ten bol povestný poviedkami, ktoré vymýšľal priamo na mieste. Manderlák sa tak stal jedným z neformálnych bratislavských kultúrnych centier.
Objekt si dodnes čiastočne zachoval punc miesta stretnutí výnimočných umelcov a stal sa architektonickou ikonou centra mesta. (Majiteľmi kaviarne boli istý čas aj rodičia Milana Lasicu). Nad kaviarňou boli byty, v danom čase veľmi komfortné a moderne zariadené. Bývať u Manderlu si mohla dovoliť naozaj len elita. Nájomné za dvojizbový byt stálo vtedy 180 korún, čo bol vysoký nadštandard.
Mäsiarstvo pod Manderlákom fungovalo do roku 2008. Potom sa sem nasťahovali stánky s rýchlym občerstvením. Nielen Bratislavčania hodnotia vežiak ako jednu z najcharakteristickejších dominánt centra hlavného mesta.
Je dobrým dokladom podnikateľských, architektonických a staviteľských ambícií Bratislavy v medzivojnovom období. Ikonická stavba moderny je od septembra tohto roku našou národnou kultúrnou pamiatkou.
Tajomstvo Manderláku je neznáme aj najstarším Bratislavčanom
O tom, že výstavbu Manderláku spolufinancoval Dr. Artur Wollner, vtedajší významný bratislavský advokát, vie málokto. Už počas výstavby budovy Rudolf Manderla pochopil, že si vzal na seba priveľké sústo a pribral tajne spoločníka, doktora Wollnera. Ten bol majiteľom polovice nehnuteľnosti.
Manderlovci sa v tom čase obávali finančných problémov. Prvý bratislavský „mrakodrap" totiž nebol ani zďaleka ich jedinou veľkou investíciou. Firma expandovala do ďalších miest a dedín Slovenska. To si vyžadovalo zväčšenie kapacity výroby. A aj nahradenie starej prevádzky na Dunajskej ulici výstavbou novej, na dnešnej Košickej ulici.
Postupne tam vznikli stajne pre 60 kusov dobytka, prevádzka na spracovanie mäsa, konzerváreň a chladiarenské priestory. Všetko projekty za státisíce.
Čo spojilo pri výstavbe vežiaka židovského advokáta Wollnera s Nemcom Manderlom, sa asi nedozvieme. Mohol v tom zohrať svoju úlohu aj fakt, že Rudolf Manderla bol v 30-tych rokoch minulého storočia členom bratislavskej slobodomurárskej lóže? Možno.
Skôr je ale možné, že doktor Wollner zastupoval Manderlovcov v právnych sporoch a bol nielen ich právnikom, ale aj priateľom. A práve preto mu rodina dôverovala, aj v prípade spolumajiteľstva tak významnej nehnuteľnosti.
